Príbeh o hovne

17.12.2008

Je jeden z tých obvyklých dní, kedy existuje prinajmenšom tisíc možností iných činností, ktoré by som mala robiť, ale ja zapínam počítač s nádejou, že sa tam objaví aspoň jeden z ľudí mne tak blízkych, ale vzdialených. Otváram každému známy program zelenej kvetinky a píšem:

„Máš čas prehodiť pár viet o tom, ako sa máš?“

Dlho sme sa nevideli, tak som akosi pocítila potrebu dozvedieť sa čosi viac ako obvykle.

„Mám sa tak ako vždy. Raz som hore, raz dole.“ – prišla odpoveď.

„A priateľka?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Neviem, tak, si môj kamarát, je slušné spýtať sa.“

„Nemusíš“.

Nevinných sedem písmen úplne rozhecovalo moju náladu. Čo to znamená? Bolo to slušné vyjadrenie ne-priateľského postoja? Žiadna priateľka neexistuje? Alebo len vyjadrenie nepotrebnosti konkrétnej otázky v tejto chvíli? Zavrela som program a povedala si, že čas môžem strácať ešte aj iným spôsobom.

Vzala som do rúk mobil a napísala Lanymu:

„Prídem teda k tebe?“

Za krátko prišla odpoveď: „Príď o piatej, pozrieme si ten film“

Mala som ešte trochu nadbytočného času, tak som opäť zapla počítač, aby som napísala Ťapi. Spýtala som sa jej, či sa cíti lepšie, nakoľko pred pár dňami dobre nevyzerala. Dostala ju jedna z tých nepríjemných situácií, ktoré vyvolávali obvykle jej skutočné depresie. Ťapi je skvelé dievča. Nechce predsa nič iné ako ostatní – aspoň kúsok šťastia.

„Je to debil.“ – napísala.

„Netráp sa a pošli ho už do paže, nestojí ti za to!“ – múdro a pohotovo som odpovedala pár slovami.

„Načo ty ešte študuješ? Si už moc múdra, je ťa škoda na tej sociológii.“ – vtipne s malou dávkou sarkazmu odvetila Ťapi.

„Radšej mi pomôž vymyslieť otázky na túto hypotézu.“ – dodala.

Poslala som jej zopár možností, ako by to mohla spraviť, poďakovala mi a ja som vyrazila za Lanym.

Zjavne som meškala, pretože z diaľky som videla, ako pred barákom nervózne prešľapuje z jednej nohy na druhú.

„Kde si Liena? Čakám tu na teba už pol hodinu.“

„A prečo tu toľko čakáš a nie si dnu?“

„Nechcelo sa mi ísť hore a potom znovu dole!“

Po pár nezmyselných slovách, ktoré mi skôr pripadali ako obnosená fráza typu „...len aby reč nestála“, sme vošli do bytu. Bol to pekný byt v cigánskej štvrti. Izba, do ktorej ma Lany usadil, bola pracne farebne zladená a byt budil dojem krásnej rozkvitnutej ruže v zarastenom obschnutom záhone.

„Chceš si pozrieť kuchyňu?“ –  spýtal sa zdvorilo Lany.

Spravil mi čaj, sebe kávu a rýchlo bežal do izby, aby mi ukázal menčestrové sako, ktoré si dnes kúpil.

„Ako v ňom vyzerám?“

„Pekné. Hodí sa ti.“

Starostlivo si pozapínal gombíky a prezeral si samého seba z každej strany.

„Vyzerám vyšší, že?“

Nevedela som, čo povedať. Iba som niečo primitívne jednoduché a naučené odvrkla a zamýšľala som sa nad tým, ako sa chce Lany „páčiť“ a ako mu žiarili oči radosťou, že spravil niečo pre seba. Bol ako malé dieťa, ktoré sa teší z novej hračky. Iba som sa usmiala a pozrela na hodinky.

Priniesol notbook. S trochou námahy hľadal v tom novoprerobenom byte zástrčku, zapojil, čo chcel a vybrali sme film. Bol to jeden z tých mála kreslených filmov, ktoré pôsobia ako komix a ukazujú divákovi svet budúcnosti.

Lany sa celý čas uprene díval na obrazovku. Občas som ho pozorovala. Všetko si všímal, mňa takmer vôbec nevnímal. Bola som len akési nutné krovie v pozadí, aby tam nebol možno sám alebo aby som ja v ten večer nebola sama. Nebola som zvyknutá na také ticho, vždy sme sa hodiny rozprávali. Skončil film a Lany ešte niečo dôležité nastavoval v počítači. Ja som sedela na gauči, mlčky sa na neho dívala a čakala, že prehovorí. Dokončil prácu venovanú titulkám a spýtal sa:

„Ideme von?“

„Môžeme.“ – prikývla som.

Opäť takmer mlčky sme sa obuli a vyrazili von.

