Čas

„ČAS“

Čas, ten neúprosný strojca náhod.

Je to len na nás a často to tak bolí

padáme, vstávame, rana sa tak ťažko hojí.

Cítime že strácajú sa farby a cit odchádza kamsi v diaľ

srdce je smutné nepoddajné, pocíti akýsi neznámy žiaľ.

Bojí sa, zmieta, ako by bolo v čaši plnej studeného snehu

chce sa mu kričať vlať o pomoc, cíti ako stráca nehu.

Život tíško plynie, s nádejou, ktorá zmysel stráca

sivý, bezfarebný. Ako opustené vtáča. 

Len čas je hluchý, neúprosný. Akosi čudne.

A srdce pomaly tvrdne.

Čas, ten neúprosný strojca náhod.

Podá nám ruku a povie poď, nech neostane sťa kameň

ešte je čas pocítiť ten spaľujúci plameň.

Nechaj ho horieť, aj nádej cíti zmysel, že nezhasne,

a srdce tuší že sa budí to zabudnuté, krásne.

Ten závan nekonečna dávajúci pocit nehy

čo zohrieva srdce a roztápa tie studené snehy.

Na čele mi pribudla krajšia vráska, vďaka tebe je krajšia.

Tá vráska sa volá   LÁSKA.

                                                                                                       eM