Dierka

 

                                     Dierka

 

  Keď umrela babka, pochopili sme s mamou pominuteľnosť života a kúpili si hamburger.

              

                                                                ***

 

  Počujem, ako sedí v kuchyni, noc po tom a nefajčí.

Nefajčí, lebo nepočuť šúchanie popolníkom a vrzgot lavice pri oklepávaní popola, keď sa cez ňu so sebazaprením nahýňa, miesto toho, aby si tú večne neumytú zelenú misku prisunula bližšie. Ak si myslí, že ju zvýšená telesná aktivita donúti obmedziť fajčenie, klame seba aj o roh stola pripúčaný žlčník.

  Ak nefajčí, tak dofajčila a rozmýšľa, alebo len rozmýšľa, ale predtým musela fajčiť.

  Mám oči ako veverička šušku. Aj sa tak cítim.

  Do noci prijímaná, ledabolo prijímaná, projektová metóda v neverbálnej komunikácii, neaplikovateľná v mojej, súkromníčka, v našej firme, jediná informácia, ktorú som si do poznámkového zošita zapísala, nezávisle na tom, tajne čosi kleptomansky nachamrané vyváža od vrchnej čeľuste. Za kopčeky mozgu ? Drzo, tupo, ihlovo nepríjemne ťuká do colnice : departement spánok – spánok ako kosť ...píííp...sú vybavované priebežne, doba čakania pred dverami je dotiaľ, kým ich niekto neotvorí...

  Hnev obrátený do vnútra je depresia, hnev obrátený von je „Hóky“ MASH.

Zabásnutá depka. Je to jasné.

  Teraz si zapálila.

 

                                                                   ***

 

  Preťahujem čas. Mám pustené slaďáky, ale prd, ďalšie slovo, dvakrát podčiarknuté, biľag nevhodnosti, jedna vedúca pracovníčka na nemôže takto vyjadrovať, pani vedúca personálneho oddelenia pre styk s verejnosťou, že mám pravdu ..., a just prd z atmosféry, vonku práve vykydávajú smetiaky. Vy by ste to ako ráčili napísať, pani dôležitá ?!

  Vyhrnutá do polosedu z teplej, bola by teplejšia, keby spím viac ako dve hodiny, postele, košeľa na chrbte, predstavujem si, ako kašlem do kávy. Káva asi nepôjde tak ľahko z košele vyprať. Možno by to šlo ešte za vlhka. Dlabem na možno. Nie je káva, nie je fľak. Iba diera a kus kožky – pokožky. Na básnickom čreve.

 

                                                                   ***

 

  Ako sa dostať slušne z postele ? S košeľou nad zadkom.

Buď spoj stehná, odhrň paplón a sadni ... a chlpatý trojuholník je na svetle mužovom. Jedine, že by bol otočený k stene.

Alebo nespoj stehná, neodhrň paplón a vstaň ... kým sa košeľa zosunie, muž vidí to isté, len zboku a hrozí návrat na štartovaciu čiaru ( ale si ty fandíš, dievčička...) ... ak nezostal otočený.

Alebo sa na to vykašlem, vstanem. On je aj tak pred televízorom, zíza na Pepka námorníka a galantne vyhukuje na svokru žiadosti národa o raňajky a má na saláme moje ochlpenie. Zatiaľ bez rožka. Otec sa tvári, že spí.

 

                                                                    ***

 

  Nádych, výdych. Ako za starých čias, na Veľkú noc. Žmurkli sme na seba so sestrou, nadýchli sa, vydýchli, strihli si, ktorá pôjde prvá ...prekvapenie ! Oblievačka ! ... Obliata stena chodby, plné ucho vody, teplej vody a mokrá košeľa.

  Nádych.

 

                                                                     ***

 

  Sedí v kuchyni. Noc po tom.

V hlave mám šrotovaciu mašinu. Priveziem fúrik, vykydnem. Chňap !  A je zošrotovaný. Bezozbytku. Môžeš sa potom preháňať po mozgových závitoch. Spomienka na šaty, včerajší seminár, večera, obraz z akéhosi seriálu, poznámka o nevrátení nožíka, pred mesiacom som ho stratila, nevyplatený šek stredisku cenných papierov, nová farba na vlasy, nový sexuálny objekt – imaginárna spletenina hercov, náhodných stretnutí a déja vu. Ani stopa po inteligencii.

  Suka po jej boku zaklopala pazúrmi o koženku lavice a stočila sa v smere hodinových ručičiek do toho istého klbka, z ktorého vyšla. Nabudúce si všimnem, či sa stále točí v smere hodinových ručičiek, alebo niekedy aj nie.

