Mariška, Zuzanka

Mariška

- Slečinka, neveďá oni, koľko tak môže byť hodín ? Už toľko ? A už bude hádam aj viac ako pol deviatej. A ten autobus dnes nešiel. Jedine, keby ste mali auto, to by ste mi mohli pomôcť. Dobre, aspoň takto, tašku mi vezmite. Ale pozor, mám tam kapesník. To aby ma to tak netlačilo, viete. Takto sa o vás trošku opriem. Už nevládzem. Už naozaj nevládzem. Unavená som. Osemdesiatštyri roka mám už... V kostolíku som bola. Včera som išla skôr a ešte som musela dlho čakať. Viete, ako dlho ma nechali čakať ? Potom prišli otvoriť... Viete, až tam k rybníkom. To mám ďaleko. Počkajte, tuto si vystúpim hore, tak sa mi lepšie ide. Aj tá ruka ma bolí. Len tú tašku mi neste. Pôjdem sama. Tá ruka ma bolí... Máte aj súrodencov ? Či, reku, aj súrodencov máte, sa pýtam. Sestru, áno, aj brata. Ja som z dvoch sestier. Mladšia som. Sestra vychovala osem detí. Ja som zostala slobodná. Nakrátko nás držali...A máte ešte rodičov ? Rodičov či máte ? Jáj, u nich bývate. To vám Pánbožko požehnal, že vám ešte žijú. Za šťastnú smrť sa treba modliť. Naša mama vedela, kedy zomrie. Aj išla do nebíčka. Modlila sa za šťastnú smrť. Tri mesiace som mala. Ja som ani otca nepoznala. Tri mesiace som mala, keď zomrel. Pri štedrej večeri mamička nám takto povedala : „Posledný raz takto spolu...“ A veru aj umrela. Ona sa modlievala, do nebíčka išla hneď... Ja som sa strašne narobila, viete. Viete ako zle mi robia ?! Všetko mi teraz poberú. Aj som dobré topánky mala. To také ortopedické. Dneska by také aj 5 tisícok stáli. Celé mi ich rozčaptali. Mlieka mi naliali do topánok, aby nešla. Každý deň chodím. Aj také krásne som mala. Všetko mi pobrali... Tuto, ja tadiaľto idem. Tu sa môžem takto prichytiť. Nohy mi tŕpnu. Tú tašku mi nesiete ? Tam sú takí chlapčiská. Na tých lavičkách vždy oddychujem. Nohy mi tŕpnu. Ani do auta nemôžem sa dostať. Jeden ma vozieva. Nie je vám to ďaleko ? Tam pri rybníkoch. Tam bývam. Mňa veru rodičia nepustili von takto večer. To si sestra zavolala kamarátky aj brat kamarátov, ale ja som ani jedného nešla odprevadiť. Aj nápadníka som mala. Bol učiteľ. Aj vy ? Nie ? A kde robíte ? Aj odtiaľ som mala nápadníka. Ale ja som zostala slobodná. Osemdesiatštyri roka mám. Dobrý chlapec to bol. Z dobrej katolíckej rodiny. On by so mnou každý deň chodieval do kostolíka. To som vám ešte chcela povedať. Ťažko som sa narobila. Ovocie som si sama dopestovávala. Predávať som ho chodila. V jednej ruke kufor, v druhej som mala takú tašku, doma šitú. Ťažké veci som nosila. Aj som si zarobila. Marhule, ringloty, slivky. Stodesať litrov slivovice som napálila. Všetko mi zobrali. Hodili kameň. Všetko mi berú. Aj som ich na súd dala. Mrchaví sú dneska ľudia. Povedali, že oni len jeden liter zobrali. Na súd som ich dala. Nič som nedosiahla. Osem detí mala sestra. Všetky som vychovala. Ja som sa nevydala. „Aby mi v posteli zavadzal!“ Tak som vždy hovorievala. Aj som mala nápadníka. Musím si tu sadnúť. Taký chlapčisko tu chodí so psom. Tak do mňa hurtal. „Choď preč, choď, lebo aj ty začneš hurtať !“ Tu na tých lavičkách vždy oddychujem.  Dobre ste oblečená ? Zima vám nie je ? Dobre. Ja sa vždy dobre oblečiem. „Zamrzneš, Mariška !