Svet tisícich tvárí

19.7.2007

Pozeráš na tváre,

Ktoré vidieť musíš, aj keď nechceš stále,

Zviazaný ich pokrytectvom,

Skrývaš bolesť a svoje skromné detstvo,

 

Nie si ako oni, no predsa cítiš hnev,

Chceš sa dotknúť dobra, no všade len plev,

Svet dýcha ti na chrbát,

A ty ho ešte stále nemáš rád,

 

Aj keď cítiš lásku, neospravedlní to tých,

Čo tvoje srdce bodli a pritom „sú bez chýb“,

Pokrytec je ten, kto díva sa ti do očí

A pritom bodne ranu a chrbtom sa s úsmevom otočí,

 

Neviem sa zmieriť s predstavou,

Že dobro nie je mojou podstatou,

Som predsa človek, nie živočích,

Farebný svet dobra a zla, chcú ma udusiť,

 

Prečo sa musím pýtať, prečo ma svet nemá rád?

Som tak zlá alebo nie je nik kamarát?

Prečo vždy najviac trpí ten, kto chce len žiť

a pre svoj názor je schopný život položiť?

 

Plačem, áno, lebo život bolesťou sa meria,

Plačem, pri nepochopení nášho rodu,

Plačem, lebo nik nechápe, že človek nie je zviera,

Plačem, pretože k prežitiu potrebujeme zhodu!

---