Zmor ho!

postavy aj udalosti tohto pribehu su vymyslene, akakolvek podobnost so skutocnostou je cisto nahodna

Zletela učiteľka zo zborovne, tiahne do triedy

ponad šmykľavé schody, ponad rozdrvené kriedy.

 

Preletela cez chodbu, cez tú šíru plochu,

sadla tam za pomedzím študentského strachu...

 

Otvára sa klasifák a list za listom padá.

Nad ním svieti učiteľka, usmieva sa rada.

Pod tým úsmevom leží meno chudáčika žiaka.

 - Koho to vyvolala? - No predsa Silváka!

 

- Pravda predky vydaná káže nám Silvákom:

dvojku mať je naprávosť a väčšia byť dvojkárom!

A dvojkár nad dvojkára u nás nemá práva.

Sväté naše heslo je: jednotka a sláva!

 

Hriema pyšná učiteľka, hriema zo stolca zlatého,

lenže Silvák nejde sa ľakať pohľadu zlého.

Hoj, rozovrela tá krv študentská divoko

a študen ti učiteľke pozrie okom v oko.

A z úst ti mu látka zablysla sa sťa strela,

ruka sa napružila a na žiacku udrela!

A jedným veľkým citom všetky srdcie zahrali

a jeden nezvyčajný ohlas ústa im vydali:

- Jednotka! - kríkli a Silvák na miesto sa metá,

to je už ďalšia do zbierky pribitá!

 

Lež večné meno toho, nech ovenčí sláva,

kto svoj čas predrahý za jednotku dáva.

 - A ty zmor ho, hoj, zmor ho učebnica môjho rodu!

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu,

a čo i dušu dáš v tom boji divokom,

mor ty ten, a voľ nebyť, ako byť hlupákom!

---