O dvojtvári v celkom nebatmanovskom štýle - 1.časť

I.

 

Ráno som chodil s dvoma ženami naraz. Obe sa na seba podobali. Fyzicky. Veľmi. Ako dvojičky. Bolo by čudné, keby som sa ktorejkoľvek spýtal. Priam sebadeštrukčné.

            Jana, manažérka v počítačovej firme, bola inteligentná, dôveryhodná, spoľahlivá, milá, nádherná, mala všeobecný prehľad a ešte k tomu bola skvelá v posteli. Akurát s ňou bola väčšinou nuda. Frustrujúce. Človek by si pomyslel, že má presné také vlastnosti, aké hľadá. Ale moje vnútro zívalo pri pohľade na jej vzpriamenú chôdzu a podľa mňa, keby ju zrazilo auto, bez naplánovania v diári, tak by tá celkom spontánna krv nemohla od zmätenia vytekať. Chúďatka krvinky, tá aura dokonalosti musí vážiť hrozne veľa.

            Paula, písala vymyslené listy, do vymyslených časopisov, od vymyslených čitateľov. A rubriku o sexe do pánskeho časopisu pod mužským pseudonymom. A básne, poviedky a všetko to bolo mizernej kvality. Ale bola vtipná, odviazaná, bláznivá, úžasná, rovnako krásna, neznesiteľná, návyková a absolútne éterická. Mal som pocit, že občas, keď sa jej dotknem, tak sa mi rozplýva medzi prstami, ako oblak pary, taká klasická víla, ale z nočnej mory. Vkradne sa do teba, ako sen a odchádza ako tvrdý úder lopatou. A šukala tiež dobre. Určite sestry, majú to v panve.

            Konečne som mal pocit, že prežívam komplexný vzťah. S takým nepatrným tajomstvom uprostred.

           

II.

 

            „Ja už budem jesť len mäso,“ oznámila mi Jana, ráno v posteli, keď už pol hodinu listovala v časopise o zdravých veciach.

            „Čože?“ odpovedal som jej rozospato.

            „No mäso, pečivo a tak. Už žiadna zelenina ani ovocie.“

            „To akože prečo?“ spýtal som sa kriticky.

            „Vieš, píšu tu, že zootariánstvo je zdravé a má to tiež nesporné výhody, že sa nemusím obávať, ako pri rastlinách, že môžu byť nejako geneticky modifikované a okrem toho tu píšu o výskume, ktorý zrejme preukázal prítomnosť duše v rastlinách a to by mohol byť seriózny etický problém.“

            „Hej, aj moja kolegyňa mi minule hovorila, že prestala jesť rastliny. Ona je dokonca zoogánka. Neje ani druhotné výrobky z rastlín, ako napríklad chleba.“

            „To fakt?“ spýtala sa, „To by som asi nezvládla.“

            „Ja by som nezvládol ani tu menej zlú formu.“

            „Ale ty by si mohol, prečistilo by ti to organizmus a určite by ti to zlepšilo zdravie. Vidím v tom iba pozitíva,“ povzbudivo sa usmiala.

            „Povedal som ti, že ak ma budeš ešte raz nútiť dodržiavať rady tohto časopisu, tak ho vyhodím.“

            „Ale veď si to ani nevyskúšal,“ pozrela sa kriticky.

            „Veď ani nechcem,“ zašomral som a odišiel do sprchy.

 

Bola Sobota a ona sa podujala, že uvarí nejakú špecialitu. Bol som si istý, že to súvisí s jej novým predsavzatím, pretože nikdy nevarí. Skryl som sa do obývačky a celé doobedie som čítal knihu o chlapíkovi, čo zostal na materskej a žena išla miesto neho do práce. Ten chlapík trpel a ja som ho chápal, neviem, čo by som robil s nižším levelom malého spoločníka – psom a nie ešte s deckom. Pri psovi je to ešte ľahšie v tom ohľade, že pri správnom výcviku, ho v podstate len vypustíš a prežije, potravu si uloví sám. Bude naháňať divoké granule a neúnavné konzervy. Taký pes baskervillský sa, že vraj, živí výlučne bez dohľadu majiteľa. Sympatické plemeno, z Anglicka. Čítal som to v časopise o zdraví.

 

„Čo to máme?“ spýtal som sa sadajúc za stôl.

„Kuracie  soté, s mäsovou omáčkou a ako príloha mäsové guľky.“ Nemôžem povedať, že by ma potešilo, že to predsavzatie poňala takto precízne.

„Vonia to príjemne.“ Aj to príjemne chutilo, ale zúfalo som si prial ryžu, zemiaky, pečivo, hocičo. Nebol som náročný. Poslušne som dopapal a pochválil. „Veď si hovorila, že budeš iba zootariánka, nie zoogánka,“ povedal som nevinne, so skrývaným strachom.

