Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMestské Legendy (časť 4.)
06. 07. 2009
0
0
606
Autor
Bexhill
Niekto vraví, že šiestym zmyslom je intuícia, ja tvrdím, že je ním zmysel pre spravodlivosť. Zmysel pre tú ženu v bielych šatách, so zaviazanými očami, mečom v pravej a váhami v ľavej ruke. Jedine slepá spravodlivosť je účinná, keď nevie čie srdce plné lží a hriechov váži, keď netuší, meno vinníka. Jediné, čo posudzuje sú jeho dobré a zlé skutky. Je to jediná žena, o ktorej môžem povedať, že ju budem milovať celý život. S ňou sa to začalo a pri sa to vždy aj skončí, hoci ju mnohí neuznávajú a znásilňujú, nakoniec ju tých pár ľudí, ktorí ju milujú postaví na nohy. Čepeľ jej zbrane sa zablyští lepším zajtrajškom. Nemôžem povedať, že som celý svoj doterajší život konal len dobré veci. Bohužiaľ v dnešnej spoločnosti sa dá zákon hájiť, jedine za cenu jeho občasného porušenia. Volám sa Michal Farmiga a toto je môj príbeh.
4.
Lea patrila medzi tie krásne ženy s ktorými muži nedokázali udržať kamarátsky vzťah. Dala sa buď milovať alebo nenávidieť. Milovať kvôli jej veľkým modrým očiam, vodopádu zlatistých vlasov dopadajúcich na jej umelecky tvarované boky. Mala božskú postavu, ktorá upútala väčšinu mužov, ktorej sa mihla pred očami a ktorí zacítili jej vôňu, keď jej vánok olizoval telo a unášal sladkasté tóny parfumu miešaného na zákazku. Miešaného tak, aby pošteklil pánsky čuch a libido. Nenávidieť sa dala za to že vás odmietla. Takto ohrdnutých chlapov bolo v Poprade veľa.
Sedela na stoličke potiahnutou jemnou jahňacinou, nohy mala preložené, jednu cez druhú a prstami pravej ruky rytmicky a hlavne nedočkavo klopkala po stole. V reštaurácií, kam pred malou chvíľou prišla, to vyzeralo celkom útulne. V tomto podniku ešte nebola, teda aspoň si na to nespomínala.
Na staromódnych drevených hodinách, zavesených nad barom boli obe ručičky na dvanástke. Čašníci si práve striedali službu. Traja mladíci v bielych košeliach a červených vestách lietali okolo dvanástich stolíkov v reštaurácií ako čarovné víly, ochotné za tringelt splniť každé prianie. Lea si všimla, že keď okolo nej prechádzajú, tak jedným okom jej prechádzajú po stehnách do polovice zakrytých čiernou sukňou. Nikdy sa však medzi tie stehná nedostanú. Jeden z nich sa pri nej pristavil a spýtal sa či si bude niečo želať.
Popravde odvetila, že na niekoho čaká a mladíka požiadalo o zázvorový tonik. Chlapec sa s úsmevom zvrtol, ešte pred tým sa jej posledný krát snažil pohľadom poobchytávať stehná a o chvíľku zmizol za barom, ktorý osvetlil pás svetla prichádzajúci z otvorených vchodových dverí.
Do reštaurácie vstúpil vysoký čiernovlasý muž, celý odetý v čiernom, vo veku okolo tridsiatky. Rozhliadol sa až uvidel Leu. Potešila sa jeho zjavu a všimla si že na druhej strane ulice má odparkovanú svoju čiernu Corvette. Prišiel k jej stolíku a pobozkal ju na čelo. Ruku jej položil na chrbát. Lea cítila ako jeho prsty dosadli na klipsu podprsenky. Hladkal ju po chrbte a začalo ju premáhať vzrušenie. Sexuálne vzrušenie. Nevedela sa dočkať, kedy sa s ním bude milovať, obopne ho nohami okolo zadku, zatiaľ čo bude do nej vnikať. Vrátila sa ale späť do reality.
„Ahoj, Daniel“
„Čakáš dlho, modro očka?“
„Nie, si presný. Vlastne minútu meškáš“.
„Ale ba.“ Posadil sa oproti blondínke. „Čím by som to odčinil?“ Spod stola sa ozvalo slabé kovové ťuknutie. Lea bola natoľko zaujatá jeho zjavom, že až teraz si uvedomila, že prišiel s oceľovým kufríkom.