-         Ako som tam tak sedela, ...

Má to na mňa pripravené.

Chcem mať v hlave šrotovaciu mašinu.

Ako som tam tak sedela, vyložila si nohy na lavicu, zakryla sukňou nočnej košele a založila pod palce jej zhužvané ružové okraje.

Bozkala som ju s „dobrým ránom“ ?

...som tam tak sedela a prstom rozťahovala napnutú dierku na košeli, čo sa drzo dívala na záchranné kolesá môjho brucha a videla až na prirodzenie – pani vedúcej personálneho oddelenie pre styk s verejnosťou by to ani nevadilo, rozčúlila ju iba „ dolina obložená prsníkovými balvanmi“ , a úplne opodstatnene – nechutný lyrizmus. Automaticky som k diere priložila nos a vdýchla. A zase. Na takúto vzdialenosť nič necítiť. Vnorila som hlavu do otvoru na hlavu. Napísať „bezhlavý ružový rytier“ je trapošina. A cítim. Nevonia mi vlastný pach. A ráno zvlášť nie.

-         Ako som tam tak sedela a čakala na toho doktora, čo ju v noci prijímal na oddelenie, akurát tam šiel okolo ten druhý doktor z patológie.

-         Načo si šla ?

-         Zaniesť protézu.

  Ježíšmária, ona sa rozplakala.

Trie si nos od pery k čelu, dýcha pritom do dlane a fučí.

Prasknutá duša.

Nepozerám jej smerom.

  Na rukáve košele, tom vzdialenejšom od mamy, mám dve nevyprateľné bodky od krvi. Vytláčam si uhry a aj tie ostatné pupáky. Nechutné biele červíčky. Keď vylezie celý vačok aj s obsahom, prilepím ho o zrkadlo a dlho pozorujem. Odráža sa a sú dva. Obidva guľaté a lesklé. Potom tečie už len krv a nejaká biela, figu, priesvitná tekutina. Tekutina na vzduchu rýchlo kryštalizuje. Odlupujem ju a mrvím medzi prstami.

-         On mi dal jej pyžamo a prsteň. A aj tú zlatú retiazku. Roztrhli ju.

-         Ále.

-         Nemohli ju roztvoriť.

  Má to na mňa pripravené.

  Do lona mi strčila čumák suka. To myslíš vážne ? Na lono mi položila čumák suka, lebo som si ju nevšimla a nevšímala. Bozkala som ju dnes s „dobrým ránom“ ?

  Diera sa posunula a vidí posledný záhyb medzi tukovým vankúšom a stehnom. Potím sa na tom mieste a ružová sa ani na tom mieste neodráža na telo.

-         Išiel tam späť okolo ten doktor a tlačil vozík zakrytý tou plachtou. Som si tak myslela „Aha aké drobunké to vezie, to musí byť babka.“

  Strih. Nestihla som sa zamerať na čosi mimo. K ružovému kolenu. Vypudili sa mi slzy a zaliezli.

-         Ako som ju odokryla, takú ti mala bledulinkú tvár, tú pokožku ako dievčatko. A z pravého oka jej tiekla slza.

  Vypudila sa a nezaliezli. Navyše hlasno i ticho odvzdychávam komentár.

  Pes sa presťahoval k mame. Aj pes vie vycítiť ozajstné vzlyky a neozajstné. Neozajstné ? Diera zostala nepresťahovaná, lebo cez ňu vidím to, čo som aj videla. Strčila som do nej prst a zarovnala kostrbaté okraje.

-         Tak som mu dala tú protézu. Aj sme jej ju nasadili. No, úplne iný človek. Keď som sa vrátila z kancelárie, mala pod hlavou uviazaný sedemdecový pohár.

-         Čo ?!

-         Pod krkom uviazaný o hlavu, aby sa jej ústa neotvárali a tak nestvrdli.

  Zapálila si.

  Impozantné, ako rýchlo vieme doplakať. Ani známky po dojáku. Pes sedí bezradný medzi nami.

-         Babka naša, už je tam ! Tonko, nejdeš ty hore, zase sa ti neujdú čerstvé rožky !

                                                         

                                                                   ***

 

  Sestra vie plakať. Sestra, tá teda vie plakať.

  Zúrivé uzimené klopanie. Otec, vyťahujúc si tepláky nad pás a zase dolu, s nezrozumiteľným, ale veselým mrmlotom otvára dvere.

-         Havinko náš, no čo ty, čo ty ? Čóóó...idešho, ideš... hlas je rozchichotaný s dávkou maznavosti.

