Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seBaran
07. 06. 2009
0
1
647
Autor
Bexhill
O blížiacej sa smrti kolujú tri chýry. Človeku prebehne pred očami celý život, uvidí biele svetlo a začuje nebeské trúbky. Už nemôžem robiť nič iné, iba v rýchlosti rekapitulovať. Nerobím to vedome, robí to môj mozog zmierený so smrťou. Nebeská trúbka neprichádza z nadpozemských výšin, prichádza odtiaľ, odkiaľ aj biele svetlo. Ale celý život sa na veľkom plátne vo vnútri hlavy nepremietne, len posledné minúty pretkané bolestivými spomienkami...
Revúci motor pod kapotou dával noci najavo, ako mu chutí vysoko oktánové žrádlo. Na lesklý zelený lak dopadali snehové vločky. Veľký hranatý americký voz sa odlepil zo svojho postu uprostred cesty a ženúc pred sebou svetelné kužele vychádzajúce z jeho štyroch očí, sa rútil oproti tmavému mercedesu. Na prázdnej medzimestskej ceste sa odohrával môj posledný súboj.
Zatínajúc nechty zovretej ruky do koženého volantu som každým stlačením plynového pedálu volal po pomste. Spojka, dvojka, plyn až na doraz. Srdce s ôsmimi bijúcimi valcami zaburácalo a hnalo po studenom asfalte jeden a pol tony kovu, v podobe doškriabaného Dodge Chargeru.
Žlté svetlo z reflektorov dopadalo na predok čierneho mercedesu, snažiaceho sa o zúfalý ústup cúvaním. Mercedes sa zvrtol, disk na pravom prednom kolese mu zaiskril a vylomil sa z neho jeden lúč. V šmyku sa z cúvania obrátil a ukázal mi koncové svetlá. Jeho zadné kolesá sa pretáčali za sprievodu pískania páliacich sa pneumatík.. Približoval som sa k nemu, bol som pri ňom najbližšie od nášho posledného stretnutia. Zelená a čierna, kto z koho? Pozrel som sa na fotky pripnuté medzi budíkmi na palubnej doske.
Z fotografie medzi otáčkomerom a ovládaním stieračov na mňa hľadeli čokoládové oči mojej malej sestričky. A z fotky vedľa nej, sa na mňa usmievali Lenkine modré kukadlá. Úsmev odhaľoval biele zuby, na plecia jej dopadal vodopád vlasov tej najsýtejšej čiernej. Mysľou mi preblesla spomienka, ako som sa s ňou bozkával, ako som sa tých zubov dotýkal jazykom a na oplátku sa ona dotýkala mojich. Ako sme boli každý piatkový večer jedno telo. To však už bola dávna čiernobiela minulosť pofŕkaná kvapkami vychladnutej krvi a pohltená plameňmi bolesti. Zovrel som páku a surovo vrazil vyšší prevodový stupeň.
Mercedes bol dotlčený na pravom boku. Plechy mal preliačené a jeden z lúčov na prednom kolese bol vylomený.
Tie škrabance som mu spravil tesne pred tým, ako ma na začiatku našej polnočnej bitky o asfalt vytlačil do priekopy - keď som sa v protismere vyhýbal poslednej nočnej linke medzimestského autobusu. Mal som kurevské šťastie, že sa mi podarilo vybehnúť zo zasneženého jarku na okraj cesty. Otec ma naučil pravidlo: „Ak to vyzerá, že už – už zapadneš do snehu, nespomaľuj, inak fakt zapadneš.“ a nakoniec dodal „Budeš v piči“.
Teraz sme uháňali stredom cesty. V diaľke som spozoroval veľkú a zvažujúcu sa zákrutu. Moderný mercedes bol rýchlejší a lepšie sedel na vozovke, zatiaľ čo Dodge plával na svojich mäkkých tlmičoch, ako rozkolísaný detský žalúdok na húsenkovej dráhe. Šofér mercedesu si bol vedomý toho, že má poškodené koleso a auto nesilil, len si udržoval dostatočný náskok. Stačilo mu, kým mu reflektormi nepobozkám zadný nárazník. Nepredpokladal som to, bol som si istý.
Volant nemeckej limuzíny obopínali Dávidove prsty. Prsty nášho drahého rodinného kamaráta Dávida. Prsty drahého rodinného kamaráta, svine čo zneužila moju sestru, a svine čo znásilnila a podrezala Lenku. Nemal som chuť na iróniu, odvtedy čo som si pochoval priateľku som mal chuť len na pomstu, ale iróniou bolo, že som ho učil šoférovať ja.
