Po rokoch sú to zrejme prvé slová a kroky

            Po rokoch sú to zrejme prvé slová a kroky,

 ktoré dávam v tomto starom známom meste, v nakazení sa nostalgiou a sentimentom, čo ma tak náhle prepadli, mierne unaveného a trocha zadumaného po skorom vstávaní ešte pred štvrtou, asi 300 km jazde a ďalšími povinnosťami a tak preto po kuchynskom rozhovore s mamou a rožkom v ústach, zapíjajúci kávou, som zavolal kamošovi, čo tu zostal snáď jediný zo všetkých tých známych tvárí, že dnes chcem vypadnúť von, znova do ulíc, ako to bývalo kedysi normálnym zvykom a určitou samozrejmosťou, znova prejsť tie miesta, kde sa viedli tisícky rozhovorov a otrepaných slov, pocitov v divnom duševnom rozpoložení, alebo si len tak obyčajne dať pivko a trieliť zasa ďalej.

            A preto o pol piatej, po pracovnej dobe, sa stretneme a nevieme ani kam, ale najprv to bude zrejme k bankomatu so zastávkou na autobusovej stanici na rum za 11,- Sk (ani neviem, koľko eur) a decovú kofolu, všetko to na jeden šup do seba a potom ďalej.

            Spoza výkladu, keď prejdeme hlavnou križovatkou, mi zamáva moja sestra z jej práce - robí až do večera - nech sa za ňou na chvíľu zastavíme. A je to len krátka prestávka na pár viet a už vieme kam kráčame - podnik navštevovaný ešte počas strednej školy, dokonca nejaké obdobie sme mali aj zákaz vstupu od vedenia našej školy, potom to zmiernili, ale nechceli nám predávať pivo, hoci sme už mali osemnásť. Stretávali sme sa tam vždy po škole a bolo to možno to najlepšie miesto, kde niekoho stretnúť a popýtať sa, čo bolo, ak si práve vtedy chýbal (o mobiloch nebolo ešte ani počuť v minulom tisícročí - cha!). Pamätám si, ako tam jeden kámo nalepil zo spodu jedného z drevených stolov nálepku s odkazom na nás, ako spomienku, keď sa tam možno niekedy zastavíme po rokoch. Veľakrát som ju hľadal, ale nikdy som ju už nenašiel. Ani dnes ju nenájdem... Sedíme na terase.

            Výčapníčku tu robí strednoveká blonďavá pani a je zaujímavé, že takmer vždy tu robili ženy v takomto veku, pamätám si iba dvoch chalanov, čo tu čapovali - jeden z nich bol nepríjemný blbeček s orlím nosom, čo sa robil príliš dôležitým. Každý sa mu za to smial - nič nové v takýchto prípadoch.

            Dnes sa slušne pozdravíme a objednáme si, zacvakáme to drobnými novými mincami. Terasa je drevená a krytá, robená v štýle country, s malým pódiom pre kapelu, s ohniskom na pečenie rýb a klobás a údeného kolena, predtým to bývala iba otvorená zámocká dlažba, cez ktorú prerastala tráva s okrúhlymi stolmi z napodobeniny mramoru. Aj záchody sú iné - starý hrant, kde sa čuralo na stenu je nahradený brutálnymi záchodkami typu 2009.

            Aj my už pijeme pokojnejšie, hoci sem-tam divoko gestikulujeme ako kedysi a tiež predvádzame aj názorovo to o čom hovoríme, tak pár mladých teen párikov pri kofole asi musí mať z nás parádnu srandu, alebo obavu, že čo to tu ten jeden s ulízanými vlasmi a ten druhý riadne plešatejúci po tých poldecákoch predvádzajú...

