Sedemtisíctristopäťdesiat

Sedím v rohu izby a pozorujem veľkého hnedého švába. Už po šiesty raz sa neúspešne pokúša vyliezť na hrboľatú stenu. Zdolá asi desať centimetrov a padá. Stále dookola. Je mi ho ľúto. Vlastne nie, nebudem si nič nahovárať. Malo by mi ho byť ľúto. Keď nad tým tak rozmýšľam, nenávidím ho. Môže si za to sám. Keby nebol taký sprostý, neliezol by na mokrú stenu. Až jeho malému mozočku dôjde, že po tej plesnivej stene nevylezie, obráti sa a veselo sa vydá druhým smerom. Ako stroj. Svet je plný príležitostí a suchých stien. On si vybral tú mokrú..

 Nuž čo. Aspoň mám postarané o program. Minimálne na pol hodinu. Potom budem pozerať z okna. Rád pozorujem pukliny v betóne. Každým rokom sú väčšie. Ukľudňuje ma to. Chcel by som ich vidieť rásť. Zatiaľ sa mi to nepodarilo. Potom príde večer a môžem zaľahnúť. Škoda, že človek nemôže spať celý deň. Hádam by to bolo lepšie. A možno aj nie, nevyskúšal som to.

Vstanem a pomaly sa vydám smerom k švábovi. Stojím a pozerám sa ako padá na červený koberec. Vlastne ani nie červený. Tú farbu mu pripisujem iba z čistej sentimentality. Pripomína skôr premočený kartón, pofŕkaný zaschnutou krvou. Keď ho môj otec pred dvadsiatimi rokmi doniesol, bol červený. Červené koberce vtedy išli na dračku. Možno aj preto, že iné neboli. Každá domácnosť mala červený koberec. Nie, vlastne nie každá. Niektoré mali zelený. Vyšúchaný zelený koberec. Ten išiel na dračku dvadsať rokov predtým. Samozrejme, nie vyšúchaný. To by bol prílišný luxus. Darmo, pokrok človek nezastaví.

Dnes letia šedé koberce. Dokonca so vzorom. Jeden som videl u suseda z vedľajšieho domu. Prišiel sa pozrieť celý blok. Ako by nikdy nevideli koberec. Videli, no nie šedý. Dokonca so vzorom. Nezávidím mu. Ja mám červený. Šedý ani nechcem. Nehodil by sa k mojej stene. Bojím sa, že by splývali. Ten kontrast medzi stenou a kobercom ma ukľudňuje. Ale tým sa ani nemusím zaoberať. V poradovníku som na sedemtisíctristopäťdesiatom mieste.

Každý rok poštár prinesie list. Hnedá obálka skrýva malý papierik s číslom. Sedemtisíc- tristopäťdesiat je na ňom už päť rokov. Darmo, pokrok človek nezastaví. Šváb naďalej s plným nasadením márni drahocenné sekundy svojho krátkeho života. Páči sa mi ten škrabotavý zvuk, ktorý vydáva pri lezení na vlhkú stenu.

Klopanie na dvere. Snáď odíde. Znova klopanie. Asi nie. Musím tam ísť? Nie. Ale možno by to bolo dobré. Neviem. Pomaly kráčam ku dverám. Klopanie prestalo. Možno je preč. Klopanie. Nie, stále je tam. Kto to je? Možno ona. Otváram dvere. Škrípu hrdzavé pánty. Asi by som ich mal namazať. Ale ako, nemám olej. Nevadí, aj tak sú hrdzavé. Cez pootvorené dvere vidno modrú čiapku. Poštár. Aspoň jeho čiapka. Ruka mi podáva hnedú obálku. Čiapka zmizla. Pozerám na hnedú obálku a nahováram si, že neviem čo v nej je. Pomaly prejdem cez byt k oknu. Vytiahnem knihu, ktorá ho drží privreté. Nikdy som tú knihu nečítal. Možno je dobrá. Keby som ju čítal, bola by mi zima. Pootvorím uvoľnené okno a obálku nechávam napospas silnému vetru. Krásne letí. Možno bude dole skôr ako modrá čiapka..