Kuvík

 „Mami!“ dvorom zahrmel žalostný výkrik. V jednom slove sa snúbil strach a zúfalstvo. Z domu vybehla mladá žena.  Na sebe mala oblečené jemné negližé, havranie vlasy jej pokrývali snehobielu pokožku.

„Čo je Juraj?“  skríkla matka ustráchane. V momente svoj pohľad nasmerovala na miesto, kde stál chlapec. Celý sa triasol, po tvári mu prudko stekali slzy.

„Ja Janko!“ zakoktal šokovaný chlapec a ukázal smerom na zem. Na tráve ležalo nehybné, detské telíčko.

„Preboha!“ skríkla žena a rozbehla sa smerom k deťom. Bola ako v tranze. Rýchlym skokom pribehla k synovi. „Veď on nedýcha!“ zrevala žena. Schytila ho na ruky a vbehla s ním rovno do domu. Juraj tam stál ako skamenený.

                                                                         *     *      *

Oheň z vatry ožaroval celý dvor, nafukoval sa ako moriak a ukazoval malej lampe osvetľujúcej vchod do domu, kto je tu pánom.  Starý otec poctivo ukladal polienko vedľa polienka. Drevo v pahrebe bolestivo kvílilo, stonalo pod horúcim, ohnivým jazykom a postupne sa menilo na popol. Starká opatrne krájala slaninku a ukladala ju drevenú dosku.

„Ja, ja si ju opečiem!“ vykrikoval Janko a nezbedne pobiehal okolo vatry.
„Len opatrne, nie, že zas niečo vyparatíš!“ upozorňovala ho mama. Janko ju vôbec nevnímal, v očiach mu svietili iskričky pri pohľade na oranžovú žiaru vychádzajúcu z ohniska. Starší  Juraj stál obďaleč a pozoroval otca, ako precízne strúha palicu na opekanie.

„Chceš to vyskúšať?“ spýtal sa otec. Juraj nadšene prikývol a natiahol ruku smerom k nemu. Ten mu do nej vtlačil zatvárací nožík . Juraj ho opatrne otvoril tak ako to mnohokrát videl u svojho otca. Zodvihol zo zeme drevený prút a začal z neho opatrne strúhať kôru. Otec ho ticho pozoroval, bolo vidno, že je spokojný. Zrazu si uvedomil, že jeho na neho pyšný. Veď ešte prednedávnom ledva rozprával a dnes je z neho veľký chlap. Usmial sa pri tejto myšlienke. 
„Au!“ zastonal chlapec, keď mu nožík vkĺzol pod jemnú kožu. Ani na chvíľu však neprestal a pokračoval v strúhaní, akoby sa nič nestalo. Otec sa strhol a vyčítavo pozrel na chlapca.
„Ty si sa porezal, však?“
Juraj akoby ho nevnímal , ešte rýchlejšie zabáral nožík do dreva. 
„Ukáž!“ vyzval ho otec a schytil mu malú ruku.  Medzi prstami sa mu začervenala krv.
„To nič nie je!“ usmial sa Juraj a oblizol si prst presne tak, ako to robieval starý otec.
„Len aby to nevidela mama, lebo nás oboch vyhreší!“  upozornil ho otec.

„Chlapci, poďte jesť!“ zvolala starká. Konečne sa všetci usadili okolo ohňa. Starká postupne, porozdávala všetkým slaninku a napokon povyberala z pahreby horúce zemiaky.
„Vidíte chlapci, to ja keď som bol vo vašom veku, tak som jedol tie zemiaky každý deň na večeru a dokonca aj so šupkou!“ zasmial sa starý otec. Chlapcom to nemusel vravieť dvakrát, schytili každý jeden zemiak a už aj ho mali v ústach.  Starký sa pri pohľade na ich ufúľané tváričky hurónsky zasmial.
„Starý somár, na čo ich to navádzaš!“ hrešila ho starká. 
„Aspoň budú mať zdravú stolicu!“ zasmial sa starký a vlial do seba štamperlík pálenky.
„Ej, tá je výborná!“ slastne zamľaskal. Žena na neho vyčítavo pozrela, no nevravela nič.                                          

                                                                         *     *      *

Zvečerilo sa. Nad hlavou im vykukol ospalý mesiac. Starký rozprával historky o tom ako strieľali z praku do susedových sliepok a ako ich potom sused vyplatil, keď mu skántrili najlepšiu nosnicu. Chlapci ho počúvali so zatajeným dychom. Ich rodičia sedeli v kúte a nenápadnými dotykmi si dráždili roztúžené telá. Po chvíli sa vytratili v dome.

„Kia, kia !“ ozvali sa spoza plota čudné zvuky. Starí rodičia v tej chvíli akoby zmeraveli.
„Ideš ho potvora akási, prac sa stadeto!“ zahromžil starký .
„Kia, kia !“ ozývalo sa naďalej. To už starký nevydržal, schytil do ruky polienko a hodil ho a miesto odkiaľ vychádzal zvuk. Konečne na chvíľu stíchol.
„Čo je to?“ spýtal sa Janko prekvapene.
„To je kuvik!“ odvetil starký a v tvári mal ustarostený výraz.
„A čo je to ten kuvik?“ dobiedzal Juraj.
„Kuvik je sova!“ odvetil starký a pozrel sa na starkú. Tá len mĺkvo hľadela pred seba. „Vraví sa, že tam, kde sa objaví kuvik ,niekto z rodiny zomrie!“ odvetil starký tichým hlasom. Chlapci na seba vystrašene pozreli.
„Starý, načo im to hovoríš, ešte sa budú báť!“ zahriakla ho žena.
„Mali by sme ísť spať, je neskoro, starý uhas oheň!“ prikázala starká. Na to starký zodvihol vedro s vodou a vylial ho priamo do ohňa. Ten syčal, ako keď človek stúpi hadovi na hlavu. Bránil sa, no darmo, voda ho premohla a jeho plamene  pochovala vo vyhoretej pahrebe.

„Chlapci, aj vy poďte do vnútra, je zima, prechladnete!“ skríkla starká. Starký sa medzitým zodvihol a zmizol kdesi vo dvore. Isto šiel do pivnice, tam mal schovanú fľašu pálenky. Potajme, aby ho starká nevidela, si z nej každý deň trocha odpil a hneď mu bolo lepšie. Chlapci na chvíľu osameli. Po dvore sa rozprestrela tma. Len malá žiarovka osvecujúca vchod do domu ticho žmurkala. 

„Kia, kia!“ ozval sa desivý výkrik sovy.  Menší Janko sa strhol a vbehol priamo ku dverám  domu.
Zrazu začul silné bzučanie. Obzrel sa smerom k žiarovke a uvidel obrovskú osu. Rozutekal sa smerom k bratovi stojacemu na dvore,  no v tom pocítil bolestivé štipnutie.  
„Au!“ skríkol chlapec bolestivo. Brat si ho nevšímal, stál ako obarený a načúval hrôzostrašný hlas kuvika. Veta o smrti sa mu vryla do pamäti ako nôž do jeho prsta. Jankovi na čele vystúpil pot. Cítil ako ho páli celé telíčko, čoraz horšie sa mu dýchalo, až zrazu pocítil náhlu slabosť. Nestihol vykríknuť. Jeho detské telíčko stratilo stabilitu a rozprestrelo na zarosenej tráve.   

                                                                         *     *      *

„Mami!“ dvorom zahrmel žalostný výkrik.  Juraj tam stál ako skamenený a pozeral na sovu sediacu na plote a po tvári mu stekali slzy.