Kedy sa zas zbláznim...

Osoba s normální duševní poruchou se pokládá za zdravou proto, že se více či méně chová jako kdokoli jiný. Jiné formy poruch, které nedrží krok s převládající podobou pomatenosti, označuje normální většina jako špatné či šílené. Společnost si velmi váží svých normálních lidí. Vychovává děti k tomu, aby se vzdaly sebe samých a staly se absurdními, tedy aby byly normální. " Ronald Laing

Nikdy by mi nenapadlo, že je to tak vysoko. Opierala som sa o omrežované zábradlie balkóna a vychutnávala asi dvadsiatu cigaretu v kombinácií s miernym závratom. Je to absurdné, ale v tej chvíli mi bolo celkom fajn.

Je to úplne najvyššie, ozvala sa Erika, moja nová spolubývajúca. Tiež blázon. Občas sa mi zdá, že odtiaľto uvidím aj to, akú má Boh práve náladu. Raz bol taký nasraný, že sa chystal zožrať celú zemeguľu. Každého človiečika by pekne prehryzol a prehltol. Odkedy beriem tie červené tabletky, Boh je fuč. Škoda. Keď mal lepšiu náladu, celkom sa s ním dalo.

Erika, mohla by si byť konečne ticho? Aspoň chvíľu, sakra?! Daj mi už pokoj!

Vyznelo to nepríjemnejšie a podráždenejšie ako som pôvodne chcela. Nevadí. Zabralo. Zmĺkla. Sadla si na posteľ a hádzala po mne ublížené pohľady. Fuck you, zamrmlala som tak, aby ma nepočula a privrela som balkónové dvere.

 

Mentálna anorexia. Pre tých menej chápavých: som oficiálny blázon, cvok, magor. Odpadla som uprostred firemných športových hier. Práve vo chvíli, keď som na kopačkách mala víťazný gól. Bola som v šéfovom tíme. Presne v tom, ktorý nakoniec kvôli mne prehral. Asi nedostanem prémie. Asi ma vykopne. Všetko by bolo v pohode, keby tí hysterici nevolali záchranku. Prezreli ma od hlavy po päty, nastrkali do mňa metre hadičiek a nakoniec poslali na psychošinu.

 

Pán doktor obhospodaruje reprezentatívny kancel natretý nažlto (lebo je to vraj optimistická farba) s koženými kreslami a nekonečneusmiatou rodinnou fotografiou, z ktorej nikto roky neutrel prach. Okrem toho má dva tituly pred menom, jeden za menom a na stene certifikát požierača svetovej múdrosti.  Pýtal sa ma na rodinné pomery, či dobre spávam, beriem nejaké drogy a či si pripadám atraktívna. Chcel tiež vedieť, či na sebe pozorujem náhle a bezdôvodné výbuchy nálad. Tak som mu jeden predviedla.

 

O chvíľu príde tlstá sestrička s pĺznucimi kučeravými vlasmi, nastriekaná nepríjemným sladkým parfémom a bude do mňa tlačiť nejakú ich farebnú žbrndu divnej konzistencie.

 

Kedy konečne pochopia, že mi iba nechutí jesť?!

 

Posledná cíga. Položila som ju na Erikin nočný stolík.

Zapáliš si?

Posledná?

No a?

Hm, tak dík. Usmiala sa, vzala cígu, odkráčala na balkón.

Ešte zapaľovač.

Prehmatala som si vrecká, vytiahla postriebrený zapaľovač v tvare motorky, položila na parapet, Erika žmurkla a vzala ho do dvoch prstov. Ľudských dotykov sa bála. Vieš, ľudia ničia. Všetko. Ak by si sa ma dotkla, rozsypala by som sa. Na prach. Vysvetlila mi, keď som prvýkrát prišla a chcela jej podať ruku.

Ach iste.

 

Erikin otec bol sympatický pán v stredných rokoch. Vysoký, vyšportovaný, opálený. Najradšej chodil neoholený v kockovanej košeli a občas sa objavil v telke. Veľké zviera. Ale slušňák. Tak sa o ňom hovorilo. Potom v opitosti zmlátil Erikinu maminu. Či sa ešte preberie z kómy, teraz nevieme povedať, krčili ramenami doktori. Erike diagnostikovali schizofréniu.

 

Na večeru bola rajčinová omáčka a nejaký žvanec mäsa. Tlstá sestrička mi to napchala do hrdla. Násilím. Celé som jej to vypľula na plášť.

 

Erika už spí. Bože, ako môže tak kľudne spať, tu? Teraz? Krčím sa v nočnej košeli na balkóne, chýba mi hulivo, začína snežiť. Pomaly mi dochádza, že už nikdy nebudem za normálnu. Chce sa mi zvracať. Kyselina. Vyplachujem si ústa a napadá mi, že najlepšie by bolo asi naozaj scvokatieť. Ľahnem si do postele. Zatvorím oči.

Raz aj to príde.

 

 

---