O dvojtvári v celkom nebatmanovskom štýle 2. časť

V.

Jana prišla neskoro v noci. Respektíve veľmi skoro od začiatku ďalšieho dňa. Keď sa ku mne v posteli hlučne prisunula a vyložila si nohu na moje zranenie, tak som pochopil, že byť ešte vo včerajšku, ako ona, je omnoho ľahšie, než byť už v dnešku, ako ja. Tváril som sa, že spím a hryzol som si od bolesti do pery, čo mi spôsobilo ešte väčšiu bolesť. Boli tam asi aj nejaké citoslovcia, pretože sa ma spýtala, či sa niečo deje. Smrdela od cigariet a mala kalný pohľad.

„Ty si fajčila?“ spýtal som sa, keď som sa k nej otočil.

„Iba trochu. Veď ty fajčíš stále, tak čo?“

„Ale ty si zarytá nefajčiarka,“ povedal som nechápavo.

„Ale s alkoholom mi to chutí.“ Moje zranenia na tvári si vôbec nevšimla.

„S alkoholom? Veď ty nepiješ.“

„Veď ani nepijem,“ dostala zo seba v polospánku.

„Vidím.“

„Čo?“ zrazu otvorila oči, akoby sa zľakla.

„Čo čo?“

„Prečo? Čo by malo byť?“ položila otázku, ktorá mala vylúčiť, že prvé ČO povedala ona.

„Ja neviem. Ty mi povedz,“ boliaca noha, nevyspatosť a pocit, že ma vôbec nikto nepoľutoval zo mňa spravili nevraživého detektíva.

„Nič. Nemôžeš spať?“ zamumlala.

„Spal som, kým si neprišla a nezobudila ma. Čo ste tam robili?“

„Zabávali sme sa. Boli sme v tom novom klube...“ chvíľa ticha a potom jemne zachrápala. Mál som pocit, že v poslednej dobe to na mňa všetci chcú uhrať simuláciou bezvedomia.

Už som ju neprebudil. Na moje otázky nereagovala a povedal som si, že mám svoju hrdosť, aby som sa ju ďalej pokúšal zobudiť. Zobral som všetky vankúše, spoločnú prikrývku a odkríval som na gauč do obývačky. Demonštratívne, aby ráno zistila, kto je v tejto domácnosti pán. Kráľ. Ten v gaťoch. Prezident. Krstný otec. Kto je Batman, a kto Robin.

Urazene som sa zvalil na gauč. Asi o päť minút som sa tempom Jofrého de Peyrac, chytajúc si porezanú tvár, došuchtal do spálne a dal jej lavór pri posteľ.

Ráno sedela Jana, oblečená presne tak, ako si v noci ľahla. Pila kávu a mala nasadené tie najväčšie okuliare, ktoré sa doma nachádzali.

„Nechápem, čo vidíš na tom pití,“ povedala mi miesto pozdravu, držiac sa za hlavu. Neodpovedal som. „A nerozumiem ani, čo vidíš na tých cigaretách. Keby si videl, čo som vypľula po zobudení do umývadla.“

„Čo ste včera robili?“ ignoroval som jej poznámku.

„Boli sme v tom novom klube, ktorý všade reklamujú.“ Ešte stále na mňa nepozrela.

„To už si mi hovorila. Ďalej!“ pokračoval som nevrlo.

„Zabávali sme sa, tancovali, pili sme. Čo ti mám ešte k tomu povedať?“

„Ja neviem, myslel som, že si išla na večeru. Nie sa najebať a tancovať. Bezo mňa. So mnou si vždy striktne proti,“ pripomenul som jej trochu sklamane.

„No hej, ono sa to tak proste vyvinulo,“ pošúchala si spánky.

„Super,“ odvetil som jej znechutene.

„A vieš čo som včera skúsila? Trávu,“ sprisahanecky sa usmiala, “ale vôbec ma to nebavilo. Bola som z toho strašne sprostá. Nepochopím, čo ťa na tom baví, a čo to máš na tvári?“ jej otázka zanikla v mojom nemom úžase a obvyklá benevolencia a liberálnosť nášho vzťahu bola totálne v riti.

