nihilista a nefritový tieň

Len štyri kroky z baru

do závejov a závojov

v spomienkach

kde krištáľové oči

sledujú a mieria

na krk z jaskýň

plných zvratkov a výčitiek

len už nikdy nepočuť

hlas svedomia

surreálnych bohov

všadeprítomných chymér

a Oidipových veštieb

a chvália ma

chránia

hlas a kríky

kde kričím znovu

zas a doblba

že nie som jediný

neokrôchaný spam

keď meditujem

nad mŕtvou tvárou svojho ja

v spleti špinavého raja

v spomienkach

veď v určitých chvíľach

si ani nevieme vybaviť

kto vlastne v nás drieme

čo prechádza cez časové diery

a v ktorom sne vlastne bdieme

ešte aspoň chvíľu

cítiť šialenú hru písmen

plejádu slov

odyseu viet

keď pozerám na papier

a zistím

že tečie cezeň rieka chémie a hnevu

niekto do nej vylieva špinu

a iní do nej rovno serú

a ja

naivný kvietista

ach...

...objímam Krista

s neukojiteľnými suchotami

pijem kyselinu kvôli večnému hladu

prepadávam skutočnosti

že som mizantrop a odľud

komunikujem len zo záhrobím

a vykopávam klišé

kníšem sa po špičkách

v zhudobnených rezerváciách

kde žijem

kde hnijem

v súkromnom bodreli

šialených sól

sine cura

simulujem tlkot srdca

bez masáže závitov

v krajine

kde umreli posledné kvety

a všetky vzdychy

sa rozplynuli

v bezodných dunách

malého inferna