rozprávka piata

Mladý muž, ktorý stratil všetku nádej sedel za počítačom a hral Doom. Bola to 342 úroveň na ktorú sa nikdy nikto predtým nedostal a on to všetko zvládol len so základnou výbavou a síce nožom a kalašnikovom a to všetko navyše bez prestávky. Krása. Zabil poslednú obludu. Krása. Konečne. The end. Už nebolo kam postúpiť. Zodvihol svojho človeka zo stoličky. Nohy mu príjemne mravčali. Odpojil si z vývodu katéter a šiel na záchod. Vonku kvitli fialové stromy. Zo stien stekal červený vodopád. Oči si iba postupne zvykali na všednosť bariev. Sedel na záchode dlho. Naposledy sedel na záchode tak dlho, keď odišiel z MAT-FYZu. Blbý rok. Opľul záchodové dvere, keď si na to spomenul. Zruinovala mu život jediná myšlienka.

Predstavte si to. Človek študujúci svoje hobby. Na dáždniku ma Einsteina. A nakoniec –raz mu prejde mysľou –

NEKONEČNO MíNUS NEKONEČNo SA NEROVNÁ NULE

Nekonečno mínus nekonečno sa NEnerovná nule  - zopakujem –

výsledkom je Nekonečno. Keď sa nad tým zamyslel – zastavilo mu to rozum a prestal dýchať. Neexistencia riešenia. Prišlo mu to všetko neskutočné. Bolo to popretie celej matematiky. Popretie existencie nuly. Výmysel. Nula je iba výmysel. Ale logický. Energia sa nemoze v priestore stratit, ale premeni sa na inu energiu. Predstavte si neexistenciu nuly v geometrii. Predstavte si os x a os y, ktoré nemajú šancu sa pretnúť. A keď sa pretnú, tak to nič neznamená, nič to neznamená, pretože neexistujú žiadne kartézske súradnice, neexistujú súradnice, priestor je pokrivený – život ako sféra – kruh, kruh, kruh. Bože.

Jeden čas. Jeden priestor. Jeden človek. Nešťastný. Z poznania. Taký mladý a taký nešťastný. Samozrejme. Existuje štvrtý priestor. Samozrejme existuje piaty, šiesty, určite, keby sa to vzalo do úvahy tak by všetko to, čo voláme prírodnými zákonmi bolo v hyperpriestore jednoduchou matematickou operáciou. Ale. Viete si predstavit viacrozmer? Myslíte, že si ho vedia predstaviť teoretickí fyzici? Nie. Dá sa v tom rátať. Ale bez overenia. Alebo predstavy o čo vlastne gou. Výskum vo svete vzdialenom nášmu prirodzenému chápaniu nie je matematikou, ale science-finction-om. Zapálil si. Bolo pol štvrtej ráno. Skrz dieru v podlahe k nemu presvitalo svetlo lampy od človeka, ktorý býval nad ním.

Človek, ktorý býval nad ním takmer nespal. Asi to bola žena. Po nociach učila svojho papagája neslušné slová a Skácelove básne. Často ho vytrhla z jeho smútku. Občas rozosmiala. Dnes bola podozrivo ticho. Cez dlážku presvitalo svetlo sviečky. Upokojovalo ho to ako tichá rieka. Ľahol si. Oči otvorené. Počítač mu inštaloval najnovšiu verziu Opera skinov. Od hora voňal čaj.

Stará žena mala práve rituál spomínania na ľudí, ktorých nikdy nestretla. Robila to raz za mesiac, niekedy aj častejšie. Hrozne pomaly si uvarila vodu, zaliala čaj, zamiešala špeciálnou štetkou a nechala rozpúšťať cukor.

Niektorí ľudia – hovorila pritom svojmu papagájovi – sú ako cukor. Na prvý pohľad neexistujú. Zmysel niektorích ľudí je až v ich zániku.  

Mladý muž vydýchol. Vypol sa mu počítač a v budove vedľa sa naraz rozsvietilo v dvoch izbách. Len žiadnu útechu – povedal si.

Napísal si to fixou nad posteľ. Len žiadnu útechu stálo tam. Z dlážky rástli ľudské ruky a ozýval sa spev veľrýb. Je to  možné? Je to možné? Predtým ako zaspal sa rozhodol, že chce o tej žene vedieť viac.

Vo sne bol malá bláznivá gulička. Plával vesmírom. Do konečna.

Do konečna.