„Ale v tom časopise písali, že čím je odriekanie väčšie, tým sú výsledky viditeľnejšie.“

„To určite,“ povedal som.

„Prosím?“ otočila sa ku mne. Neviem, prečo mi väčšina žien pripomína moju matku.

„Hovorím, že nechápem, ako človek s tvojou inteligenciou môže veriť takým pičovinám.“

„Nenadávaj. Vieš, že to nemám rada. Chcem zlepšiť svoj životný štýl. Stravovať sa zdravšie.“

„Ale prečo toto, veď človek je od prírody všežravec. Aspoň ja som a viem, že týmto tvojim rozhodnutím budem trpieť hlavne ja. Nemôžeš si nájsť niečo iné?“

„Napríklad nejesť mäso? Nazvala by som to vegetariánstvo. Vieš si niečo také predstaviť?“ pobavene sa zasmiala.

„Keď existuje zootariánstvo, tak prečo by nemohlo existovať aj vegetariánstvo?“

„Ja neviem, je v tom veľa etických úskalí. A chutila by ti samá zelenina alebo ovocie?“

„Nie, ale tak som to zrovna nemyslel. Niečo, čo by si robila pre svoje zdravie, ale mňa by sa to netýkalo.“

„Napríklad viac súloženia?“

„Napríklad,“ odpovedal som zamyslene pri vyberaní rožku zo sáčku. „Čo?“ spamätal som sa. „Veď to sa ma predsa týka.“

„Určite?“

„Určite. Inak sa musím spýtať, že či aj ostatní prispievajú na antikoncepciu, ako ja,“ odvetil som.

 

III.

 

Večer som mal ísť s Janou k jej kamarátke na večeru. Vôbec ma to netešilo. Predstavil som si tú kopu plytkých rečí a podávanie načítaných aforizmov, bez akéhokoľvek vloženia osobnosti či emócií. Amorfné slová, ktoré by ubili aj verného poslucháča prednášok senilných profesorov. Upodozrieval som Janu, že ju to nebaví, tak isto ako mňa, a že, s jej vlastnou dokonalosťou, predstiera zaujatosť. Aj ja som predstieral, kým sa nedovalili ďalšie tri kamarátky a nezvrhlo sa to na dámsku jazdu, s jediným nasratým problémom v rohu miestnosti- mnou. Ale ďakoval som, v duchu, za to, že tam nie je manžel Janinej kamarátky. Otravný chlapík, ktorý sa chce za každú cenu zbližovať. Zbližovať v tom neurčitom zmysle, že si človek jeho konanie nevie vysvetliť.

 

„Bavíš sa?“ prekvapila ma Jana, keď som vychádzal zo záchoda.

„Nie.“

„Vidieť to na tebe. Nemohol by si sa aspoň trochu premôcť?“

„Nie.“

„Prečo?“

„No lebo je to tu úplne na hovno. Nedokážem sa tak dobre premáhať ako ty.“

„Ja sa nemusím,“ usmiala sa.

„Ja ti to jednoducho nemôžem uveriť, že ťa toto baví.“

„Ale veď sú to moje kamarátky. Ja ťa chápem, keď ideš von so svojimi kamarátmi a tiež ich nemám rada.“

„Nemáš ich rada?“

„No,“ pauza, „ani nie.“ Pohladila ma po líci. Nechcelo sa mi to ďalej rozoberať.

            „Aspoň, že tu nie je ten otravný primitív,“ povedal som už príjemnejším tónom.

            „Tichšie, nech ťa nikto nepočuje.“

            „Kurva, nech ma počujú, mne je to jedno.“

            „Ak mi to pokazíš, tak aj ja sa budem nabudúce správať, ako ty pri mojich kamarátoch. Poviem tvojim, napríklad, ako volám tvoj penis alebo ako si sa minule rozplakal pri tom romantickom filme, už som zabudla, ako sa volá.“

            „Ale to bolo fakt smutné, ako zomrela. To je vydieranie, nemôžeš ma vydierať.“

            „Nie, to bude odplata, ak ty neprestaneš.“

            „Nemohol by som ísť preč? Volal ma Marek na pivo,“ pozrel som sa na ňu pohľadom malého psíka.

            „Tak choď. Hlavne sa rozlúč,“ povedala mi, keď som sa začal ponáhľať do haly.

            „Dobre,“ odvetil som tónom, ktorý mal naznačiť niečo v zmysle: ale len kvôli tebe.

            „Nemala by som ísť s tebou?“ spýtala sa zamyslene, keď som sa obúval.

            „Ale nie. Načo? Veď vieš, že tam budú samí chlapi. Budeme prdieť, grgať a smrdieť a to ty nemáš rada.“

            „No dobre. Ahoj.“ Pobozkala ma.