  Dverami do izby s televízorom vplávala sestra v čiernom.

  Vo dverách jej mykne tvárou.

  Dverí sa musí prichytiť.

  Dvere klopnú o stenu.

  Dosť bolo dvier. Kŕč. Mykne jej tvárou, kľakne si pred mamu, objíma ju kostnatými rukami a dáva si pritom bacha na dlhé, aj tak krehké, nehty.

-         Moja... a plače a plače a mrmlú si. Načo rozpráva, nech nerozpráva.

 

                                                                   ***

 

  Prišla sestra. Má šaty. Ona má na každý pohreb nové, požičané šaty.

  Vo dverách do izby s televízorom, mykne jej tvárou, sa zakoprcla o psa, ktorému prídverová privítacia ceremónia nestačila. Sestra natiahla ruky dopredu. Teraz jej myklo tvárou. Odtisla suku, objala mamu a plače.

  Prevrátila som oči.

  Šijem záplatu na vyťahanú ružovú dieru. Bude slepá kiš-kiš ! Priamo na tele. Končí scéna :

-         Zavolaj do roboty, lebo tie kapusty a paprika, čo som priviezla nemôžu dlho zostať v kufri.

                          

                                                                    ***

 

  Večera, svokra, robota a švagor vyvalený v kresle pri pive s dilemou, či si zapáli alebo nám najskôr vyžerie všetky arašidy.. Zaujíma ho, že mám na sebe len nočnú košeľu ? Zaujíma ho vôbec niečo ?!

 

                                                                    ***

 

  Bratova frajerka k nám prišla prvýkrát, prelozila celý byt a vtiahla do kuchyne. Za stôl zasadla s buchotom. Suka  zavrčala a vzdala to.

-         Ahoj, aj ty si jeho sestra, že ? Ja som Tina. Ja som jeho dievča.

  Sestra zdvihla hlavu od rizota, hodila po mne jednoznačnú grimasu s obsahom „hľa nevesta čakateľka“, veríme, veríme, čo som jej o nej navyprávala, odkvapkala mokrú uhorku a vložila ju takmer celú do úst.. Veríme. Veríme.

-         Čau.

-         Ty ešte študuješ.

  S grimasami sa ťažko komunikuje. Tina má plus, že to pochopila.

  Presadla si medzi mňa a švagra. Bude mi chváliť robotu ? Poštopkaný fľak, nezaujíma ju to, je väčší ako diera. Bude asi, celkom určite, tlačiť. Vystrihnem ho ? Vystrihnutá diera je strašná. Bola by neprirodzená. Už to nikdy nebude tá diera. Tá originálna. S niekoľkými trčiacimi niťkami, strapkatým okrajom, tá čo sa díva a vidí. Až-až. A až. Tá. Strihať nebudem.

  Morbídna predstava, ako košeľu párkrát operiem a narodí sa nová diera.

Nerozumiem. Tina.

 

                                                                 ***

 

  Nosí sa v smútku ružová nočná košeľa ?

-         Máš perfektného brata.

  Deva, chodíš to s mojím bratom ?

-         Dnes idem na intrák. Zajtra to máte ten pohreb.

  Všetko. Ešte aj totálne hlušiny hovorí ako jasné veci. Nič jej nehovorí modalita viet. To som zas raz vyhrabala termín.

-         V pondelok. Pohreb je v pondelok.

-         Škoda, že nemôžem ísť. Potom pôjdem ale o dva týždne s tvojím bratom a donesiem nejaké kvetiny. Kde tu máte vecko. Vieš, mám tie veci.

  To načo siaha do vrecka ?! Snáď mi nechce ukazovať vložku ako dôkaz...

 

                                                                 ***

 

  Telefónom od rána vyzváňala mamina sestra. Nebolo jej jasných niekoľko organizačných vecí, ktorých sa ostentatívne vzdala v prospech mojej mamy. Výborne sa jej šiklo, že nemusí na pohreb cestovať. Už pár dní je tu. Striedačka, pri ktorej sa nestriedalo, lebo na náhradníčku nevyšiel čas. Rakovina bola rýchlejšia.

  Presvedčila ma, aby som jej zafarbila vlasy. A mne kto nafarbí ?!

  Zapravila som ružovú košeľu do čiernych teplákov. Celé to pribalila do čiernej bundy. Pre ľudí som v čiernom. Aj tak mama nevyvesila partacetle.

 

                                                                 ***

 

  Ani Ľuba, hoci je dcéra neplače.

-         Povedz mame, nech ťa dlho netrápi. Veď ty nemusíš tak dlho chodiť v čiernom. Ani Mišino  a Maťkou nebudú. V Blave to ide tak...