„Čo? Aká tráva? Veď ty si zásadne proti húleniu. Odkiaľ ste mali trávu?“

            „Od takých chlapíkov, čo tam tiež boli, ale to nestojí za reč,“ dodala potichu. Ešte si nevšimla, že toto nie je jeden z tých dní, keď mi môže povedať všetko.

„Akí chlapi? Čo za chlapi? Čo ste robili s nejakými chlapmi? Keď som odchádzal, tak ste boli len štyri ženy. Kde sa skrývali tí chlapi? V skriniach, pod posteľami a čakali, kým ja vypadnem? To mi budeš musieť vysvetliť.“

„Boli sme v tom novom klube...“ prerušil som ju gestom.

„To už si mi hovorila, ďalej!“ povedal som ako policajt, čo hrá zlého. Ale bol som bez parťáka.

„No oni tam jednoducho boli.“

„Čo s nimi bolo? Rýchlo! Odpovedaj!“

„Nič, fakt,“ dotkla sa rukou nosa.

„Klameš, chytáš si nos! Čo bolo?“  uvedomila si svoju chybu a odstránila ruku.

„Ja nič, fakt nič, prisahám.“ Výraz malého dievčatka.

„Daj si dole okuliare, chcem ti vidieť do očí. Pohyb!“ Jej oči vypadali strašne, už chápem, prečo mala okuliare. „Tak mala si niečo s niektorým?“ pokračoval som.

„Nie.“

„Určite?“

„Určite.“

„A chcela si?“ pozrela do zeme. „Takže chcela! A kto s nimi mal, keď ty nie?“ Zaujímalo by ma či aj ja svojim priateľkám pripomínam ich otca.

„No možno som chvíľu chcela. Napadlo ma to. Ale to bola len taká chvíľková, spontánna myšlienka. Ale nemala som s ním nič. A nikto nemal nič,“ zase sa chytila nosa, jej ruka okamžite zletela dole.

„Aha, tak nikto?“

„Dobre, tak Irma sa bozkávala (tá s otravným manželom, u ktorej sme boli) a Soňa s jedným odišla. Ale ona je nezadaná,“ rýchlo dodala. Prial som si mať veľkú lampu, ktorou by som jej svietil do tváre.

„Ty teda nie? Ale chcela si!“ Veril som jej výrazu, že to tak bolo.

„A čo to máš na tvári, a prečo krívaš?“ snažila sa nájsť oporný bod v jej zlej pozícii, keď som odchádzal. Neskoro.

Výsluch skončil. Obliekol som sa, zabuchol dvere najsilnejšie, ako to šlo a odišiel. Demonštratívne. V pyžamových nohaviciach, starom tričku, bunde a teniskách bez ponožiek. Bola fakt skurvená zima.

Vrátil som sa pre mobil a peňaženku, snažil som sa tváriť čo najnenávistnejšie a totálne ignorovať jej prosby, nech prestanem. Dvere som zabuchol ešte o niečo silnejšie. A zavolal Paule. Ponožky som opäť zabudol, skoro mi odmrzli prsty. Žiarlivosť mnou lomcovala, cítil som navretú žilu na čele a boliacu nohu.

 

VI.

Kým som prišiel k Paule, tak som mal od Jany päť neprijatých hovorov. Neplánoval som jej zavolať späť. Bol som predsa urazený tým, čo spravila. Hlavne tým, že to spravila bezo mňa. A tým, že chcela. Iného chlapa. Pristihol som sa, ako zvieram od nervov čeľuste, až mi pukala sánka.

„Ahoj,“ pozdravila ma Paula pri dverách.

„Čau,“ namrzene som jej odvetil a pokračoval do útrob jej bytu. Na zubárske kreslo. Z nejakého dôvodu som v ňom pociťoval uvoľnenie.