 

 

Vyšiel som z domu a hneď zavolal Paule. Stretávam sa s ňou väčšinou náhodne, keď má náhodou čas. Väčšinou večer alebo cez prácu alebo cez niektoré víkendy, keď býva Jana u rodičov v malom meste, kde sa každý chlap do tridsať päť správa ako jej potencionálny bývalý, každopádne ma skupinovo nenávidia.

Paule to bolo jedno. Vedela, že s niekým žijem, ale nezaujímala sa s kým, koľko, ani prečo. Tak veľmi sa nezaujímala, ako som sa ja zaujímal a ona mi to nechcela povedať. Pri nej sa u mňa prejavovalo silné nutkanie si ju privlastniť, disponovať ňou v akomkoľvek okamihu, odstrániť z nej potrebu žiť aj pre niečo iné, ako pre mňa. Bujneli pri nej všetky moje zvieracie inštinkty, ktoré by malo každé ľudské zviera vedieť dokonale potláčať.

 

IV.

 

Dorazil som k nej. Prekvapila ma výzdoba jej nových dverí. Celé ich pokreslila. Takými neurčitými obrázkami. Symbolmi.

 

„Nevedel som, že si takto nadaná aj v kreslení,“ povedal som jej na privítanie. V skutočnosti to bolo mizerné.

„Toto si ty,“ ukázala na zdeformovanú tvár na dverách, celkom dole v pravo. Hanbil by sa za tú kresbu aj najhorší plagiátor Piccasa, s veľkým hrbom, bez ôsmich prstov a polkou jedného oka.

„Super. Podobám sa,“ usmial som sa.

„To je vnútorná podoba.“ Nečakané, že to má aj nejaký koncept.

„To vypadám zvnútra takto?“ spýtal som sa zamyslene. Mal som silné nutkanie pozrieť sa do zrkadla.

„Stále krajšie než väčšina vecí na tých dverách,“ povedala s úsmevom.

„Fakt. Väčšina je ešte škaredších. Toto je čo?“ ukázal som na neidentifikovateľný objekt.

„Môj otec.“

„Tak to musí byť najhorší na svete,“ zasmial som sa. Ona bez slova odišla do bytu. Dvere nechala otvorené.

 

V obývačke sa na mňa usmieval nejaký chlapík. Predstavila mi ho ako kolegu. Neviem v čom môže spočívať to slovo kolega, keďže Paula nemá žiadne stále zamestnanie. Viem, čo znamená kolega u mňa. Je to ten chlapík, s ktorým chodím občas na pivo, ale sa nepoznáme alebo chlapík, ktorého nepoznám a ešte ho aj neznášam alebo kolegyňa, ktorú nepoznám, ale v istom období sme spolu spávali a za to neznáša ona mňa. Ale čo môže znamenať kolega u nej fakt neviem. A prečo má ruku na jej nohe? Prejavil sa u mňa opäť opičí inštinkt a nahnevane som si sadol medzi nich.

Chlapík zrejme nemal žiadnu intímnu zónu, pretože bol stále natlačený v mojej, v tej kde je zavesená zreteľná ceduľa: zákaz vstupu rovnakému pohlaviu.

 

„Nemusel by sa tak na mňa tlačiť,“ povedal som jej, keď si išiel zavolať do inej izby.

„Nebuď homofóbny,“ a ďalej sa venovala svojmu notebooku.

„Takže je buzna?“

„Nie.“

„Ako to vieš?“

„Proste viem. Nič si z toho nerob, bol predtým Talian.“

„Už nie je?“

„Nie.“

„Aha,“ odvetil som zamyslene, „a čo je teraz?“

„Neviem. Spýtaj sa ho.“

„Počul som, že si bol predtým Talian,“ nadhodil som nezáväzne, keď sa vrátil a sadol si do starého zubárskeho kresla, ktoré si Paula zohnala po vzore hrdinky z jej obľúbenej knihy.

„No hej, bol,“ odpovedal.

„A čo si teraz?“

„Teraz si nie som celkom istý svojou identitou. Mám také zvláštne existencionálne rozpoloženie.“

„Aha.“

„Ale myslím, že som momentálne zootarián.“

„To poznám, aj moja,“ zasekol som sa, „kamarátka je zootariánka. Zdá sa, že je to nová móda.“

„Móda? Chlapče, spamätaj sa, ja si idem zásadne underground.“ Fakt povedal chlapče?

„Veď o tom píšu v tom časopise o zdraví.“

„Ten ja nepoznám, také veci zo zásady nečítam,“ povedal namyslene.

