Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seKúsok života
Autor
Corbeau
Minule sa mi snívalo o siedmich oknách. Vo večerných hodinách tmavého decembrového dňa, sa v kaviarni za Siedmimi oknami konal pohreb. Už to ma vystrašilo. Ponúkol som sa, lebo prácu som potreboval a chcel som pomôcť. Ale nevedel som, čo sa bude diať, takže ma to prekvapilo, keď som si v prvej miestnosti všimol bielym plátnom prikrytú truhlu. Zrazu ma ovládol zvláštny strach.
Potom prišli pozostalí, ktorých som spočiatku nespoznal. Ale už o chvíľu som si uvedomil, že poznám tie tváre. Veď sú to moji príbuzní z otcovej a niektorí z matkinej strany. Zľakol som sa, že zomrel niekto, koho som poznal, alebo dokonca niekto z mojej rodiny. Prečo mi to nepovedali?
Žena v čiernom klobúku so závojom sa ku mne naklonila a hneď sa s plačom vrátila k ostatným. Boli takí zvláštni, nespoznával som ich, no ich oči ich prezrádzali. Smútok ich obklopoval ako nejaká hmla, ktorá im bráni vidieť ďalej, ako za vlastné utrpenie. Ľútosť, ktorú ku mne zrazu pociťovali, im skrývala tváre mimo môjho pohľadu.
Po chvíľke, počas ktorej deti niečo zjedli, hneď odchádzali preč. Chcel som vedieť, aká vážna je táto situácia pre mňa. Chcel som vedieť koho telo bez duše to tam leží. Ale mal som strach opýtať sa. Strašne som sa bál toho všetkého. Bál som sa straty, nečakanej straty. V ruke som držal metlu, mojím najpevnejším stiskom, pretože to bol teraz môj jediný oporný bod.
Prečo sa pri mne nezastavili aspoň na pár slov? Možno preto, že sa ma táto udalosť vôbec netýka. Ale prečo ma tak ľutovali? Strach, ktorý som cítil ma pripútal k môjmu miestu na konci chodby. V prievane vialy hobvábne záclony, umiestnené miesto dverí vo všetkých vchodoch do miestností.
Čo sa to deje? Čo sa mi to stalo? Nechali otvorenú bránu. Sneh fúka až na chodbu. Prečo je tu tak tmavo?
Je možné, aby som stratil úplne všetko?
Tá predstava sa vo mne stále rýchlejšie menila na skutočnosť. Ale čo s tým urobím? Čo to znamená pre mňa? Večné vyhnanstvo a špinavú prácu na tomto mieste? Ten svet, ktorý svietil spoza pootvorených dverí, už nikdy nebude taký svetlý, keď nimi prejdem. V chodbe som zahliadol starenu v čiernom, držala strieborný podnos s konvičkou.
Zjavila si sa zrazu ty, ponáhľala si sa, v objatí s niekým, koho som si kvôli tebe ani nevšimol. Mal na sebe niečo hnedé. Prechádzali ste okolo mňa, keď si si ma všimla. Zastavila si sa, on pokračoval ďalej, ale po chvíli sa aj on zastavil a netrpezlivo čakal, aby ste mohli odísť. Bola si nádherná, ale tvár si predomnou skrývala. „Je mi ľúto, čo sa stalo“ povedala si. Ale čo sa mi stalo? Nedal som zo seba ani slovo. Trochu si sa usmiala, to ma upokojilo. Ale videl som, na krátku chvíľu, ako sa tvoja rýchlosť spomaľuje do výrazu ľútosti. To som nechcel vidieť.
„Naozaj je to v pohode?“
Vidím ho, volá ťa
„Už musím ísť“
Odchádzaš.
Dvere sa zatvorili.
Ostal som tu naozaj sám?
Starena v čiernom ku mne lenivo pristúpila. Zdvihla k mojej tvári svoje obrovské, vráskami orámované oči. Veľkú studenú ruku mi položila na hlavu. Z vedľajšej miestnosti som počul hlasy, bolo tam určite viacero ľudí.
Žena povedala: „Nemôžeš sa skrývať, musíš to prijať“