R. Bielik - Barbar

...nejsem tráva, nejsem kámen, není buh a není amen...

Ja už mám za sebou umieranie, zahrabanie do zeme, rast trávy na mojom hrobe, chôdzu ľudí po ňom a naprieč ním, hnitie a rozpad až na kostru.
Prežil som aj vstreknutie života, dusenie sa v tmavom lone, výklon z neho a pád bolestnejší ako rez do pohlavia.
Od začiatku som vystavený nástrahám, akým málokto odolá.
Strácam sa v nich, bez váhania vyčleňujem všetko, s čím sa neráta.
Strácam svojich krásnych priateľov, odteraz nech ma žiaden z nich nečaká na prahu.
Strácam svoje nežné priateľky, už nijakej v tmavom kúte nepošepkám dojímavé slovko.
Strácam dôveru v najbližších, zo všetkých najviac nedôverujem sebe.
Strácam cieľ, ktorý dával zmysel mojim krokom, opúšťam ho náhle a bez vysvetlenia.
A čoskoro stratím aj tri božské cnosti, lebo
VIERA sa zmení na VEDOMIE,
NáDEJ na ISTOTU
a z LáSKY zostane STAV BYTIA.
Čo mi potom bude chýbať k dokonalosti?
Stratiť aj toto a...pravdaže,
preniesť GRáL.

---