Hľadel som na tú približujúcu sa zákrutu a potom som si uvedomil, že až do najbližšieho mesta je cesta rovná a nedostihnem ho tam. Dávid si ma držal od tela. Mesiac na oblohe prekryli mraky a modrastý závan splnu zhasol. Zrazu som dostal nápad. Bol prostý a dúfal som, že bude účinný.
„Ježišikriste, čo to je?“ Lenka sa smiala a v očiach mala pobavene - udivený výraz. Pred ňou stál doškriabaný a hrdzavejúci cestný krížnik. Vystúpil som spoza volantu a pánty na dverách zavŕzgali.
„Však je krásny?“ zabuchol som dvere, z ktorých hneď na to odpadla kľučka.
„Kde si to vyhrabal, preboha? To bol niekde na vrakovisku blší trh? Páni moji...Ono to aj jazdí?“
„Čo si myslíš, ako som sem s tým asi tak prišiel?“
Lenka neveriacky očami skúmala zašpinený Charger s popraskaným lakom.
„No... keď som uvidela túto vec, tak som si povedala, že mestská odťahovka sa zľutovala nad bláznom, čo minul peniaze na starý vrak a zadarmo ťa zviezli domov. Nevedela som, že chceš kúpiť auto - teda ak to autom môžem nazvať. Koľko to má vlastne rokov?“
„No, je rok 2009, takže má cirka 41 rokov. Je vyrobený v roku 1968.“
Lenka chvíľku pozerala na veľký sací otvor v kapote auta a potom sa začala smiať a pokrútila hlavou. Rukou si prehrnula hrivu čiernych vlasov. Bože, ako krásne voňali. Aké boli jemné. Od istého okamihu som nedokázal zaspať, bez toho aby som cítil tú jemnú vôňu kokosového šampónu, ktorý používala. Smiala sa, prsty jej mizli v záplave vraních vlasov a ja som vedel, že ona je jediná, po ktorej som kedy naozaj túžil. Hodila po mne otázku.
„Vyrobený? Prečo on?“
„Pretože to, čo ty nazývaš –tou vecou-, je on, Dodge Charger, americká legenda.“
„41 rokov, nie je legenda, skôr archaizmus! Môj otec nie je taký starý! A navyše auto s menom, ktoré v slovenčine znamená „uskakujúci nabijak“, ak som to správne preložila, tak také auto je... v skutku... úchvatné.“ Posledné slová len vydýchla, čo sa tak strašne rehotala. Až jej oči začali slziť.
„Vlastne značka Dodge má v logu barana, takže je to „baran nabijak“.“ Odpoveďou na to bol ďalší výbuch smiechu. Prichádzal na mňa pocit ukrivdenosti, ako keď dieťaťu niekto skritizuje jeho novú hračku, ktorú v tom okamihu pokladá za najlepšiu na svete. Nevydržal som to a povedal
„Počuj slečna, budeš sa stále len tak chechtať nad rozmarom svojho priateľa alebo sa necháš povoziť?“.
„Sex? Teraz?“ Vedela, že som nehovoril o tom, ale dvojzmyselné vtipy, boli ďalšou vecou, ktorú som na nej miloval.
„Nie, to nebola pozvánka na kopulačný záťah, ale na prvú jazdu na našom baranovi nabijakovi.“
„O chvíľu má prísť Dávid, donesie mi nové materiály.“
„Dávid a jeho jebnuté reklamné brožúrky počkajú. Nenechaj sa presviedčať a poď!“
„Popravde sa trocha hanbím. Ukázať sa niekomu v tejto štyridsaťročnej kope hrdze?“ Podišiel som k nej a objal ju okolo pásu.
„Snáď si nemyslíš, že dovolím takej kočke, aby sa dlhodobo vozila v hrdzavom aute? Dohodol som sa s mechanikom, dá mu novú dušu. Celé ho rozoberie, vybrúsi, motoru spraví generálku, posadí ho na nové kolesá. Nalakuje ho takou farbou, akou len budeš chcieť.“
„Ak chcem aby bol ružový?“
„No to zas nie. Povedz, aká iná farba by mu pristala?“
„Čo ja viem...“ Naklonila hlavu a hľadela na auto, potom zrak dvihla a pohľady sa nám opäť stretli. Usmiala sa a rýchlo zo seba vychrlila:
„Je to baran, barany žerú trávu a tráva je zelená. Nech je zelený!“ pritisol som si ju k sebe a vtisol veľký bozk na ústa.
„Si moja hlavička! A teraz milá dáma...“ Spustil som ruky obopínajúce jej štíhle boky, otočil sa, prebehol k druhej strane auta a otvoril dvere spolujazdca. Ustúpil som nabok a zatváril sa ako jeden z tých hotelových poskokov.