“ Tak mi hovorievajú. Ja sa dobre oblečiem. Tu mám kapesník. Nie, ten nechajte. Ja mám radšej takéto, nové, papierové. Aj vy máte také. Už sa musím zas zdvihnúť, lebo potom by som sa nepostavila. Bránku tu zobrali. No, načo komu je ? Čo sa s ňou doma zakrýva ? Mrchaví sú dnes ľudia. Keď som predávala, taký malý andelíček za mnou prišiel. „Andelíček, ty si andelíček !“ A pýtal sa ma : „Teta a prečo ste vy nechceli toho môjho tatíčka ?“ „Jaj, andelíček, ty andelíček. Tvojej mamičke som ho nechala. Aj chodil za mnou. Ale ja som zostala slobodná.  Aj jeden vojak. To v Bratislave. To tam som išla do kostola.  On tam stál a akurát spievať začínali a ja som sa tak za neho postavila a pridala som sa. Pozeral, kde bývam. Aj číslo si zapísal. Aj kde bývam. Dobrý to bol chlapec. Rodičov mal dobrých – katolíkov. Slobodná som zostala. A kde to robíte? Aj odtiaľ som mala nápadníka. Čech to bol. Dobrý chlapec. Koľko máte detí ? Nemáte deti. Sestra je vydatá. Nemá deti. To aj sedem rokov nemajú deti. To Boh vie, čo to robí.  Pánbožko to takto zariadil. Ja som ťažko robila. Sto aj stopäťdesiat stromov sme mali. Sama som rebríky nosila. Tu si musím sadnúť. Z nosa mi tečie. Dva roky som nemala. Ani sestra nemá. Ale mne brucho narástlo. „Mariška, šak ty budeš mať decko!“ „Len si vy zavrite huby !“ Tak som im vždy hovorila. Prádlo som vešala na povali. To akurát na jar. Jednou nohou som stála tam a druhou na tom rebríku a ten ťažký lavór som niesla. A tie hrubé konce boli zapichnuté v ľade. A ten ľad praskol. Ešteže som sa držala tých tenkých, nie tých hrubých po okrajoch. Kričali : „Tetka, slečinka spadli !“ Na peci som ležala v kožuchu, nohy v trúbe a zimnica ma triasla a tetka, že len doma to vyliečime. Nohu som mala zlomenú. Ale ja som len : „Ferko, šak ty choď len po doktora!“ Ešte sa tam svieti. Čakajú ma. Včera sa nesvietilo. Zle mi robia. Aj tento kožuch mi roztrhali, aby som nešla. Aj gombíky mi poodtŕhali, poschovávali veci. Aby som nechodila. Ten učiteľ, ten by so mnou aj každý deň chodil do kostolíka. Na cintoríne som bola. Až sem ste so mnou išli. Jeden ma aj viezol. Až sem do brány. Aj viackrát ma viezol. Za šťastnú smrť sa treba modliť. Povedala som mu, nech to spočíta, ja mu dám na benzín. A on, že nie, nech sa za neho pomodlím. Aj sa modlím, aj prímanie aj omšu som dala odslúžiť. Aj odtiaľ som mala nápadníka. Ale zostala som slobodná. Dvakrát do roka som sadievala zemiaky. Ťažko som sa narobila v živote, viete. Ja tuto zídem dolu, tam sa mi ľahšie ide, viete. Na jar som chodila na trh. Po dvadsať korún vtedy boli. To ja som si nevymyslela. To tam tak ostatní predávali a povedali, že aj ja tak. Ešte svietia. Tam tým druhým vchodom pôjdem, tuto nikto nie je. Vidíte, tam tú lavičku som si tam ja doniesla. Včera, viete ako dlho som musela čakať ?! A skoršie som išla. Tu býva aj jedna osôbka. Šesť tisícok mi dlží. Ešte od osemdesiateho druhého roku. Veru, zle mi robia. Zaváraniny, šunku, artičoky, veru, všetko mi pobrali. Pohár mi nevrátili. Povedali, že to vyliali, ale to by pohár vrátili. Všetko mi berú. Aj hodinky som mala. Neviete, koľko je hodín ? Tuto položte tú tašku. Ja tu už počkám. „Otvorte ! Mária je tu! Poďte mi dolu otvoriť!“ No, ďakujem vám, nech vás Pánbožko ochraňuje. Jaké máte studené ruky. A o sestričku sa nebojte. Tuto sa posadím. Ony si už po mňa prídu.