            „Ale, tak ti ma to napadlo,“ vravím, „ako som pozeral znova do toho veľkého turistického atlasu, že už by som to mohol konečne prejsť,“ mal som na mysli dlhú červenú čiaru, predstavujúcu turisticky značený chodník priamo cez celý Slovenský kras, z vlakovej zastávky Dvorníky - Zádiel až po jaskyňu Domicu, „ale vždy sa mi to zdalo dosť ďaleko, lebo po prerátaní na mape to vychádzalo cez 12 hodín čistej chôdze a keď som to dal na nete do mapy, tak to vyšlo 45 kilometrov a tiež do 12 hodín čistého času. Počítal som to do Plešivca, aby som sa mal potom dostať ako domov, ale problém bol zasa v tom, že posledný vlak a vlastne to bol aj posledný spoj, odchádzal o piatej poobede, takže prejsť to, by bol riadny záber, aby som to vôbec stíhal aj s nutnými prestávkami...

            A preto mi napadlo, že vyrazím už v piatok, niekde tam prespím a prakticky celú túru absolvujem v jeden deň. V piatok poobede som teda narýchlo pobalil batoh, iba skutočne potrebné veci a aj tak mal 10 kilo a vyrazil na podvečerný rýchlik do Košíc.

            Cestou som rozmýšľal, čo to vlastne zasa stváram, prečo nesedím doma s mojou tehotnou ženou, čo má týždeň pred termínom, ale idem sa poflakovať niekam do hôr. Na druhej strane zasa ten pocit dobrodružstva, ktoré ma očakávalo...“

            Urobím prestávku, kamoš objedná ďalšie kolo a cikpauzu a môžem pokračovať cez celý stôl:

            „Vystúpil som v Rožňave, ale nebolo mi všetko jedno, keď som na stanici zostal sám a aj keď prišiel motorák do Dvorníkov, tak nikto okrem mňa nenastúpil. Vlak bol takmer prázdny, zastávky pod horami taktiež...

            Keď som vystúpil, tak práve odbíjali v dedine sedem hodín, obzor nad Zádielskou tiesňavou už postupne tmavol, už iba na západe bolo nebo oranžové.

            Rýchlym krokom som vyrazil smerom do tiesňavy, občas si ma niekto obzeral, kam sa na večer rútim s tak veľkým batohom, keď tam ďalej je iba les. Mal som určitý plán, v ktorom figurovala Zádielska chata, ktorá mala byť niekde na konci tiesňavy a na ktorej terase by sa dalo prespať pekne skrytý, ak by náhodou pršalo, ale vôbec som nevedel, či skutočne ešte vôbec stojí a v akom je stave. A poviem ti, že som sa na jednej strane bál nočnej zvery, medvede by tam nemali byť, veď je to dosť južne, ale človek nikdy nevie, na druhej strane som mal obavu z ľudí, ktorí by sa tam niekde mohli nachádzať, pretože som vôbec nevedel, ako to tam vyzerá a tiež z ľudí, ktorí by sa mohli z nejakého, mne neznámeho dôvodu, vybrať za mnou, keď ma videli kráčať tým smerom.

            V Zádieli som potom stretol partičku napitých chalanov prichádzajúcich od bufetu na začiatku tiesňavy a už som len čakal nejaký výryp, keďže išli roztiahnutí cez celú cestu a ja som musel prejsť ich stredom. Bolo to však v pohode, len niečo zamrmlali.

            Po vstupe do tiesňavy už po chvíli zmizlo takmer všetko svetlo. Ešte som zbadal tabuľku oznamujúcu, že Zádielska chata je tri kilometre. Ešte viac som zrýchlil, podložil si ruku pod remeň batohu. Chrbát som mal celý mokrý a tiež malý prepotený fľak na hrudi, trocha mi stekal aj popri ušiach, dolu na krk.

            K chate som dorazil o ôsmej večer. Na terase sedeli traja ľudia, pili pivo, starý pán už zatváral okenice. Všetci ostali riadne prekvapení, keď ma tam zbadali, ako som sa vynoril z tmy. Starší pán sa ma spýtal, že čo si prajem, tak som mu hneď odpovedal, že plánujem prespať na jeho terase, na čo mi on znova odpovedal, že za jedno euro, tak som súhlasil a objednal si ešte pivo a rum a sadol si spokojný, k jednému z voľných stolov.“

            „To ťa tam mohol nechať prespať aj zadarmo, veď čo by mu to spravilo. Aj tak si spal vonku,“ zostanem prerušený.