  Ospravedlnenka.

-         ...veď nevieš, ako aj minule prišla svokra na pohreb v červenej baretke a vlastnému mužovi...

  Stojím už dolu na schodoch. Krížim ruky zimomravo na hrudi. Lebo sa mi nechce trápiť sa so zapínaním bundy.

  Cítim ružovú štopkaninu medzi prsníkmi. Balvany nemám.

 

                                                                  ***

 

  Mama, keď sedí pri televízore, občas spadne z podopretej ruky, poplače si a ďalej sleduje dej. Vtedy všetci čušíme a sme ticho. V duchu ju aj ľutujeme, ale nedávame to znať.

 

                                                                  ***

 

  Pred karom som sa dožrala nápravy. Aj tak zostala.

  Na balkóne kopa očiek a jednohubiek. Mama vyhlásila embargo na tému šnicle, lebo minule jej, akurát na kare prihoreli...pre ľudí boli v čiernom...

  Jeden zaočkovaný tanier nám začali obžierať mravce. Ja som zdvihla napadnuté očko, sestra fúkla, nabodla špáradlo a odložila to späť na tanier. Aj som jej hovorila, že to má dávať na druhý tanier, lebo takto berieme niektoré kusy ak dva-tri razy do ruky a nevieme o tom. Zdvih. Fuk. Zdvih. Fuk.

  A mama nás vyhodila z izby, kde sedela zhromaždená rodina, akoby to nemohli sledovať, veď sú rodina.

 

                                                                  ***

 

  Prišla Dada – sesternica a každú vetu ukončila slovom : prihoretí, prihoretý. Keby sa tu tak môžem promenádovať v ružovej nočnej košeli. Prihoretá.

 

                                                                 ***

 

  Prišli dve babky, ktoré nepoznám a ospravedlňovali babky, čo neprišli a prišiel aj zvyšok našej rodiny a všetci jedli a jedli a všetko pojedli. Aj ofúkané oči.

 

                                                                  ***

 

  Bolo málo ľudí.

  Bolo mi to trápne. To je mamina hrdosť, že nevyvesila partacetle, aby dokázala a zaistila si, že brat , jej brat, svojej mame, mojej babke, na pohreb nepríde. Zaistila si to a dokázala.

  Kráčate hore kalváriou a vtom sa vás zmocní pocit, že idete vlastne na pohreb. Čudné, takýto pocit, keď ste na pohrebe. Bude treba plakať a bude to dojímavé. Aj tá tetka z domu smútku, čo občas vykukne z kancelárie, šramotiac mastným papierom a plnými ústami, bez protézy, sondujúc, či nepriniesol niekto nejaký veniec, lebo má v popise práce ukladať ich na stojan. A všetci budú plakať a to bude ešte dojímavejšie, a tí čo nebudú plakať budú dojímaví, lebo mi to bude ľúto...

 

                                                                 ***

 

  Tak som na pohrebe plakala, že všetci priali úprimnú sústrasť mne a ostatným málo.

 

                                                                 ***

 

  Sestra nakázala nahádzať všetky kytice do hrobu, aby ich nepokradli. Ja som to zakázala, lebo keď začnú hniť, hlina bude klesať a vytvorí sa jama , diera a bolo ich tak málo, že by babka nemala na hrobe nič. A to si babka veru nezaslúžila.

 

                                                                  ***

 

  PS : Babka umrela.

                                                                  ***

 

  Mama vysvetľuje v kuchyni bratovej frajerke matiku. Úplne zbytočne, lebo brat sa s ňou aj tak ide rozísť.

 

                                                                 ***

 

  Ľuba súhlasí s predajom bytu po babke. Finta, že jej povieme nižšiu cenu, než za akú ho skutočne predáme a peniaze si rozdelíme nám praskne, ale to ešte nevieme.

-         Taký zvláštny pocit...

 Zotrela si vtedy bordovú penu zo spánku, aj tak jej tam zostane fľak, keď si to predtým nenakrémovala. Ja by som ju utrela do košele. Aj mne by zostal fľak.

-         ...prídem ešte raz, možno dva a potom už vôbec nie.

 

                                                                 ***

 

  Sestra mi odpustila akciu s kyticami, lebo potrebuje požičať nejaké čierne veci.

 

                                                                  ***

 

  Mám košeľu bez diery a som čisto vykúpaná. Pri krku, kde sa končí lem rastie nová diera.

-         Mami, poslúchni ma, do tej nemocnice by si  s týmto stavom mala ísť.

 

 

 

---