Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMestské Legendy (časť 1.)
04. 07. 2009
1
0
690
Autor
Bexhill
Niekto vraví, že šiestym zmyslom je intuícia, ja tvrdím, že je ním zmysel pre spravodlivosť. Zmysel pre tú ženu v bielych šatách, so zaviazanými očami, mečom v pravej a váhami v ľavej ruke. Jedine slepá spravodlivosť je účinná, keď nevie čie srdce plné lží a hriechov váži, keď netuší, meno vinníka. Jediné, čo posudzuje sú jeho dobré a zlé skutky. Je to jediná žena, o ktorej môžem povedať, že ju budem milovať celý život. S ňou sa to začalo a pri sa to vždy aj skončí, hoci ju mnohí neuznávajú a znásilňujú, nakoniec ju tých pár ľudí, ktorí ju milujú postaví na nohy. Čepeľ jej zbrane sa zablyští lepším zajtrajškom. Nemôžem povedať, že som celý svoj doterajší život konal len dobré veci. Bohužiaľ v dnešnej spoločnosti sa dá zákon hájiť, jedine za cenu jeho občasného porušenia. Volám sa Michal Farmiga a toto je môj príbeh.
Plaváreň bývala od dvanástej hodiny do pol druhej zavretá, ale keďže som poznal správcu, mohol som si dopriať jeden a polhodiny nerušeného plávania bez chrčania dedkov, ktorí by mi zavadzali v dráhe a bez vreskotu čľapkajúcich sa detí.
Dvadsaťpäť metrový bazén sa každý deň stával po celú hodinu mojim kráľovstvom a oázou pokoja. Plaváreň bola na kraji mesta, takže cez veľkú presklenú stenu, cez ktorú sa dnu valilo svetlo, sa dali obdivovať zubaté obrysy Vysokých Tatier.
Telo mi obaľovala chlórová voda a dno bazéna žiarilo tyrkysovou farbou. Nadhodil som sa nad hladinu a motýlikom zaplával ďalší záber. Pod vodou bolo bezhraničné ticho. Modré dno ma k sebe volalo, tak som sa ponoril a kĺzal sa nad belasými dlaždicami. Doplavil som sa ku koncu bazénu a vyletel z vody k jeho okraju. Vyskočil som naň a z lavičky oproti som dvihol žltý uterák.
Kráčal som popri obrovských oknách. Ešte raz som si doprial tú krásnu zasneženú pohľadnicu za sklom a osušku som si prehodil cez holý chrbát.
Pod sprchou som stál opretý hlavou o zažltnuté kachličky omývaný prúdom horúcej vody dopadajúcej na moju kožu.
Do monotónne zvuku, ktorý vydávala voda tlačiaca sa malými dierkami v sprchovacej hlavici upevnenej na stene, doľahol iný zvuk. Zvuk zhonu a rušivý element. Zo skrinky, kde som mal uložené veci napĺňalo šatňu vyzváňanie mobilného telefónu. Práca volá.
Prechádzal som s Ivanom pri stene policajných garáží. Z budovy sa ozýval zvuk motorov a elektrických uťahovačiek. Ivan ma zastihol práve v momente, keď som vychádzal z dverí policajnej stanice. Do kancelárie som si hodil športovú tašku s vecami z plavárne a zastavil sa u náčelníka v pracovni, ktorú som v duchu nazýval jama levova. Keď som sa odtiaľ dostal, Ivan už na mňa čakal.
Ivan Strnad bol už takmer šesťdesiatnik, ale do všetkého sa vrhal ako puberťák. Poznal som ho ešte pred tým, než som sa rozhodol, že nastúpim do policajného zboru. To on však nevedel a dúfal som, že sa to nikdy nedozvie.
Dovliekol na dvor za stanicou. Bolo to priestranstvo so štvorcovým pôdorysom, slúžilo ako parkovisko a oproti budove polície, z vnútornej strany, stáli dielne a garáže. Pred necelou polhodinou som si u svojho nadriadeného na moje veľké „nadšenie“ prečítal, čo si vedenie policajného zboru mesta Poprad opäť vymyslelo. Mal som doručiť do Banskej Bystrice asi milión ton spisov, ktoré z nejakých neznámych príčin ľudia z mesta pod Urpínom nemohli vyzdvihnúť osobne. Išlo o zápisy banálnych udalostí, ako drobné krádeže a podobne. Vtedy som si ešte myslel, že pôjde len o to.
