Moment, keď písmeno padlo

V našej snahe došlo k nepredvídaným problémom, povedal smutný posol a utrel si pot zčela špinavým rukávom. Ťažko oddychoval až nakoniec krátko zakašľal a snažil sa pri tom robiť, čo najmenší rozruch. Knieža, ktorý si podopieral bradu rukou, sa na sluhu prísne díval a jeho tvár bola ohraničená bielimi kudrlinkami parochňe. Za mohutnou postavou kniežaťa nesmelo priznával svoju existenciu mohutný trón. Jeho purpur sa sluhovi na moment zazdal zaprášený.

Svetlo, ktoré sa do sály dostávalo cez vysoké okná, odrážalo sa od všetkých stien a mäkkou žiarou oživovalo veselé ale pravidelné vzory na stropnej klenbe. Sluhovi sa toto svetlo, osvetľujúce túto miestnosť takmer bez nábytku, zdalo akési cudzie. Moje oči si ešte nezvykli, povedal si a spomenul si na to, akou rýchlosťou vbehol do kašťieľa. Jeho nohy sa rytmicky pohybovali, ale nezdvihli sa z podlahy, ale jemne sa vlnili. To sluha v mysli ešťe bežal.

Povedzte mi pravdu, zahrmel knieža silným avšak pokojným hlasom, ktorý dokonale zaplnil celú miestnosť a nevynechal ani prítmie v rohoch prijímacej sály. Veď predsa už nemáme čo pred sebou skrývať, pokračoval. Naozaj je to koniec? Už naozaj nie je žiadna nádej na dokončenie obrannej hrádze? Myslíte, že dokážeme tak ľahko prehrať? Hlas sa mu pri posledných slovách zvyšoval a rozochviecal, začal náhle vzbudzovať dojem beznádeje. Tušil, že to príde. Nie, vedel to, ale jeho viera v zajtrajšok sa v momente ukázala byť naivnou predstavou. Pozná svojich poddaných, vie čo od nich môže čakať, ale toto sústo nezvládnu ani oni.