„Varím,“ zakričala na mňa z kuchyne.

„Zase?“ veľmi rýchlo som si uvedomil svoj omyl.

„Ako to zase?“ jej hlava nakukla do obývačky.

„Tak som to nemyslel. Celý deň som zmätený. Unavený,“ dokončil som takmer šeptom.

„Volal mi ten človek, s ktorým ste mi včera zdemolovali byt. Ospravedlňuje sa ti.“

„Že aj ja jemu,“ a presunul som sa za ňou do kuchyne. „Pre koho vlastne varíš?“

„Nemohla by som variť iba tak pre seba? Alebo pre teba?“ spýtala sa.

„Mohla, ale ešte som ťa nikdy nevidel variť. Dokonca som nikdy nevidel tvoju chladničku otvorenú. Možno som ani nevedel, že niečo ako chladničku máš. Neviem,“ povedal som a oprel som sa o ňu zozadu. Rýchlovka medzi výparmi z polievky sa mi zdala ako ideálny nápad.

„Nie, teraz nie!“ odstrkovala ma.

„Prečo? Podľa mňa presne teraz áno.“

„Čo to máš vlastne na sebe?“ pozerala na mňa kriticky. Štýl obliekania jej vždy pripadal ako nedotknuteľná súčasť osobnosti, preto som bol jej otázkou prekvapený.

„Pohádal som sa s ňou a odišiel som iba v pyžame.“

„Cítim sa pri tebe ako nejaké hniezdo záchrany.“

„Veď aj si,“ usmial som sa a opäť som sa ju snažil presvedčiť, že sex by mal byť našou celodennou náplňou.

„Prestaň,“ vymanila sa z objatia, „onedlho sú tu rodičia a ešte nie je uvarené. Choď sa prezliecť. V spálni sú nejaké mužské šaty, napravo v skrini. Snáď ti niečo bude dobré.“

Poslušne som odišiel do spálne s plnou hlavou otázok a ľahol som si na posteľ. Už som si zvykol neklásť jej zbytočné otázky. Cítil som jej vôňu. Rozlievala sa v perinách a vankúšoch. Akoby sa tam celá rozprášila.

Tak rodičia. To bol jav, kvôli ktorému bola ochotná transformovať z nezávislej spisovateľky na zamúčenú ženu v domácnosti. Na chvíľu som ich obdivoval, za ten neurčitý kúsok moci nad jej osobou.

Obdiv trval fakt len chvíľu. Kým ho nevystriedal panický strach o moju osobu. Z predstavenia rodičom. Bolo pre mňa nepochopiteľné, prečo ma chce predstavovať. Dovtedy som mal pocit, že rodičom sa predstavujú len partneri, ktorí sú považovaní za účastníkov perspektívneho vzťahu. A ten náš by som vôbec tak nenazval. Neviem či sa vôbec dá hovoriť o partnerstve. Aj keď nezáväzné to prestalo byť už dávnejšie. Nečakane. Neplánovane. Skôr z mojej strany, ako z jej.

Otvoril som pravú časť vstavanej skrine. Ohromila ma veľkosť mužskej garderóby, ktorá sa nachádzala vo vnútri. Napadalo mi jediné, že musí bývať s nejakým mužom. Čo vo mne vyvolalo ďalšie množstvo otázok. Ozývala sa stále hlavne tá, že prečo ide teda predstavovať mňa.

Obliekol som si čiernu košeľu a nohavice, ktoré mi sedeli najviac zo všetkých. Bol som si istý, že pri nesprávnom pohybe budú moje genitálie určite rozdrvené, všeobímajúcim tlakom, ktorý tie gate produkovali. Popravil som si trenky, ktoré sa mi zarezávali štýlom, ktorý som naposledy pocítil ako dvanásťročný pri slipoch s brontosaurom, ktoré som nosil už štvrtý rok.

