Mestské Legendy (časť 2, 3,)

2.

Prechádzal som s modrou Octaviou cez Štefánikovu ulicu, mieriac k centru. Zašumela mi vysielačka. Čierna skrinka na stredovom paneli ukazovala na displeji, že volá dispečerka.

„3-12, Farmiga.“

Z reproduktoru sa ozval znavený hlas Ireny Postránskej, takmer päťdesiatročnej starej dievky, celkom som si ju obľúbil.

„Nejakí chlapi z mestských služieb nám nahlásili, že zo starého skladu na Fraňa Kráľa, sa ozývali podozrivé zvuky. Vraj to znelo ako zábavná pyrotechnika, ale mohla to byť aj streľba. Si jediná voľná hliadka.“

„Jediná? Čo všetci robia?.“

„Nejaký anonym nahlásil bombu na Dostojevského, v základnej škole. Väčšina bola presunutá tam a ten zvyšok je na Námestií Svätého Egídia. V kaviarni zrejme došlo k výbuchu plynu.“

„Je to zlé?“

„Dosť zlé. Traja mŕtvi, šesť zranených. Môžeme ďakovať Bohu, že tam chodievalo málo ľudí. Michal, potrebujem ťa na toho Fraňa Kráľa. Zrejme to budú len nejaké decká s ohňostrojmi, ale treba to vybaviť.“

„Keď inak nedáš, tak idem, Fraňa Kráľa? Pri železničnom priecestí?“

„Presne tak.“

„Rozumiem, idem a končím“

Ku skladu som dorazil o štyri minúty. Pomaly som prešiel okolo uzatvoreného priestranstva obohnaného hrdzavým pletivom. Uprostred sa týčila stará budova z pálených tehál. Sklad mal dve poschodia a veľké posuvné vráta, ktoré boli zavreté. Brána do areálu bola však otvorená. Horizont nad Tatrami začal naberať červený odtieň. Pomaly bude zapadať slnko. Vošiel som s autom na popraskanú betónovú plochu, kde sem tam vykúkala z puklín burina.

V prvom rade ma upútalo, že tu nikto nie je. Čakal by som, že tu nájdem stáť pri plote chlapov z Mestských služieb, ktorí nahlásili tie podivné zvuky, ale pri bráne okrem starých rozpadnutých paliet nič nebolo. Zvažoval, či tam ísť alebo nie. Bol som si istý, že sa tu len hrali nejaké decká s pirátmi, poprípade, to bolo falošné hlásenie.

 

3.

Prichádza Nikto

„Doriti, zober ho niekam, ZOBER HO NIEKAM, LEBO HO ZASTRELÍM!“ Muž v tmavosivom obleku zúril. Stál pri stole vo svojej pracovni a kypel. Jeho dvaja podriadení sácali pred sebou podnapitého dvadsiatnika smerom ku dverám. Pred polhodinou mladíka prichytili, ako kradne z dielne súčiastky na motory značky volvo.

            Muž hľadel ako ho vyviedli cez dvere z čierneho dreva. V kútiku úst sa mu triasla cigareta, už na ňu stratil chuť, tak ju zahasil v striebornom popolníku na stole. Pozrel sa von cez presklenú tabulu, ktorá ho oddeľovala od Popradu. Mesto mu svojím spôsobom ležalo pri nohách. Nič oficiálne. Sem tam nejaké dlhopisy, nejaké akciu vo väčších firmách a súkromná armáda búchačov, ktorí plnili jeho úlohy. Postupne si v hlave budoval plán, ako by sa mohol stať skutočným pánom mesta. Síce stojaci v úzadí, ale kto by mal v takomto postavení o publicitu záujem, no nie?

            Deň sa začal skvele. Zobudil sa pri svojej krásnej manželke, naraňajkoval sa v meste, cestou do kancelárie sa mu cez telefón podaril uzavrieť kontrakt na slušnú sumu eur a v práci ho čakal na stole kvartálny výkaz so stúpajúcou krivkou ziskov. Všetko bolo skvelé, až kým mu o pol jedenástej nezavolal jeden z jeho „zvedov“, že Veroniku Balkovú idú odviezť z Popradu do Bratislavy. Neprekvapovalo ho, že to nariadil samotný minister vnútra, to čo ho prekvapilo bolo meno človeka, ktorému zverili dievča na tých mnoho kilometrov.

            Hľadel so založenými rukami na Štefánikovu ulicu. Riešenie je jednoduché Je nevyhnutné zbaviť sa Michala Farmigu. Vlastne Farmiga počká, prvoradá je Balková. Zdvihol telefón a v rýchlej voľbe naťukal tri deviatky. Číslo, ktoré doteraz použil iba raz. Mobil si držal pri uchu a klopkal si po ňom prstom. Vtom však za chrbtom začul nepríjemne mrazivý hlas. Hlas od ktorého očakával, že sa ozve z druhej strany slúchadla.

"Zdravím vás!“

Obrátil sa. Od dverí k nemu kráčal vysoký elegantný muž v čiernom obleku a naleštených topánkach. Celý odetý v čiernom. Čierny plášť, sako, košeľa, hodvábna kravata, Hľadiac naňho si pomyslel, že jeho oblečenie muselo stáť asi toľko ako lacnejšie auto.

„Anton, vyzeráte byť prekvapený, že ma vidíte, nechceli ste mi práve telefonovať?“

Anton sa pozrel na displej svojho telefónu, ktorý mu oznámil, že volá neexistujúce číslo. Odložil ho a hľadel na nepozvaného hosťa. Videl ho naživo prvýkrát, ale ten hlas poznal. Teraz si ho aj priradil k tvári. Úzka s výraznými lícnymi kosťami. Oči mal neprirodzenej hnedej farby a Anton si pomyslel, že má určite kontaktné šošovky. Čierne vlasy mal začesané dozadu a na ľavej strane mal cestičku. Prešiel okolo Antona sa sadol si do jedného z kožených kresiel pre hostí, pred pracovným stolom.

„Môžem vedieť ako ste sa sem dostali?“

„Dverami, pred tým výťahom ... a ešte pred tým autom. No že sa posaďte, Anton“

Keby mu hocikto iný „dovolil“ v JEHO VLASTNEJ kancelárií, aby sa posadil, už by ho odtiaľto vynášali s dierou uprostred čela, zabaleného v igelite. Od tahot však niečo potreboval. Obišiel stôl a zaujal miesto oproti tomu protivnému chlapovi.

„Moje meno viete, chcel by som vedieť to vaše.“

„Drahý Anton, meno pod akým som sa narodil nepoužívam už veľmi dlho. Poznajú ho len traja ľudia, jedným z nich som ja. Mám rád krátke a jednoduché oslovenia. Volajte ma tak ako ste ma volali, keď sme spolu prvýkrát telefonovali. Nikto. Ale to nie je podstatné, podstatné je, že niečo chcete a ja niečo potrebujem. Máte to na tom lístku.“

Anton si až teraz všimol žltý napoly preložený lístok, ktorý mu Nikto položil na dosku stola. Otvoril ho a prečítal. Pozrel sa na Nikoho.

„Ťahač s návesom?“

„Myslím, že tak je to tam napísané."

„A načo?“

„Tiež sa nebudem pýtať, prečo chcete to dievča - akože sa volá? Veronika Balková? - dva metre pod zemou, tak by som ocenil, ak by ste sa ani vy nestarali o moje potreby, jedine o potrebu splatnosti služby, o nič viac.“

„Kamión s návesom. Máte ho mať. Ale myslím, že je to troška drahé.“

„Chcem ho len požičať na pár dní, možno týždňov, potom vám ho vrátim.“

„Ako viete, že chcem Balkovú?“

„Dokážem čítať budúcnosť z minulosti a z vecí, ktoré sa dejú v prítomnosti. Teraz ma ospravedlňte, čaká ma rande s jednou šarmantnou dámou.“ Zdvihol sa a odkráčal ku dverám, keď bol pri nich zavolal

„Nezabudnite pozerať večerné správy“

Anton sledoval ako za krídlom zatvárajúcich sa dverí mizne záhyb kabáta toho podivného chlapa.