Natália

 

  Natália

 

  Nevolala sa ani Tatiana ani Nikola. Bola to Natália.

  Jeden by pri pohľade do jej unavených, zelených očí na pehavej, ale chutnej tvári, nedbalo oblepenej zbytkami včerajšieho make-upu a zapaspartovanej extravagantným výtvorom kamarátskej kaderníčky, čo jej z rovných vlasov vyčarila schemlonovanú, gaštanovo-červenú guču, ťažko uveril, že aj táto, nervóznymi rukami neustále pohadzujúca, rýchlo dýchajúca žena, či ešte len zárodok ženy, skončila gympel. Ba dokonca zmaturovala.

  Mala zvláštny dar. Byť priam otrocky úslužná aj k cudzím, hlavne cudzím ľuďom. S arzenálom najpochlebovačnejších ďakovných slov, slovných zvratov a celých fráz, dovádzala do úžasu a nanajvýš si pritom pýtala hárok papiera, alebo hlúpy špendlík, čo bez majiteľa visel na nástenke ešte z čias bývalého riaditeľa.

  Ukazujúc dlane, priesvitné, s ostrým žilovaním, húlila na obeť najnežnejšie slová, aké jej mozgoví prieskumníci vyšmátrali po šuflíkoch slovnej zásoby :

  „ Moja zlatulinká, ty si tak dobrá, no, úplne perfektná, taká zlatá, taká zlatá, no, zlatunká moja, ty máš teraz obednú prestávku, pravda, moja...“ preslov trvá ešte pár minút, kým sa dozvieme, že si potrebuje zapáliť a nemá zápalky.

  S nevôľou, ale naisto lovím v tajomníkovej zásuvke, s upozornením, že ich tam nesmie zabudnúť vrátiť, lebo Buro bude zúriť a oboch odvelí do niektorého z pohlavných orgánov. V tom lepšom prípade.

  Po ďalších minútach vysonduje, sklamane vysnorí, že z kancelárie fajčia len dve kolegyne. Dada ju posiela tam, kde Buro, s dodatkom, že nefajčí už dva dni, nech si dá odpich a neprovokuje a Viera chýba.

  „ Moja dobrá, dievčatko, nemá Vieročka v šuflíku cigarety ? No, len náhodou, veď ja by som jej to určite vrátila...ja len jednu by som si, moja.“

  Vieročka nemá v šuflíku cigi. Našťastie, lebo Natáliu by sme museli aj tak sklamať, v kancelárii ani nikde v areáli sa nefajčí.

  Natália odtíska klávesnicu a rozkladá sa k nej, čelom opretá o svoje studené, žilnaté hánky.

  Určite sníva o tom, ako si zas požičia od nejakej „mojej zlatunkej“ peniaze na autobus. Ak ju vedúci, len aby sa jej zbavil, radšej na vlastnú zodpovednosť, nepustí o pár hodín skôr preč z jeho milovaného oddelenia.

  Strašne trpel, že akurát jemu pridelili túto nemožnú „vepepku.“

                                                                                       ***

  Sedia v dlhom rade na schodíkoch pred poisťovňou, hneď vedľa stánku so zmrzlinou. Patrí im celé námestie. Nie, nepatrí.

   Sokle a výklenky okolo kultúrneho domu si „prenajali“ skejbordisti. Obšuchmi večne otravujú vyplašené dôchodkyne, čo cupitajúc od ošarpanej budovy červeného kríža, čo stojí, alebo padá oproti, v rukách podložených kapesníkmi, nosia v rozstrapkanej, na to špeciálne ušitej, taške obedáre pre svoje ešte nevládnejšie susedy.

  Starci, námestníci, každý vo svojom sektore námestia, čo vo fyzicky ešte stále produktívnom veku, s rukou za chrbátom postávajú a poklopkávajú palicami, čo si ako prilepšenie k dôchodku vybavili na polovičný invalidný dôchodok. Otravujú  zámkovú dlažbu. Zdravia sa nonšalantne : „Zdravím ich, pán námestník...“

  Mníšky, sestričky z kláštora svätej Perpetuy, ktoré von vyhnalo lomozivé drnčanie strojov, ktoré im podkopáva novú budovu, aby do zeme zapusteným plotom oddelili ich obytné časti od chrámovej kaplnky, ktorú ktosi kúpil, aby ich donútil vysťahovať sa, netušiac, že ich Boh je všade, stačí zavesiť kríž. Tentoraz do slepej chodby pri náraďovni. Otŕčajú sa zadumané slnku.

  Mladí, nevycválaní chalaniská a všetky tie vyhúknuté, bezpohlavne pôsobiace dievčatá, v strašiakovsky visiacich trigoviciach, kde tu s chráničmi po tele. S pišťavým, ochranným ujúkaním a škrekotom ozývajúcim sa spod hŕby spredu dofarbených vlasov sotva zachytených gumičkou zo zadu šiltovky. Predvádzajú svoju kúsky, padajú a zdvíhajú sa pred kamošmi  z predchádzajúceho kola s ľahostajne znudeným výrazom skrývajúcim bolestivé zranenia a vysilené kĺby, do vyžuvanej žuvačky zatlačených  zubov. Provokáciami otravujú okolie, ktorému sa nikdy nechcú podobať.

  Tu začínajú budúci sfetovaní anarchisti, nespokojenci usadení na schodoch pred poisťovňou, mysliaci si, že im patrí námestie. Nie. Nepatrí.

  Na schodíkoch pred obchoďákom čas od jari trávia rómske rodiny. Cigánky sa pretŕčajú vo svojich krikľavých háboch, jedna pred druhou s hlboko posadenou otázkou :

  „Nevyzerám v tom jak gádžina ?“

  Ich v čiernych okuliaroch a tesných rifliach natrepaní pretučnelí muži so smradľavým dychom otravujú chodkyne :

  „Jój, bábika, poď so mnou, bude sa ti to páčiť.“

  Zatiaľ, čo štrbavé uvrešťané detiská s maxisáčkami chipsov striehnu, čo sa dá ukradnúť strachom zhrozeným, zmeraveným obetiam ich otcov.

  Strážcovia zákona s rukami za chrbtom, vždy preventívne chrbtom k dianiu obdivujú kostolnú vežu, sledovaní pohŕdavými pohľadmi usadených na schodoch pred poisťovňou, čo si robia  nárok na svoje námestie.

  „Moja, nemáš mi požičať ?“ vstala Natália vystrnadená chlapcom vedľa nej.

  „Vrátim, ja to všetko vrátim, zlatá.“

  Pohadzuje si drobné, žiadostivo sledované vodnatými očami kumpánov.

  Ty ešte chvíľu postávaš, ale už o teba nikto nejaví záujem. Asi by si mala zájsť do kurzu odmietania, diplomatického odpravenia dotieravcov. Kurzy jazykov, kurzy manažmentu, kurzy ! Okrádači času. Vylievaš si zlosť na vlastnú slabosť. V nepostrehnuteľnom okamžiku sa pozeráš za seba.

  Sfetovaný sústredene pozerá tvojím smerom, kým vaše zvláštne spojenie pohľadov nezatarasí Natália s riadnou kôpkou zmrzliny za tvoje drobné. On prehadzuje výhybku na zmrzlinu až potom, čo mu pristane na mäsitých perách.

  Natália schytá facku, teba to vráti do reality.

 

                                                                                                 ***

 

---