Otváral som neisto dvere a ďalej som sa venoval prispôsobeniu obsahu gatí k ich predispozíciám. Mal som strach, že pred rodičmi budem vypadať ako ten, čo sa stále hrá s vajcami. A neskutočne som sa bál, že to budú tí istí rodičia, s ktorými som sa už zoznamoval pri Jane. Neskoro. Odísť som mal už na začiatku. A v určitom zmysle to bolo veľmi lákavé. Zistiť o nej niečo viac.

„Ha, vieš čo je smiešne? Že tá skriňa vypadá, akoby si žila s nejakým mužom. Neskutočne zábavné,“ zasmial som sa umelým smiechom a zašklebil som sa na ňu.

„To si nevšímaj,“ pobozkala ma a pustila si vodu na umývanie riadov.

„Nevšímaj?“

„Presne.“

„Ako si mám takú vec nevšímať?“

„Ja som si ju u teba doma nevšímala.“ Dostala ma do pasce.

Odišiel som do obývačky. Opäť s mizernou náladou. Trpieť v zubárskom kresle.

„Už je to dávno,“ zjavila sa jej hlava v priestore dverí, kde predtým bývalo sklo. Škodoradostný úsmev.

„Čo?“ nepochopil som hneď.

„No, že tie šaty sú tam už dávno. Bol to Američan. Myslela som si, že mať doma celý mužský šatník môže byť užitočné. A opäť sa ukázalo, že som si myslela správne. Pekná košeľa,“ zmizla za dverami.

„Opäť?“ Odpoveď neprišla.

Rodičia prišli o niekoľko chvíľ. Vypadali celkom normálne. Na jej mame boli ešte badateľné stopy po kráse, ktoré sa pomaly menili do amorfnej tváre starého človeka, kedy je už takmer nemožné rozpoznať tvár muža od tváre ženy. Jej otec bol maličký. O hlavu nižší od matky. Niečo medzi Napoleonom a tým malým hollywoodskym komikom. Snažil som sa nedotýkať rozkroku, aj keď to bolo náročné.

Jej mama bola doktorka na neurologickom oddelení a otec kedysi učil na vysokej škole. Už dávno bol v invalidnom dôchodku. Ako invalid sa nezdal. Jedinú vadu som na ňom vypozoroval, že je extrémne vydareným výplodom minimalizmu. Ale za to sa invalidný dôchodok, tuším, nevypláca.

Obed bol prekvapivo chutný. Domáca pani zožala ovácie. Chválou nešetrila ani jej predchodkyňa, ktorá bola podľa rečí zúčastnených vyhlásenou kuchárkou. Povedal som niečo v zmysle, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Po tejto vete som si odišiel zapáliť na balkón. A Paulin otec sa pridal ku mne.

„Máte oheň?“ spýtal som sa ho, keď som zaistil dvere zvnútra. „ Odišiel som z domu akosi naľahko,“  usmial som sa.

„Iste,“ podal mi ho, „myslel som, že žijete s Paulou.“ Otázka ma zaskočila.

„Nežijeme spolu. Myslím, že náš vzťah ešte nedozrel na tak vážny krok.“ Zapálil som si a podal som mu zapaľovač.

„Chápem. Veď máte ešte čas,“ usmial sa aj on, čo som považoval za veľmi dobré znamenie.

 Klikol elektrickým zapaľovačom v pravej ruke a priložil si ho k cigarete. Skôr ako si stihol pripáliť, ľavá ruka mu vybrala cigu z úst a hodila ju na zem. Odtiahol sa a stál na pravej nohe, kým ľavá sa snažila cigaretu zadupnúť. So zmätením som sledoval výjav a rozhodol som sa, že mu ju podám, keď prestal. Poďakoval. Celé sa to zopakovalo. Sadol si na ľavú ruku, ktorá sa evidentne vzpierala a poprosil ma o pripálenie. Ospravedlňujúco sa na mňa usmial a mlčky fajčil pravou. Bol som vystrašený, ale zdalo sa mi nevhodné byť hysterický a zbytočne prepadať panike.

