Človek - vrchol evolúcie

„Čo chcete? Žijeme v najlepšej dobe. Táto doba je vrcholom evolúcie.“ – zahlásil Lany v jednej z mnohých našich krčmových diskusií.

Lany, ten človek, ktorý pred pár mesiacmi ešte plával v myšlienkach svojej anarchie. Človek, ktorý nebol ochotný poddať sa systému a plávať s davom tejto doby. Teraz tu sedel, letmo premýšľal o tom, či je naozaj posadnutý diablom a zároveň zvažoval, či ostane pri stole alebo si kúpi fľašu a odíde na privát. Alebo bude dúfať, že príde ešte v tento večer niekto, na koho zaostrí svoju pozornosť a hormóny, pričom zostane zároveň v partii, v ktorej si dnes každý brúsil svoje komplexy. Vedel to, všetci sme to vedeli. Ale každý hral svoju hru, bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Bez ohľadu na všetkých tých ľudí naokolo. To každému z nás, burácajúco oddanému debate o spoločenských skutočnostiach akosi vždy unikalo. V tej krčme sme vždy zrejme nadobudli pocit (akýsi podvedomý), že si môžeme slobodne zakričať. Aj po sebe. Malo prísť akési uvoľnenie, satisfakcia spôsobená pivom a prísne neurčenými pravidlami diskusie, ba dokonca možnosťou meniť svoju tvár.

„Táto doba je vrcholom evolúcie? A kto stojí nad tým všetkým?“ – nedalo mi nespýtať sa.

„Predsa človek.“ – diplomaticky odvrhol môj pohľad Lany.

Áno, myslela som si. Človek, tá dokonalá bytosť, stojaca v rebríčku evolúcie na najvyššom mieste.

„Je smutné vyvyšovať sa nad zveratá.“ – trochu uštipačný tón som si nevedela odpustiť.

„Ty chceš poprieť fakt, že človek je dokonalejší ako zviera?“ – spýtal sa znovu, už akoby zo zdvihnutým prstom a obočím Lany.

„Človek je hanbou evolúcie!“ – len tak zrazu hlasno vypadlo z úst Angie.

Pre Angie bolo charakteristické práve to, že dokázala behom jedného večera aspoň trikrát zmeniť svoju tvár. Z vyjadrení typu „…neznášam slabých ľudí, mali by sme sa tu všetci pozabíjať a svet by bol čistý…“ vedela s úplnou ľahkosťou slova a tváre prejsť na vetu „…nerieš to, že sa niekto trápi, ty to nezmeníš, on musí prísť na to sám, teba nech to nezaťažuje…“ až k múdrosti „…nedeľ ľudí na tých, ktorých máš a nemáš rada, ku všetkým sa správaj rovnako…“. Bez akéhokoľvek premýšľania pritom vedela povedať len tak medzi rečou do očí, že som pokrytec. Nevedela zniesť fakt, že človek je slabý. A týmto smerom bola namierená aj jej poznámka na margo evolúcie.

„Ako môže niekto popierať, že človek je viac ako zviera?“ – už trochu nervózne si Lany dupkal nohou.

„Aká dokonalosť? Zviera sa správa len pudovo. Nedokáže ublížiť jedincom svojej svorky vedome zo zištných dôvodov. V prírode existujú len výnimky, kedy samica zabije mláďa z dôvodu, že pôrodom bolo oslabené a neprežilo by ďalej alebo samci zahynú pri zápase o potravu a podobne.  Pozri sa ale, čo robí človek. Darom dokonalosti (myslenia) ničí všetko navôkol (a nakoniec i seba). Pre mňa toto nie je využitie daru. V mojich očiach je človek menej ako zviera pre svoju chamtivosť, pocit nadradenosti, až božstva. Nevyužil svoj dar tak ako mal a preto dávno spadol z rebríčka evolúcie. Naproti tomu zviera je oddané. Zviera ťa nezradí.“ – znervóznela som aj ja.

„Avšak tak, ako dokáže človek zabiť, dokáže aj pomáhať chorým. To zviera nedokáže. Zviera zabije oslabených jedincov, neschopných prežiť v prírode.“ – múdro sa opäť pripojila Angie.

„Akože? A čo robil Hitler?“ – vstúpil do debaty Sepsi.

