Nektarinka

Nektarinka

                                                    Nebolo by nič napísané, keby každý

                                                    čakal, až bude vedieť písať tak doko-

                                                    nale, aby časom nikto nemohol nájsť

                                                    chybičky.

                                                    ...priznávam, kradol som ...

  Zas si to raz nepochopil Džubo.

Našuruješ ruky až po lakte do gatí a staneš si naprostred asfaltky.

- Náááá,pí pí pí pí ....píííííííííí ...

  Bezruký chodí po meste, hľadá second-hand.

  Vypiskuješ na prefajčené amazonky za volantom, s prsníkom odpáleným záchranným pásom až kdesi pod pazuchu, kým ti provokačne vytrčený zadok nezúčastnene vytierajú dýchavičné monštrá s metalízou ...

   ... vyrobené z recyklovateľného materiálu. Zavraždíš slogan reznou ranou nechta. Prizabiješ aj niekoľko plátkov a ani jeden na mieste oddeľujúcom ho prerušovanou čiarou od toho vedľa. Obstarožné šedé čajky nevzlietavajú. Capli na podnožku pri mise. Nemedituješ nad tým či zdvihneš, či nezdvihneš. To máte trest za to, že ktosi minul ten predtým... Nonšalantne namotávaš pruh okolo dlane -  toaletná múmia, múmia na toalete, múmia v toalete...elegantne sťahuješ, fúkneš do imitácie pozlátkovej kolotočárskej ruže... V telke dávali, že ľudia sa delia na krčičov a skladačov. Si skladač... A všetko mizne za chrbtom.

  Tam kde kdysi byl Bááábyloooón...

                                                                ***

  -Mamííí, už sóóóm ! reve z vecka Džubov zadok a ešte nechlpatý majiteľ s rukami zaprenými o dekel, aby nemusel hľadieť, čo črevá esovitou slučkou posunuli cez okraj konečníka, zíza na svojho džubka.

  Džubko sem, džubko tam, džubko dopredu, džubko dozadu...

  Uhrovité sestry mávajúce poodchýlenými dverami miestnôstky proklamujúc vyspelosť uchechtávaním sa s predpubertálnou škodoradosťou echujú :

- Mamííí, už jééé ! a zízajú na džubka.

  Mamííí, elegantná, odmaľovaná, palcom a päsťou drží si bradu a hľadí na svoj odraz vo vysvietených kachličkách kuchynského sokla.

  Mamííí presviedča samú seba, že je čas vyhodiť Džuba z hniezda.

  Zbierka argumentov : Džubo mápäť. Zadok veľký. Aj ruky má...

  Džubo potom ostentatívne dlho dlabe na krízu v národnom hospodárstve. Odvíja metre recyklovateľného materiálu. Polepené šedé čajky rýchlosťou napodobňujú veverice v klietke. Je odmotané, podnožku skoro nevidno. Šklbne. Veverica sa zatrasie, beží a beží.

  Mamííí, zamračená, spotená, palcom a päsťou drží bradu, otiera si chlopne nosa z každej strany a do zástere.

  Iba kým má Džubo päť nosí mamííí zásteru. Potom chodí vo vyprašivenom tričku farby rybieho brucha a nohavičkách. Velikánskych nohavičkách.

  „Kúpil som jej nohavičky s kytičkami. Boli to slnečnice.“

  Džubovi čajky miznú v päťročnej ročnej lisovni. Malý Džubo je krčič. Dĺžka nie je priamo úmerné guli z nej vytváranej.

  Navlhnutá čajčia guľa dokonáva svoju púť. Dobrú hodinu sa bude, a nie sama, splašene brániť transportu medzi splašky.

  Mamííí, elegantná, odmaľovaná, zamračená, spotená so spláchnutím vydýchla.

  A predstavila si trenírky.

  Tie päťročné. Malé a červené.

                                                        ***

  - ...úúúž sóóóm ! reve sprostá Ira a kašle na to, že Džubo len pre ňu chce napísať román.

  Pred sviatkami máš nutkanie stvoriť duchovnú hru. Inak píšeš len ten román pre sprostú Iru.

  Ira našla tú drzosť otravovať farára s kontaktom na Izaiáša.

  Ale najprv pre neho ušila vtáka z molitanu, ktorý Džubo našiel pri smetnom koši.

  Farár sa naoplátku dotasil s Písmom svätým, strán 1100, papier tenký, písmenká mrňavé a s dvanástimi svätými obrázkami do foroty ako bonus.