 „Viete, to je dôvod, prečo som musel prestať učiť. Ľavá strana, ako by som to povedal, ma občas privádza do trápnych situácií. Nevhodných,“ prerušil mlčanie.

„Neviem či vám rozumiem,“ odvetil som mu.

„Kedysi som mal epilepsiu, vlastne stále mám,“ potiahol si z cigarety, ja som už dofajčil, „mal som tak silné záchvaty, že mi hrozilo udusenie. Lieky nepomáhali. Viete vtedy sa o tej chorobe ešte veľa nevedelo. Ale veď to bolo tesne potom, ako si ľudia prestali myslieť, že to spôsobuje diabol. Príšerne dávno,“ zasmial sa, „to ešte ani naša Paula nebola na svete.“ Mlčal som. Nevedel som, čo povedať. „Tak som podstúpil alternatívnu liečbu,“ pokračoval, „volá sa to split-brain. Oddelili mi pravú mozgovú hemisféru od ľavej, úplne všetky spojenia. Záchvaty prestali. Prvé týždne sme boli neskutočne šťastní, že to zabralo. Ale po čase sa začali objavovať určité symptómy, ktoré boli nečakané? Často si kladiem otázku či si skutočne doktori mysleli, že keď oddelia pravú časť mozgu od ľavej, tak sa nič nestane. Nebude to mať žiadne následky. Piču!“ skríkol, keď sa ku mne otočil ľavým profilom, „Prepáčte, to sa občas stáva. Teraz mám doslova svoju horšiu a lepšiu stránku. Veď ste to videli sám pri cigarete, syndróm odcudzenej ruky. Predtým ako som podstúpil operáciu, som sa snažil prestať. Po oddelení to zostalo v pravej hemisfére uložené a ľavá ruka sa to striktne snaží dodržiavať. Takže teraz mám dve osobnosti, pravú a ľavú, ako každý človek, lenže ten každý ich má v obvyklom prípade spojené komisúrami. Vedia o sebe a spolupracujú. Pravá je pocitová a ľavá hemisféra je rečová, racionálna. Viete koľko mi trvalo, kým som dokázal pomenovať predmety, ktoré držím v ľavej ruke? Dvanásť rokov, a to viem stále len zlomok.“

„Neobvyklé,“ len túto dementnú poznámku som dokázal vyprodukovať.

„Na prvý pohľad to človek nedokáže zistiť. Pamätám si všetko, moje konverzačné schopnosti sú stále na vynikajúcej úrovni. Veď aj mne samotnému trvalo deväť týždňov, kým som si uvedomil, že sa moje telo občas správa zvláštne. Musím vám povedať, že o tých činoch neviem, keďže tá časť mojej osoby, ktorá si uvedomuje spoločenské tabu je odrezaná od tej, čo mi vykonáva všetky tie trapasy. Vždy to zistím až z reakcií okolia.“

 Dofajčil. Otváral som pokazené dvere balkóna, on stál za mnou a čakal. Pocítil som akési jemné zašimranie na šiji. Akoby závan studeného vzduchu. Otočil som sa, čakal s úsmevom, tak som sa ďalej venoval nášmu vyslobodeniu. Zašimranie sa zopakovalo, poškrabal som sa a snažil sa urýchliť otvorenie dverí. Pozoroval som ho v odraze dverí. So šteklením zjavne nemal nič spoločné. Otvoril som ich a otočil som sa k nemu, ľavou rukou mi zasvietil laserovým ukazovátkom priamo do oka. Bolesť mi pripomínala príhodu, keď som zváral bez okuliarov, tiež som bol presvedčený, že určite prídem o oči. Ospravedlnil sa mi. Najradšej by som mu dal facku, možno keby bola dosť silná, tak by sa mu tie hemisféry opäť prilepili k sebe.

Odišiel som si opláchnuť tvár do kúpeľne. Zvláštnosťou Paulinej kúpeľne bolo množstvo zrkadiel, v ktorých sa človek videl celý. Vzadu na krku som mal nakreslený krížik fixkou. Vrátil som sa a pri najbližšej príležitosti som odtiahol Paulu.