Ivan rozprával a vyzeral pri tom ako dirigent. Rukami hýbal častejšie ako perami. Kráčal po mojom ľavom boku, šťuchol do mňa ukazovákom pravej ruky.
„Niečo odvezieš“
„Viem, viem. Veľa papiera na recykláciu...“
„Aj to, ale okrem toho ešte niečo.“
Prevrátil som oči a mľaskol na znamenie, že som pripravený prijať akúkoľvek povzbudzujúcu správu, ktorú sa mi práve chystá povedať.
„Poznáš Veroniku Balkovú? Kolu?“
„Koho?“
„Nie koho, ale Kolu! Vieš, taká nízka brunetka, celkom kočka.“
„Triafaš mimo rádius mojich známostí, Ivan“
„No...“ Ivan si napravil kravatu. Hnedú kravatu, uviazanú okolo goliera hnedej košele, prikrytej hnedým sakom, patriace k hnedému obleku a zahaleného hnedým plášťom. Podľa žien na okrsku vyzeral ako švihák. Podľa mňa vyzeral nahovno.
„Chceš mi povedať, že mám odviesť tú...“
„Veroniku Balkovú“
„...Veroniku do Bystrice, preto, lebo... prečo? Počúvaj, nerozumiem prečo mám robiť opatrovníka nejakej kriminálničke. Neslúži na prevoz trestancov náhodou justičná polícia?“
„Áno, ale...“
„Ale čo?“ vybrehol som, čím som Ivana popudil k sprostým slovám.
„ Kurva! Nechaj ma dohovoriť a možno sa dozvieš!“ Ivan sa nadýchol nosom a vydal pri tom zvuk ako vysávač, ktorému ostal v hubici zaseknutý kus pokrčeného papiera. Dvihol obočie a v snahe odbúrať práve nadobudnuté rozčúlenie, dvihol ruky s otvorenými dlaňami a veľmi chlácholivo spustil.
„Pozri, Michal, ja som to nevymyslel.“
„Čo s ňou chcú v Banskej?“
„Spáchala tam so svojim frajerom prvú lúpež. Že vraj.“
„To vraj chápem tak, že sám si si neistý a tomu čo ti vedenie povedalo veľmi neveríš.“ Stáli sme pri stene garáži a z vnútra doliehal prerušovaný zvuk prskania zváračky. Ivan sa poškriabal za uchom. Potom prehovoril.
„Je jedno, čo si myslím. Povedal som ti, čo som mal a teraz ma ospravedlň, čaká ma obed.“
„Pozdrav rezeň.“ Tľapol som ho po pleci, Ivan sa otočil a kráčal krížom cez dvor k zadnému vchodu do budovy policajnej stanice.
Aj tak som s a nedozvedel prečo si na prevoz vybrali práve mňa. Mal som neblahé tušenie ... až mi začalo mi byť horúco. Čo ak Ivan na niečo prišiel? Čo ak ju v Bystrici nepotrebujú, len nás proste k sebe prilblíži a prezradím sa? Hlúposť! Povedal som si však, že nech bude prebiehať Veronikin prevoz akokoľvek, nesmiem spraviť nejakú hlúpu chybu.
To, že som Kolu, teda Veroniku, nepoznal bola lož. Ivan to nevedel, ale čo srdce nevidí srdce nebolí. Veronika bola prvým človekom, ktorý mi vymyslel prezývku, prvá žena, ktorú som pobozkal. Vtedy to ale ešte nebola žena, ale dievča.
Bol to môj prvý normálny bozk, ale Veronika ich už mala za sebou hojne. Vystriedala mnoho mužov. Michal jej to nezazlievaj, ale v o vnútri pociťoval tú odpornú žiarlivosť, ktorá ho zožierala zakaždým, keď videl cudzieho chlapa mihnúť sa pri jednej zo „svojich žien“, ako nazýval svoje dobré kamarátky a kolegyne. Žiarlivosť to bola absurdná, no nevedel si s ňou rady. Nechcel som vyhľadávať psychiatra, aby som mu náhodou neprezradil, resp. aby zo mňa lekár nevytiahol spomienku na zlomový bod tohto hriechu. Bolo to už síce dávno, no stále to mám v pamäti, aj keď sa to snažím zatlačiť do úzadia. Vždy si spomeniem na tie prekliate kľúče