Zuzanka

- Aha, to je tá babka, čo som ju minule odprevádzala ! Nevieš ? Už som ti o nej predsa hovorila. Stretla som ju, teda lepšie povedané, prilepila sa na mňa pri cintoríne, akurát som sa tak strašne ponáhľala. Ale hovorila som ti o tom. Išla neznesiteľne pomaly, škoda, že ti to tu nemôžem ukázať. Neurobili náhodou z tej secesnej kaplnky evanjelický kostol ? Aj som si to myslela. Nevedela som, že je evanjelička. Nôtila mi tam také tirády na Panenku Máriu...a tuším sa evanjelici s ňou nejak neráčia, či áno ?! Vidíš, aká som sprostá. Furt vyprávala, jak jej len strašne robia zle. A ja som si myslela, že to jej deti, lebo hovorila čosi o ôsmich deťoch, čo vychovala. Najviac sa mi ľúbilo, jak jej vraj naliali mlieka do topánok, aby nemohla ísť do kostola. No, chápeš to ?! Skoro dve hodiny som s ňou išla, až hen voľakde, do tramtárie pri rybníky. Až keď mi do hlavy trcla tabuľa, no, čosi ako starobinec...počkaj, ako to tam bolo : Domov opatrovateľskej služby ? Nie ! Ale, čo tam po tom. Proste dom dôchodcov. No, áno, ten novší. Tuto odboč doprava, tadiaľ to mám bližšie. To jej asi personál, sestričky, či čo to tam robí...hentá nie je normálna, pozri, ide bez kabáta, len v blúze ! Krava ! Asi ešte nezažila zápal vaječníkov...teda, kde som prestala, teda tí jej to tam musia robiť zle. Jak jej gombíky poodstrihovali, topánky rozčamblali. Vieš ako som sa nasmiala ? V duchu, samo. Akúkoľvek dedinu spomenula, začala tým : „Aj tam som mala nápadníka...“ No, fakt, všetky dediny v okrese pospomínala, aj iné mestá. Škoda, že som to nepočítala. Ale to som tým chcela povedať. Teda ona chcela povedať, že zostala slobodná. Vieš, čo ti poviem. Aj som sa tak zamyslela, ako som vedľa nej išla. Ona bola slečinka. Keď som si ju obzerala, takú uvravenú, malinkú, tučnú. Aj hovorila, že v nemocnici pribrala na stodvadsaťpäť kilov. Ja si to ani neviem predstaviť také megero. Ale šedivé vlasy mala pekne v ruličkách, to sa musí nechať. Direk meská panička. Zastav mi, prosím ťa, tam, pri tom vchode. Doťapkali sme sa až pri vchod, tam si zacengala :“Haló, tu Mária. Poďte mi otvoriť ! Tu je Mária.“ Jednoducho Mária. Z hora, asi z tretieho poschodia sa vyklonila taká uchechtaná ochechula : „Kto je tam ?“ „Tu je Mária.“ „Teraz sa chodí domov ?!“ „Poďte mi otvoriť.“ „Teraz sa chodí domov ?!“ Hádam aj pol hodinu tam na seba vybľakovali. Zastav, zastav, tu. Stará si už sadla na lavičku a čakala. A tá sestrička...voľačo tam museli oslavovať, alebo čo. Počula som magič a rehot. Na tú Marišku tam vykrikovala, ale pritom sa rehnila. A potom, to ti ešte musím dopovedať, začala aj na mňa hulákať, že : „Vy ste kto, no, dobre, môžete už ísť...my sa už o ňu postaráme...“ Ale to Dade nesiem nejaké papiere a perá, čo som šlohla v kancelárii, pre toho jej malého, nech tam nejdem naprázdno. „Čo vytrubuješ ?! Vieme, že sa tu nesmie stáť, no, choď už, aby si nemal problémy. No, kľúče mám, neboj. Ozaj, keby náhodou volala Ingrida či Miša, ale ony nebudú volať, tak im povedz, že som u Dady, ony už budú vedieť. Ony si už po mňa prídu.