            „Tiež mi to napadlo, ale nechcel som zbytočne vyrypovať a napokon - on ma tam vôbec nemusel nechať spať,“ vysvetlím a pokračujem: „Dal som sa potom do reči aj s tými ostatnými, čo tam sedeli - vysvitlo, že sú to ľudia zo správy národného parku. Prešli sme spoločne niekoľko tém, starší pán nám predal ešte pár pív, tak sa dobre sedelo,“ zasmejem sa, „prešli sme tiež moje obavy o nočné zvery, ale že sa nie je čoho báť, z dravcov je tu maximálne rys, ale ten sa nepriblíži a medveďa videli za tie roky iba jedného a aj ten sa tam musel objaviť iba náhodne. Napriek tomu, som po tom, čo sme sa rozišli a zostal som tam úplne sám na terase pri lese, keďže to som nespomenul, bol to vlastne iba bufet, nie klasická chata na prespatie, vybral igelitku s jedlom von z batoha a zavesil ju na okraj terasy na dvere, aby som sa náhodou v noci nezobudil na to, že mi dačo olizuje tvár, keďže som chcel mať batoh pri sebe. Aj tak som tam mal na voľno len rožky a potom tri paštéty, aby to veľmi nerozvoniavalo, cha...“ zasmejem sa pri pomyslení, že ak by tam aj niečo prišlo, tak mi je takéto opatrenie absolútne na nič.

            „Zostal som sám asi o pol desiatej, rozložil si karimatku a spacák, ale nechcelo sa mi ešte spať, tak som vybral dvojdecku rumu, čo som mal so sebou, sadol s k jednému z drevených stolov na lúčke mimo terasu a pozeral sa na hviezdy. Poviem ti, že také niečo som už dávno nezažil. Vieš si predstaviť, koľko tam bolo hviezd? Nielen tie jasne zreteľné, čo tvoria  najznámejšie súhvezdia, ale milióny ďalších jasne svietiacich priamo na mňa. Som zostal iba nemo hľadieť. Z lesa sa sem-tam ozvalo nejaké zašuchotanie a praskanie, asi dvakrát som zazrel dve svetielka očí. Zasvietil som tam čelovkou, ale nič.

            Keď som všetko vypil, išiel som si ľahnúť. Noc bola v pohode, aj keď bolo zimšie, ako som predpokladal, ale veď už bola polovička augusta.

            Zobudil som sa asi o štvrtej ráno, budík som mal na pol piatu, o piatej som chcel vyrážať. Ešte som sa najedol pobalil a s rozsvietenou čelovkou sa vybral do stúpania na planinu. Nahodil som svižnejší krok, aby som nakoniec stihol ten vlak o piatej podvečer. Stúpanie nebolo veľmi ostré, ale hneď na začiatok ma riadne zapotilo. Vyplašil som toľko srniek, že by to bežne vydalo aj za viac túr.

            Keď som sa dostal na planinu, potom už to bolo dobré - celá ďalšia túra predstavovala pochod po rovinke, väčšinou zalesneným územím, čo ma aj prekvapilo, lebo som očakával suchú planinu s vápencovými škrapmi, čo som videl na fotkách z tej oblasti.

            Prvú väčšiu prestávku som si dal po takmer štyroch hodinách na Soroške v bufete. Už po ceste som dostal takú chuť na čapovanú kofolu, že som si to normálne úplne vsugeroval a už aj cítil jej chuť na vyprahnutých perách - a tom som stihol dovtedy vypiť dva litre vody. Ale - kofolu mali iba trojdecovú fľaškovú, tak som si dal pivo a to tiež fľaškové a nie príliš vychladené, takže nič-moc, akurát, čo mi potom udrelo do hlavy, ako som vyšiel späť na slnko.

            Asi po hodine som sa konečne dostal na Silickú planinu, aj keď som bol z nej viac-menej sklamaný - čakal som trocha iný výraz krajiny. Taktiež žiadny tieň a ostro páliace slnko bol riadny zabiják. