O dvojtvári v celkom nebatmanovskom štýle 3. časť

Pocítil som štuchanie do bedier. S nechuťou som otvoril oči a obrátil sa. V mesačnom svite som postrehol Janin nepokojný pohľad.

 „Čo je ti?“ spýtal som sa.

„Prečo zase spíš chrbtom ku mne?“

„Ja neviem, čo robím v spánku.“

„Vieš, že to nemám rada, keď sa mi otáčaš chrbtom. Mám pocit akoby si ma ignoroval.“

„Ale veď ťa ignorujem, lebo spím. Zvyknem ľudí ignorovať, keď spím.“

„Prekáža mi to. Nemohol by si sa posnažiť?“

„Nechápem, prečo s tebou musím pravidelne v noci absolvovať debatu o tom, že prečo spím obrátený k tebe chrbtom. Nechápem, prečo ma kvôli tomu musíš stále budiť. Nemôže to počkať do rána?“ odvetil som už vyslovene nahnevane.

„Nie. Teraz sa cítim osamelo. Vôbec mi nevenuješ pozornosť.“

„Ako ti môžem venovať pozornosť, keď spím? Mám celé noci nespať a strážiť si svoju polohu?“

„Mohol by si to aspoň skúsiť.“

„Nie, nemohol. Už som to skúšal minule a predminule a predpredminule a ty si ma zase zobudila. Jednoducho to nejde.“

„Možno by sme ťa mohli v správnej polohe nejako pripevniť,“ povedala zamyslene.

„Priviazať alebo zalepiť lepiacou páskou, že?“

„Presne na to som myslela,“ iróniu nepostrehla.

„Tak to by bolo neskutočne super, keby som sa nemohol hýbať.“

„Nespravíš to pre mňa?“

„Nie. Nebudeš ma pripevňovať, aby som sa v spánku nehýbal.“

„Ale prečo?“

„Jak prečo? Lebo je to jebnuté.“

„Neznášam, keď nadávaš.“

„Ja zase neznášam, keď ma v noci budíš.“

„Vyskúšajme to, prosím,“ pritúlila sa ku mne.

„Nie, hovorím ti, že sa nenechám prilepiť k posteli. Veď je to choré.“

„Chceš tým povedať, že som chorá?“

„Nechcem,“ odpovedal som, aby som sa zachránil pred najdlhšou, nezmyselnou hádkou, „chcel som tým povedať, že ten nápad je chorý a nie ty, zlatko,“ dodal som.

„Ale možno by sa ti to páčilo.“

„Som si istý, že byť pripevnený k posteli v jednej polohe by sa mi určite nepáčilo.“ Hlavne by som tak musel spať každú noc, keby si svoj nápad presadila.

„Ani za odmenu?“ začala ma bozkávať.

„Zabudni na to,“ odtisol som ju, ale skoro som podľahol, „ja nie som pes, aby si ma presvedčila na hocijakú sprostosť odmenou.“

„Dobre, tak uvidíme dokedy vydržíš bez odmeny,“ urazene sa otočila ku mne chrbtom, „Páči sa ti to, keď som k tebe otočená chrbtom? Je ti to príjemné?“

„Je to super. Tak dobrú,“ oči sa mi zatvárali, „a neskúšaj ma vydierať sexom, lebo ja bez odmeny vydržím fakt dlho, dlhšie ako ty,“ dodal som. Mal som strašnú chuť povedať jej o Paule.

„Ha, nevydržíš ani týždeň.“

„Dobre,“ debatu som považoval za ukončenú. Chvíľu sa hmýrila v posteli a potom ma šťuchla do bedier.

„Zase si sa mi otočil chrbtom.“ Zase som otvoril oči.

„Ja viem, veď aj ty si sa otočila.“

„Ty ma vôbec neľúbiš,“ zavzlykala. Mal som pocit, že za chvíľu určite zošaliem.

„Ale hej,“ zamrmlal som.

„Ani si sa na mňa nepozrel, keď si mi to povedal.“

„Pozriem sa na teba zajtra ráno, keď už sa budem chcieť pozrieť na čokoľvek. Teraz sa pozerať nechcem.“ Trvalo pár sekúnd, kým som začul tichý plač.