„Niečo sa v mojom živote mení.“ – odrazu prehovoril.

„Čo také?“ – spýtala som sa neisto.

„Posledné dni som spoznal veľa zaujímavých ľudí.“

„Kedy?“

„Včera som bol u Kamily na intráku. Získal som nové telefónne čísla, jednu som odprevadil. Som ako posadnutý diablom.“

Chvíľu som mlčala a premýšľala, čo na to povedať.

„Ešte že nepoznám žiarlivosť.“ – vyšlo zo mňa.

„To je dobre.“ – takmer nevnímajúc vyhlásil Lany.

Klamala som. Žiarlila som na tento podlý svet, ktorý z Lanyho robí iného človeka. Žiarlila som na všetko, čo mohlo aj málom prispieť k tomu, že sa celý večer neusmieval, že mlčky zamyslene venoval svoju pozornosť niečomu inému ako mne – jeho imaginárnej sestričke.

Večer som znovu zapla pc, ale tentokrát som tam nehľadala nikoho známeho. Už pár dní mi písal neznámy 27 ročný mladík, ktorý sa ozval vetou: „Poď na šľuka.“ Nejak obzvlášť som mu nevenovala pozornosť, bol pre mňa do tejto chvíle nepodstatný článok. Ale dnes mi prišiel vhod a tak som odpísala. Pár hodín sme si písali veci, ktoré boli pre mňa rovnako nepodstatné ako ten chlapík, avšak bola to anonymita, ktorá mi vyhovovala a nabudila pokoj.

Na druhý deň som vstala a odišla na autobus. Mestská doprava bola preplnená zmoknutými ľuďmi, tajne pozerajúcimi jeden na druhého. To bolo to, čo som nikdy nemala v láske. Uvoľnilo sa miesto a ja som si pohotovo sadla. Chlapík nízkej postavy mi párkrát rukou buchol do hlavy tváriac sa, že to moja hlava zavadzá. Po chvíli ma kopol 10 ročný chlapec sediaci oproti mne do nohy. Neriešila som to, ale keď to zopakoval druhý krát, zaostrila som na neho svoj pohľad a opäť tá výčitka v jeho očiach hovoriaca: „Zavadzáš ty!“

Konečne som vystúpila. Znechutená cestou v mestskej hromadnej doprave som sa postavila do dlhého radu ľudí čakajúcich na žltý expres. A zrazu prišiel ten šok. Žltý expres sa blíži a ja si idem z vaku na chrbte vytiahnuť peňaženku.

„Sakra, čo to má znamenať?“ – výkrik v mojej hlave pri pohľade na zeleno – sivé holubie hovno.

„Kde si ty zmrd?“ – pomyslela som si a len čo som sa otočila, zbadala som ho. Kľudne, potichúčku, bez akejkoľvek výčitky pil vodu z mláky a vôbec ho netrápilo, že z tridsať ľudí stojacich v rade si musel práve v tento deň vybrať práve mňa. Naštvaná na malého nabúchaného chlapíka udierajúceho rukou do mojej hlavy, na chlapca, ktorý mi bez milosti dvakrát kopol do nohy, na Lanyho nový svet úspechu i na svoju zahanbenú tvár vo chvíli, keď som vyberala servítku, aby som utrela hovno z vaku a starší pán sa na mňa pousmial, som si povedala jedno:

„Voda zmyje jeho hriech.“

Nasadla som do autobusu a plná nadšenia zo zaujímavých situácií, ktoré sa mi prihodili, som vytiahla papier a pero a začala písať.

„Dobrý deň, môžem si prisadnúť?“ – ozval sa ženský hlas.

Sakra, bolo tam ešte asi desať voľných miest a ona si musela vybrať práve to vedľa mňa  a to práve vo chvíli, kedy som potrebovala pokojne písať.

„Samozrejme, nech sa páči.“ – usmiala som sa a dopísala.

Cestou upršaným počasím som zaspala a zobudila som sa až v Bratislave. Rozospatá som vystúpila a bežala na dvadsaťjednotku. Sadla som si a v tom mi zvoní telefón.

„Kde si?“ – pýta sa brat.

„Sakra.“ Zložila som telefón, rýchlo vystúpila z autobusu skôr ako stihol zavrieť dvere a utekala som späť na stanicu, kde ma čakal brat, aby mi vrátil kľúče.

„Ty si retardovaná?“ – spýtal sa ma nemilostne.

„Nie, iba rozospatá.“

„To ani nie je možné, ako ty priťahuješ samé problémy.“ – nahnevane podotkol celkom múdrym hlasom.

„A to ma dnes inak osral holub.“ – doplnila som, pozdravila ho a odišla s úsmevom utekajúc na dvadsaťjednotku, v ktorej som si sadla na to isté miesto ako pred piatimi minútami a spokojne som si vydýchla dúfajúc, že toto bola posledná kvapka dňa.

---