„Veď to je jedno, čo čítaš. Ja som povedal, že tam o tom písali a propagovali to.“

„Takže chceš povedať, že to robím kvôli tomu, že to tam písali?“

„Nie, chcem povedať, že je mi jedno, kvôli čomu to robíš, ale písali tam o tom.“

„Ja žijem jedine underground a ten určite nenájdeš v žiadnom časopise o zdraví.“

„Ja ti, kurva, hovorím, že tam je o tom článok a propagujú to tam, čiže už to žiadny underground nie je.“

„Čo ty si? Nejaký policajt životného štýlu? Mne chceš hovoriť niečo o undergrounde? Ty mne? Ja viem o undergrounde najviac široko ďaleko. Paula, kto to je? Nejaký rypák z konformného inštitútu?“

„Vyriešte si to sami,“ odvetila bez toho, aby sa na nás pozrela.

„Tak kto si?“

„Nikto, ale...,“ nenechal ma dohovoriť.

„Presne tak. Nikto, tak drž hubu láskavo. Rypák posraný. Poslali ťa, aby si ma špehoval?“

„Paula, kto je tento schizofrenik?“ ukázal som naňho.

„Povedala som vám, že si to vyriešte sami.“

„Schizofrenik?“ zakričal.

„Správaš sa tak,“ ohradil som sa.

„Povedal som ti, aby si držal hubu. Kto je na to zvedavý?“

„Ja som predsa nezačal, ty si začal.“

„Ja? Ty si mi hovoril, že neviem nič o undergrounde a tie ďalšie sračky.“ Sedel na kraji kresla a zatínal päste. „Si nejaký paparazzi? Alebo čo? Chceš ma nasrať a potom ma odfotíš, ako ťa bijem?“

„Prečo by som to robil?“

„Pretože som slávny.“

„Slávny?“

„Som najväčší básnik našej doby.“

„To určite,“ zašomral som si viac menej pre seba. Pričom sa on na mňa vrhol.

„Povedal som ti, že máš držať hubu!“ zakričal, držiac mi hlavu vo zveráku.

 

Nevedel som sa mu vyslobodiť. Ťahajúc za hlavu ma vyhodil do kuchyne. Pozviechal som sa, celý červený od nedostatku kyslíka a nabúral som mu hlavou do brucha. Opäť v obývačke. Rozbili sme vázu. Paula na nás ani nepozrela, ďalej ťukala do klávesnice na notebooku. Zrejme to myslela doslovne, keď povedala, že si to máme vyriešiť sami.

Zahryzol sa mi do stehna, bil som ho do hlavy, ale stále držal. Mal som pocit, že mi vyhryzne kus mäsa. S až nepochopiteľnou výdržou znášal údery. Nakoniec pustil a zvalil sa na zem. Nechal som ho tak,  mal som rozbitú peru a snažil som sa odkrivkať do kúpeľne, aby som si vyčistil ranu na nohe. Keď som preletel cez sklenené dvere, ktoré rozdeľovali kuchyňu a obývačku, pochopil som, že omdletie predstieral. Porezal som si líce a ruku. Nič vážne. On ležal na zemi s veľkou, červenejúcou škvrnou na čele, oproti zárubni. Pri vedomí už určite nebol, ale ešte stále nepokojne dýchal. Paula sedela úplne rovnako, ako predtým a tvárila sa, akoby sa vôbec nič nestalo. Bol som šťastný, že sa odstavil sám, lebo povedať, že som to mal pod kontrolou, alebo že by som ho určite zvládol, by bolo zľahka, ale len úplne zľahučka, nepravdivé.

Chytil som ho za nohy a vytiahol ho von z bytu. Za ním som vyhodil aj jeho veci. Vrátil som sa a unavene som sa rozvalil do zubárskeho kresla. Skutočne som sa cítil, ako keby som práve odchádzal od zubára. O chvíľu sa ozval buchot na dvere, výkriky na Paulu a asi minútové systematické zvonenie. Zostal som rozvalene polosedieť, pololežať a sťažka som vyfukoval. O to, žeby sa dostal dnu som sa vôbec nebál. Dvere som Paule vyberal ja, keď ju minule vykradli. Ona sa ďalej venovala písaniu. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako to mohla celé takto odignorovať. Keby mi povedala, že sa to nestalo, tak by som jej možno aj uveril, pretože ona sa presne tak tvárila, že sa nič nestalo. Bordel a rozbité sklo nasvedčovalo o opaku.

 

„Vieš čo?“ spýtala sa po chvíľi.

„Čo?“ odpovedal som so zavretými očami ignorujúc krv, čo mi stekala do úst.

„Ten článok o zootariánstve som napísala ja. Celé som si to vymyslela, prišlo mi to ako dobrý vtip. Aj on sa o tom dozvedel odo mňa.“ Ďalej som mal zavreté oči a chvíľkami som ju nenávidel. V duchu som uznal, že idea zootariánstva a ten článok je určite vrcholom jej literárnej kariéry a písania vymyslených článkov do vymyslených časopisov.

 

TO BE CONTINUE...

---