List

...zo spánku ju prebudilo tiché šuchnutie. Otvorila ospalo oči. Bola ešte tma, len cez oblok pomedzi konáre stromov presvital tenký pásik mesačného svitu. Obzrela sa okolo, či neuvidí pôvodcu toho nepatrného hluku. Nikde nikto. Iba na zemi si všimla niečo biele. Lúč mesačného svetla dopadal práve na tento predmet, akoby sa azda snažil naň upozorniť. Hoci sa jej nechcelo vychádzať z teplej postele do toho chladného vzduchu nevykúrenej izby, no zvedavosť ju premohla. Potichu si našuchla papuče a opatrnými krokmi tak, aby zvuky vŕzgajúcich parkiet nikoho neprebudili, sa pomaličky priblížila k dverám, pod ktoré jej zrejme niekto túto tajnú obálku podstrčil. Vzala ju zo zeme a rýchlo sa schovala naspäť pod teplú perinu. Zapla svetlo a skrehnutými prstami otvorila obálku. Bol v nej iba kúsok zapísaného papiera. Dala sa do čítania:

„Chcel by som ťa objímať

a už nikdy nepustiť,

aby si cítila tlkot môjho srdca na tvojom,
chcel by som ťa pobozkať

a už nikdy neprestať,

aby som nezabudol ako chutia tvoje pery,
chcel by som sa ťa dotýkať

a už nikdy neprestať,

aby si pocítila teplo mojej dlane a radosť mojej duše z toho, že môžem byť pri tebe.
Ale hlavne by som chcel,

aby si ma nikdy neopustila a aby sme boli šťastní..spolu..navždy.

                                                                          Tvoj tajný ctiteľ.“

Príjemne prekvapená sa ešte raz pozrela na papier a niekoľkokrát ho otočila v rukách, či na ňom snáď nenájde nejaké meno alebo niečo, čo by jej našepkalo, kto jej napísal také krásne riadky. Nič tam však nebolo a ona, síce trochu sklamane, no s o to prudším tlkotom srdca, vložila papier späť do obálky. Schovala list hlboko do zásuvky tak, aby ho nikto nenašiel, tak, aby o ňom vedela len ona. Zhasla svetlo a tuhšie si pritiahla perinu, aby k nej neprenikol ani kúsok chladného vzduchu. Zatvorila oči a ako sa znova ponárala do spánku, myslela iba na to, že musí zistiť, kto jej tento krásny list poslal.