  Odvtedy ohuruješ Iru proroctvom Izaiášovým a dlabeš na jej inteligenčný kvocient.

  Keď si spitý a nadvihuje ti dekel : „...ale vypučí ratolesť zo pňa Jeseho!“

  Keď si spitý a chce sa ti túliť : : „...ale vypučí ratolesť zo pňa Jeseho!“

  Keď sa potom zachrípnutý prevalíš na spotený chrbát vedľa rehotajúcej sa sprostej Iry : „...na celom svätom pahorku mojom, veď zem je plná poznania Pána, ako je more pokryté vodami.“

  A Ira si zapáli a je hnusnejšia ako boľavá noha, lebo Ira je iba sprostá.

                                                            ***

  Džubo budúci pedagóg.

  O tom ešte nechceš vedieť.

  Indirektne formulované, perspektíva progresívneho vývoja jest neexplonovateľná...

  Bledošedý, prestárnutý docent na samom dne prednáškovej diery rozoberá modelovú situáciu, či dať dvojku alebo trojku, preexponovávaním sa do postulátu budúceho mizantropa...

- Ja by som dal štvorku, nech sa panghart naučí !“

  Imponujúcejšia je pre teba v tomto momente schéma rovnice v rohu zošita, kde doktor má doktorát, to ti je jasné, len kde ty o pár rokov ako magister zoženieš magistrát ?!

  Ako perspektívny bezdomovec chceš za vyžobrané peniaze kúpiť tiket a vyhrať dva milióny, kúpiť si vlastný most a bývať pod ním celkom sám.

  Ira.

  Kúpiš pre ňu od pouličného predavača ulicu. Keď bude dobrá aj s chodníkom.

  Ira tomu nerozumie a nechá si hovoriť radšej o lipómoch, čo si ich ideš dať vyoperovať.

  Predstavila si veľkú prasačinu a necháš ju v tom.

                                                           ***

   Ira je strašne rozvlnená a nemá prsia.

  Ira vie, že ich nemá, tak sa v posteli hrá na slona.

  Paplón na vlasoch a brnká do zmľandraveného džubka.

- Som slon a som zvedavý, ako sa s týmto naješ ?!

  Ak ešte začne, že dikobrazy sú veľké svine a ani tí ježkovia nepichajú ako by mali a ani Batman už nie je to, čo býval...

  ...zas ju len strčíš tvárou pod paplón a znásilníš džubka a potom aj Iru, aby z toho aj džubko niečo mal a Ira ti za to uvarí čaj Puerh, čo ti zo slinami zamieša zemitú masu, nekonečnú poľahodu svätyne vnútorného ja toho Číňana, čo zaspal pod čajovníkom a padli mu do šálky tri čajové lístky...

  Iba Iru napadlo opýtať sa, aký vzor mala tá šálka a ako v nej mohla zovrieť voda na čaj.

                                                             ***

  S Džubom pri okne sa krčí jeho devótne ego.

  Chladí zadok na ofluskanej parapete a zmieruje sa s fackou, že v organizačnej štruktúre psychiky, vyvinutej z primárnej štruktúry pôsobením vonkajšieho sveta, neprišlo k embólii.

  Lyžovačka. Chcel som sa spustiť z kopca, ale strom to videl inak.

                                                              ***

  Ráno na šiestu sa pôjdeš pozrieť pred kostol na mŕtvoly, či nie si medzi nimi.

  Cestou domov kúpiš pre Iru nektarinky.

  Bude mať na brade a v jarku pod nosom oranžové lepkavé fľaky.

  V metrovej úzkosti miniatúrnej kuchyne, pri stole na jednej nohe, ohryzenými nechtami obrypkáva šupu, vyciciava ju spod nich a nevie, že z Džubovej tváre čumí dilema, či sa pri stole na jednej nohe díva na eden alebo edem.

  Ira pod Breughelovou reprodukciou.

  Všetko je rýdzo latentné.

  Aj brajgel po maliarovi holandského pôvodu.

                                                                ***

  Špeciálne sklo výkladu vyseparovalo preliačenú mutáciu siluety Džuba s nektarinkami.

  V Džubovi je tesno.

  ...si plný čiernej, lesklej pin-up-girl s odrezanými hnátmi. Na jej dráždivom trupe visí hodvábna okrová kombinetka drzo inkrustovaná nechutnou flanelovou košeľou.