„Slečna ovečka, nastupovať! Odlietame!“
V momente ako som naštartoval a dotkol sa riadiacej páky, Lenka mi ruku prikryla dlaňou. Palcom mi hladkala prsty a zahľadela sa mi do tváre. Vtedy som bol najšťastnejší človek na svete.
Mercedes si držal len taký odstup, aby ma mal Dávid pekne na očiach, no aby som sa k nemu nepriblížil do takej vzdialenosti, ktorá by preňho mohla znamenať riziko. V hlave som mal schému, jednoduchú, možno príliš teoretickú a nie praktickú, ale jedinú.
Vypol som svetlá. Jedinou žiarou v okolí ostali reflektory mercedesu. Po tridsiatich sekundách Dávid popustil v rýchlosti. Nevidel ma, ale ja som ho mal ako na tanieri. Nevedel ako som ďaleko a zbytočne nechcel stískať plyn, aby mu definitívne neodišlo predné koleso.
Okolo barana hučal mrazivý vzduch. Zákruta bola čoraz bližšie. Modlil som sa v jediné. Červená, zasvieť červená, zasvieť, prosím zasvieť. Ohyb cesty je na dosah.
Sto... päťdesiat... dvadsať metrov. A vtedy boli moje modlitby vyslyšané. Dávid pred zákrutou pribrzdil a slabý ružovkastý odtieň koncových svetiel mercedesu sa zmenil sa sýtu krvavo červenú. Nadišla moja chvíľa.
Toto bolo moje najsilnejšie dupnutie na plynový pedál za celý život. Bolo to dupnutie storočia! Beštia uväznená v bloku motora predviedla finálne číslo a baran vystrelil vpred. S dutým úderom som to napálil do zadku mercedesu. Dávid stratil kontrolu nad autom. Predné koleso mercedesu to nevydržalo a vytrhlo sa. Voz sa zaprel o odtrhnutý disk v kombinácií so zotrvačnosťou ho vymrštili do vzduchu. Dopadol nabok a kotúľal sa po asfalte. Z poškodenej nádrže vystrekovala nafta a zopár kvapiek mi dopadlo na čelné sklo. Po pár kotrmelcoch mercedes spočinul na streche. Z motora stúpal kúdoľ pary, ako duša opúšťajúca mŕtve telo. Nafta v slabom prúde vytekala z auta a tvorila okolo mláku. Kúsok od mercedesu som spomalil na rýchlosť chôdze.
Vo vrecku som mal ružový zippák, ktorý som plánoval dať Lenke k narodeninám. Nevadí, teraz poslúži lepšie. škrtol som kolieskom zapaľovača. Po spŕške iskier knôt nasýtený benzínom obalil plameň. Pomaly prechádzajúc okolo prevráteného mercedesu som zapaľovač vyhodil do rozširujúcej sa kaluže nafty. Narodeninový darček pre Lenku. Nepozeral som čo sa stane. NECHCEL som to vidieť.
Pokračujúc v ceste, som vnímal ako silnejúca oranžová žiara, prichádzajúca z diaľky za mnou, zaplavuje interiér auta. Rozdýchval som svoj čin a klamal sám seba, že som naň mal právo. Reflektory som mal rozbité a stále som sa ešte nachádzal v zákrute. Viem, že som sa na to nechcel pozerať, ale ozvala sa tá malá postavička krvilačného chtíču, vykrikujúca v mojej hlave. Tá postavička, ktorá ma vyhecovala k udalostiam v poslednej polhodine. Postavička kričala, že to CHCE vidieť. Tak som otočil hlavu.
Silueta prevrátenej limuzíny bola požieraná všetkými odtieňmi žltej a červenej. Oheň stúpajúc do výšky sa menil na chuchvalce dymu. Plameň oblizoval nehybné telo šoféra zakliesneného v bezpečnostných pásoch. Farba ohňa bola taká krikľavá, až som bol nútený prižmúriť oči.
Natoľko som bol zaujatý svetlom za mnou, že som si nevšimol svetlo pred sebou, na ktoré ma upozornilo až neskoré zatrúbenie. Pri tom zvuku ma myklo, rýchlo som obrátil hlavu vpred. Lenže príliš neskoro
Príliš neskoro na to, aby som strhol volant barana a vyhol sa smrti, no dosť rýchlo na to, aby sa mi silnejúce trúbenie vrezalo do uší a oslepila ma biela žiara. Trúbenie nebeskej trúbky a biele svetlo smrti.
Zvuk nebeskej trúbky neprichádza z nadpozemských výšin, ale odtiaľ, odkiaľ aj biele svetlo. Z protiidúceho kamiónu.