 
„Tvoj otec mi nakreslil krížik vzadu na krku,“ ukázal som jej ho.

„Prečo by to robil?“ nechápavo na mňa pozerala.

„Zrejme tá jeho zlá strana,“ povedal som potichu, akoby ma tá jeho druhá osobnosť mohla počuť.

„Aha, takže on ti o tom povedal? Nevšímaj si to. Nie je nebezpečný, len čudný.“

„Ale to sa nedá nevšímať, keď ti niekto kreslí krížiky na krk alebo má ruku, ktorá si robí, čo chce.“ Mal som pocit, že podobnou konverzáciou sme už dnes prešli. A bol som si istý, že dopadne rovnako- budem si bezmocne nevšímať.

„Hej, chápem ťa, ale je to môj otec. Musíš to vydržať, veď sú tu len na pár hodín.“

„Prečo vlastne predstavuješ mňa?“ nevydržal som to.

„Niekoho musím,“ a s povzbudivým úsmevom odišla.

 
Zamkol som sa na záchode na dvadsať minút a premýšľal. Vyrušilo ma až klopanie na dvere. Bola to matka.
 

„Máte nejaké problémy s trávením?“ oslovila ma, keď som vychádzal.

„Väčšinou nie,“ odvetil som rezignovane.

„A iné problémy? Viete, pracujem v zdravotníctve, mohla by som vám pomôcť.“

„Nie, myslím, že som fit.“

„Ak by ste mali problém, neurologického charakteru, tak sa na mňa obráťte.“

„Nemyslím, že mám. Nikdy som sa necítil lepšie.“

„A choroby tohto typu sa vo vašej rodine nevyskytovali? Keby ste chceli, tak môžeme urobiť nejaké preventívne testy.“

„Ďakujem vám, ale myslím, že mám ešte dosť času, aby som sa venoval hypochondrii,“ žmurkol som na ňu a prepustil som jej toaletu. Zmerala mi tep v zápästí a uspokojená ma pustila. Považoval som to za profesionálnu deformáciu.
 

Sadol som si v obývačke a potichu sledoval, ako sa pravá ruka Paulinho otca snaží vyzliecť sveter a ľavá ho zase oblieka. Vonku opäť začalo snežiť. Paula pomohla otcovi prisadnúť ruku a vyzliekla mu sveter. Bolo mi jej ľúto. Sadla si naspäť vedľa neho a zlá ruka jej dala facku, až sa skotúľala z gauča. Nechápal som, kde sa v tom maličkom človeku nabralo toľko sily. Sklonil sa k nej a hladil ju pravou rukou po tvári a ospravedlňoval sa jej, ľavou ju škrtil. Prebral som sa z nemého ochromenia a odtrhol som ho od nej. Zasiahol mi zranenú tvár, začo dostal facku aj on. Na počudovanie to situáciu relatívne utlmilo. Jej mama si len sadla vedľa našej zadýchanej trojice a začala rozprávať nedávne skúsenosti s pacientmi. Jej stoický pokoj pôsobil blahodarne, zrejme už bola zvyknutá.

Mal som pocit, že sa každý venuje svojim myšlienkam popri jej rozprávaní. Hovorila o jedenásť ročnom chlapcovi, ktorého jej pred týždňami priviezli. Mal prerazenú lebku cencúľom. Bol pri vedomí a všetko si naplno uvedomoval. Kým sa pripravila operácia, museli ho dať do mrazničky, aby sa mu neroztopili aj zvyšky cencúľa a nevytiekol mu mozog. Kým sa pripravila operácia, tak chlapec bol už tak podchladený, že o pár dní na následky toho zomrel. Operácia bola úspešná. Zdalo sa mi paradoxné, že niekto s obrovskou tyčkou, čo sa mu zaryla do hlavy, zomrie nakoniec na podchladenie.

TO BE CONTINUE...
(nasleduje posledná časť)

---