  Nechutný Džubo.

  Precízny, hľadáš správne miesto na chodníku a dokončuješ jej trup slabinami v gatiach.

  Senzuálna ilúzia eklektickej syntézy.

  Pinx Džubo.

  Zmyslová predstava nesúrodého spojenia.

  Maľoval Džubo.

  Pocitová vidina protichodného zjednotenia.

  Vízia zmiešaného zhrnutia.

  Vnem rozdielneho zlúčenia.

  Prelud iného splynutia.

  Orgazmus.

  Džubko, džubko...

  Ira si v noci natiahne nočnú košeľu a netrápi je, že ten človek, ktorý sa díva ešte nemusí vidieť.

                                                                     ***

  Vyhoretá kolegyňa nad kávou bombardovanou štvorčekmi cukru ťa obaľuje výbuchmi svedomia. Našla si ťa pred obchodom so spodným prádlom. Nemali nijaké nohavičky so slnečnicami. Ani velikánske.

  Džubo v pohosvinstve.

  ...o havarovanom aute a vzťahoch huj – buj...

  A Duj, Luj, Huj v Disneyho Káčerove úžasnom.

 „Spisovatelia by si nemali vymýšľať, ale mali by písať také pravdivé veci ako K.May, J.Verne a Disney.“ (citát )

  Nevnímaš.

  Závidíš tomu, kto vymyslel, že opak čučoriedky je čučohustá, len ako to milovanej Ire dokážeš.

  A či pred tým alebo po tom.

  Rozhoduješ, že po, nech máš spoluhráča, keď už najinteligentnejšia bunka v ženskom tele je spermia.

  Budeš komunikovať sám so sebou, Džubo. Zaplo Džubovi.

  „Nech žerieš, čo žerieš, vracať budeš mrkvu...alebo vlašský šalát.“

  Prednášaš nektarinke, čo pred tebou rozosmiata uteká dolu rukou a rafinovane mizne v horizontálnej ryhe zhybu lakťa, zákon zachovania hmoty.

  Chceš rozpumpovať život vystretej kvapky, kmitáš rukou ako pred odberom krvi.

  Nedojedený, prezretý plod v pästi ti arogantne pľuje na košeľu a na líce a do oka.

  Šľak aby ho.

  Ju.

                                                              ***

  Ira je ospalá a je v tom.

  A nemôžeš ju dať do tomboly, lebo v tom ešte nebola.

  Dáš Ire nektarinku, vytešený, že vďaka minisukni jej vidno do budúcnosti.

  Bude to chlapček po tebe. A z Iry zdedí krvnú skupinu Rh primitív. A nebude nosiť šaty bez rukávov, aby si mal kde utierať nos.

  A sprostá Ira vyvracala nektarinku, lebo je ráno a ráno sa každý deň vracia.

  A tak len ležali v posteli, kým nepomreli.

                                                                ***

Ira je už trochu tučná a má depku.

Len pre ňu chceš napísať román.

Džubo má hlavnú hrdinku Peribleptiu. Keď v Dejinách umenia mohla byť Madona Peribleptos a veriaci Džubo nadbieha svedomiu.

Hrdinka je slepá, lebo Peribleptos značí vševidiaci.

Pointu máš rozvedenú.

„...keď obšmátrala všetky steny a našla dvere, vypadla z okna.“

„...mamííí, čo vy pre tú svoju slepotu dočista nevidíte ?!“ cituješ jej.

Ira nechápe ani to, ako môže mať hlavný hrdina plešinu.

Uznáva Zagorku a tých dvoch bratov, o ktorých si myslí, že sú buď sestry alebo manželia.

Rád jej improvizuješ ilustrácie.

Ďateľ na betónovom stĺpe.

A Ira sa rehoce, lebo Ira je sprostejšia ako ďateľ. Chce mať Opel tigra a ďatle ju nezaujímajú. Z fauny iba Džubov džubko, kým to na súložnej ceste nepodžubal.

Ira natiahne paplón zatiaľ cez plece, ohryzie si necht, prevráti plátok plátku.

- Na umelcov idú ťažké časy. Beethoven už umrej a ani Michael Jacson sa zdravotne necíti najlepšie.“ cituje Ira a ty zdvíhaš obočie.

                                                                      ***

  Potom dávaš za románom bodku a posielaš Iru kúpiť karafiát, lebo si nemohol nikde zohnať poriadny drôt.