 Potichu som ju nenávidel, keď ma zabaľovala do plachty, ktorú obmotala páskou na koberce. Ľahol som si na posteľ, na ľavý bok, otočený smerom k druhej polke postele. Moje myšlienky boli také strašné, žeby ich nezniesli žiadne slová. Pripevnila ma obmotaním pásky okolo celej postele. Skutočne by som sa nepohol, aj keby som chcel.

Nedokázal som zaspať. Mal som preležanú ruku a potreboval som sa poškriabať na nohe. Tá sviňa na moje prosby vôbec nereagovala. Pomaly som začínal nenávidieť aj seba, že som sa zase nechal oklamať a vydierať ženským plačom. Robia mi to pravidelne, neviem, prečo na to ešte stále reagujem. Nakoniec som zaspal a trvalo to iba pár hodín utrpenia, ktoré som sa Jane rozhodol vrátiť. Pomsta bude strašná.

Ráno som sa prebudil ako excentrický poloboh. Otvoril som oči a zívol. Nado mnou stála Jana a Paula a potichu sa rozprávali. Zrazu si všimli môj začudovaný pohľad.

 „Kto sa nám to zobudil, pozri drahá,“ povedala Paula.

„Vidím, zlý, zlý chlapec,“ odvetila jej Jana.

„Vy? Dve? Spolu?“

„Myslel si, že sa nepoznáme? Nepoznali sme sa dosť dlho, ale potom sme sa náhodou stretli v obchode,“ povedala Paula.

„A čo ste? Určite nejaké klony,“ snažil som sa odľahčiť situáciu so zreteľom na to, že som zviazaný a nemôžem sa pohnúť.

„Dvojičky. Adoptovali nás ako úplne malé, každú iní ľudia,“ odvetila tentoraz Jana, chcel som si pretrieť oči a dúfať pritom, že sa mi to sníva.

„Aha. Tak to som asi v peknej riti teraz, že?“ spýtavo som na ne pozrel.

„V strašnej. Vieš, Janka od teba očakávala veľa, ale si rovnaký hajzel ako tí predošlí.“

„Nemôžem zato, šťastne som sa cítil, len keď som bol s oboma. Mal som pocit plnohodnotného vzťahu.“

„Ako to, že nemôžeš? Čo tým myslíš, že ty za to nemôžeš?“ kričala Jana.

„Počkaj. Ešte nie,“ chytila ju Paula za zápästie.

„Čo ešte nie?“ spýtal som sa.

„Ešte neprišiel čas na tvoj trest?“

„Čas na môj trest by nemal ani prichádzať,“ zasmial som sa, ich tváre boli mrazivé a tak aj môj smiech prešiel do kyslého výrazu, plného očakávania.

„Príde a bude to čoskoro. Čítal si Pýchu a pád?“

„Nie.“

„Mal si, vedel by si, že po smiechu prichádza plač.“

„Nebuď teatrálna a rozviažte ma,“ bezmocne som sa zamykal v prestieradle ako tuleň.

„Zostaneš zviazaný,“ zrevala Jana.

„Prečo ste to so mnou ťahali tak dlho?“ spýtal som sa zrazu.

„Chceli sme sa s tebou pohrať. Hrať si sa chcel ty, ale bohužiaľ ti to nevyšlo. Nie nič lepšie ako nechať človeka v ilúzii, že sa všetko darí nad očakávania a zrazu tramtatada, celkom nemilé prekvapenie,“ povedala sucho Paula.

„Čo keby sme ho mučili,“ spýtala sa Jana.

„Nie. Fyzická bolesť je málo.“

„Ale nie, fyzická bolesť je celkom dosť,“ snažil som sa zapojiť do debaty.

„Ty mlč!“ rozkázala mi Paula.

„Čo keby ste ma rozviazali, uvaríme si kávu a rozumne sa o tom porozprávame.“

„Ty si fakt myslíš, že sme blbé?“

„Ani náhodou, práveže vás považujem za veľmi inteligentné.“

„Lichôtky ti nepomôžu.“

„A čo mi pomôže?“

„Trest a pokánie.“

„To znie ako názov nejakej knihy pre lovcov čarodejníc,“ zamyslel som sa.