Sepsi vedel občas šokovať múdrymi slovami o Hitlerovi, židoch, revolúcii, amerikanizme, Che Guevarovi, či Ficovi. A inak tomu nebolo ani teraz. Akýmsi zasnívaným pohľadom o možnosti riešenia svojej bezvýchodiskovej situácie týkajúcej sa emócií preklikol svoj mozog do „nového okna“ a zapojil sa do debaty.

„Ale to sú extrémy. Ľudia pomáhajú postihnutým.“ – neodpustila si Angie znovu.

„Áno? Si ochotná v tejto chvíli vzdať sa svojho štipendia v prospech ľudí na vozíku?“ – trochu vyrývajúco som sa spýtala, uvedomujúc si, že to znie ako ďalší extrém, avšak podľa jej teórie dobra by predsa nemal.

„Angie, všetko to negatívne, čo človek robí, prevyšuje nad pozitívami.“ – nahnevane ma prekričal Sepsi.

V tej chvíli mňa, čakajúcu na zúčtovaciu odpoveď od Angie, vyslovene pobúrilo, že sa pri stole objavila Kamila s akousi dobre pôsobiacou kamarátkou Oľgou, s ktorou sme už raz sedeli pri pive v tomto podniku. Mala som ale pocit, že si s nami už za jeden stôl nesadne, nakoľko naposledy odchádzala znechutená výrokmi Angie o tom, ako je ovplyvnená propagandou a zaslepená. No, tak ako každý z nás, i ona mala isto svojské pohnútky k tomu, že si opäť prisadla.

Kamila je takisto jedným zo stroskotaných jednotlivcov našej partie, ako tento náš krúžok nazvala raz Angie. Svojimi ladnými pohybmi tela, úsmevom a príjemným pozdravom si prisadla k Angie a Lany sa obetavo, s nadšením presunul k Oľge, ktorú pozoroval už neraz a mimo iného sa mu to v tento pre neho hormónmi a seba ne-istotou preplnený večer ohromne hodilo.

Čo to hrá Lany za hru? V hlave, v tichosti mi prebleskla otázka.

A odrazu mi to došlo. Ten pocit zvracania z osudov ľudí, z rečí o evolúcii, o mne ako pokrytcovi, z ľudskej hlúposti a dokonalosti. Na všetkých za stolom som sa pozerala ako na kreslené bytosti z komixu s bublinou nad každým, v ktorej boli spísané len krátke negatívne symboly.

Angie a jej „pozitívne“ názory, chuť všetkému rozumieť a napriek moralizovaniu o tom, ako nemám súdiť ľudí, súdiť niekoho pre jeho slabosť a neschopnosť zbaviť sa antidepresív.

Lany. Ten romantický lúzer, z ktorého sa vďaka akejsi neschopnosti zbaliť babu v minulosti, stáva dnes posadnutý, egocentrický, hormónmi preštylizovaný „úspešný muž“.

Sepsi. Zahľadeným, nepríčetným pohľadom do neznáma a pár frázami sa snaží nahovoriť si, že svoj vzťah so ženou, ktorá s ním spáva a zároveň má tri roky priateľa, má vyriešený a pevne v rukách. Pritom plný depresie mi isto behom pár dní opäť zdôverí, že to chce ukončiť, ale následne vyhlási: „Nedá sa.“

Kamila. Vždy usmievajúca a príjemne vystupujúca, dobro vyžarujúca osoba, ktorá sa aj v tejto chvíli diplomaticky tvári, že sa jej príbeh Sepsiho netýka a pritom si nahovára, že to už nejak dopadne a však ona sa „raz“ možno rozhodne.

Šima. Iba ticho sa prizerá debate a napriek tomu, že takisto patrí do spolku slabých ľudí, neschopných absolútneho pochopenia a dozretia, je v tejto chvíli úplne nad vecou vďaka svojej neinformovanosti o osudoch prisediacich.

A ja. Žena, ktorá toto všetko nezvládla pre svoju nenormálnu túžbu po morálke a porozumení, postavila sa, na stôl hodila peniaze za dve vypité pivá a vyhlásila:

„Rada som vás videla a verím, že sa už neuvidíme.“

„Myslel som, že si poprajeme Šťastné a Veselé!“ – skočil mi do príhovoru Sepsi.

„Bez tej irónie by to nešlo?“ – pridala sa Kamila.

„Šťastné a Veselé. Zbohom.“ S dôkladnou dávkou sarkazmu, cynizmu a irónie v očiach som sa usmiala a odišla.

Cestou tmavými ulicami som premýšľala o svojom nezvládnutom súdení nezvládnutých životov partie stroskotancov vďaka evolúcii.