„Hádam si sem nepriniesol prácu?“
„Priniesol, ale budem sa venovať iba tebe.“
„Čo tam máš?“
„Môj nový produkt, je to úplná bomba.“
Tieto reči, keď chlap začal hovoriť v prevej osobe množného čísla, plný hrdosti na svoju firmu jej pripadal ako patetický prejav straty vlastnej identity. Netúžila, aby sa rozprávali o jeho práci. Netušila, kde pracuje a bolo jej to výsostne jedno. Plné ústa roboty mal jej manžel, nechcela, aby to robil aj jej milenec.
„Nebudeme sa baviť o práci, však nie?“
Úsmev z Danielovej tváre zmizol, ako keby ho niekto proste vypol.
„Ale budeme. Ty si moja práca.“
„Prosím?“
„Ty a tvoj manžel, ale on o tom ešte nevie.“
Lei stiahlo hrdlo. Nepovedala Danielovi, že je vydatá. Tón jeho hlasu pôsobil ohrdnuto no zároveň pokojne.
„Ako dlho vieš, že mám muža?“
„Vedel som to skôr než som ťa prvýkrát stretol.“
Neveriacky naňho hľadela. Ucítila ako sa jej niečo dotklo nohy. Pozrela sa pod stôl všimla si, že jej Daniel posunul pod stolom kufrík.
„V tom kufríku je odkaz pre tvojho drahého Antona a doživotné poučenie pre teba!“
„Moja matka sa nemýlila, keď povedala, že všetci chlapi sú svine! Skurvený vypočítavý hajzel, čo si tým chcel dokázať, há?“
Daniel sa dvihol, napravil si kravatu a odvetil
„Nič. To čo je v tom kufríku ti najskôr nebude nič hovoriť, ale to nie je podstatné. Zbohom.“
Pozerala sa ako vychádza z reštaurácie. Do očí sa jej natisli slzy, už dlho sa tak zle necítila. Mala ho rada, bola doňho zamilovaná, no nebol prvým chlapom, ktorý ju takto sklamal. Ale zlomené srdce bolí stále rovnako, na zdolanie smútku z neopätovanej lásky tréning neexistuje. Utrela si tvár hygienickou vreckovkou. V mysli jej zrazu zasvietila červená silueta kufra.
Zdvihla ho zo zeme a položila na stôl. Mal vrúbkovaný oceľový povrch, prechádzala prstami po zámkoch na jeho boku. Po oboch stranách čierneho držadla boli tri valčeky s číslami a tlačidlá. Zatlačila ich prstami a zámky cvakli. Kufrík sa otvoril a niečo vo vnúti zapípalo. Veko sa pomaly vyklápalo, odhaľovalo obsah a Lei nič z toho čo tam uvidela nebolo povedomé a netušila akým činom by to mohlo byť poučením.
Hľadela na dve sivé valcové nádržky uložené po dĺžke kufra. Vyzerali ako sifóny na výrobu sódy, ktoré kedysi mávala v kuchyni jej stará mama. Medzi nádržkami bola hranatá čierna skrinka, skúsila ju vytiahnuť, ale bola akoby zaseknutá medzi nimi. Čašníka, ktorý sa blížil k jej stolíku so zázvorovým tonikom na tácke nevnímala. Všetko pozornosť venovala záhadnému obsahu kufríka.
Od šedých valcov sa začalo šíriť teplo, priložila ruku na jeden z nich a pocítila ako sa zohrieva. Keď si uvedomila, čo vlastne v tom kufri je, už bolo neskoro.
Detonácia povyrážala okná na celej ulici. Cez sklené tabule priečelia reštaurácie vyšľahli ohnivé jazyky a vynášali z podniku ľudské telá, čoby čierne kusy obhoreného mäsa, ktoré na ulicu dopadali spoločne s polámanými zvyškami dreva zo zariadenia a sklenými črepinami. Keď plamene pohasli, nahradil ich čierny dym. Okoloidúci neschopní slova, napoly ohluchnutí od výbuchu hľadeli na jačiaceho čašníka, ktorého požierali plamene, Mladík sa medzi ostatnými telami plazil po asfalte, od kolena dole mu chýbala pravá noha. Z hrdla sa mu dral desivý krik.
Čiernu Corvette miznúcu v diaľke si nikto nevšímal.