„Veď humor ťa prejde, smej sa kým môžeš.“

„A aký to teda bude trest?“

„Niečo na škále medzi odrezaním penisu až smrťou,“ odpovedala Paula.

„Ale tam si predsa nemám, čo vybrať.“

„Veď ty si ani vyberať nebudeš,“ zasmiali sa.

„Mali by ste sa vysrať na to a rozviazať ma.“

„Už drž hubu, myslíš, že si robíme srandu? Položím ti jednu rečnícku otázku. Čo myslíš, ako skončil, ten Američan, ktorého všetky veci mám v byte? Všetci muži sú rovnaké svine.“ So smiechom odišli zo spálne.

 Snažil som sa uvoľniť zo zovretia. Nechápem, ako to, že mi to hneď nebolo podozrivé, že si na tom včera Jana dala tak záležať. Pripisoval som to čudnej ženskej logike, ktorá je zatiaľ celkom neprebádaná. Chcelo by to nejakého Armstronga, Kolumba alebo Amundsena, ktorí by sa odvážili do týchto nepriaznivých vôd. V skutočnosti máme na mapách ešte príliš veľa bielych miest.

Vrátili sa  a rozložili vedľa mňa rôzne nepríjemné nástroje. Nožíky, kladivo a taký malý zahnutý nôž, veľmi stresujúci.

Paula ma otočila na brucho, nedbajúc na moje protesty. Zobrala malý ohnutý nôž. Pocítil som na lopatkách jeho zakalené ostrie. Kričal som. Veľmi som kričal. Zapchali mi ústa. Kričal som ešte viac, len ma nebolo tak počuť. Ony sa zjavne bavili. Nápis bol dokonaný a ja absolútne utrápený. Chvíľu sa na mňa dívali a potom spokojné odišli, stým, že prvé dejstvo je teda za nami.

Skotúľal som sa z postele a celou silou som sa snažil pretrhnúť pásku. Možno by sa mi to podarilo, keby som nebol zabalený v tej skurvenej plachte. S veľkou námahou sa mi podarilo postaviť. Podo mnou bola mláka krvi. Potkol som sa a opäť padol na zem. Počul som akési prasknutie. Opäť som sa pokúšal, o čo najväčšie rozpínanie môjho tela. Moje väzenie bolo definitívne natrhnuté. Mykal som sa, kým som si neuvoľnil pravú ruku a popri tom som sa modlil, aby sa nevrátili. Napriek tomu, že sa nikdy nemodlím. Zdá sa, že viera prichádza až v napätých situáciách. Dať zo seba kuklu dole a vyletieť ako červený motýľ bolo už jednoduché.

Čo najrýchlejšie som sa preplížil do chodby, so všetkou obozretnosťou. Tie šialené piče sa mi do cesty nepriplietli. Zostal mi kúsok racionálna a tak som sa obul. Vyrútil som sa z bytu. Bežal a bežal. Schody, ulica, autobus, schody, ulica... V trenkách a s vyrytým nápisom na chrbte: Sviňa!, ako som sa dozvedel pomocou výkladu obchodu. Z balkóna som počul, ako sa tie dve smejú a kričia na mňa. Nerozumel som.

Na pohotovosti. Doktorka sa na mňa kriticky pozerá.

 „Ako? Kto vám to preboha spravil?“ spýtala sa.

„Ale to je jedno,“ jej tvár nevypadala, žeby to pochopila. Možno by mi ublížia ešte aj ona, keby sa dozvedela pravdu, tak som zaryto mlčal a odišiel odtiaľ zabalený v deke.

 Rozhodol som sa, že budem celý víkend chorý. Iba tak, aby ma nikto neotravoval a mohol som legitímne ležať v posteli. Liečiť sa z povzťahovej depresie. Už chápem, prečo ten Američan odišiel bez svojich vecí. Nemal som v pláne sa vracať pre svoje.

THE END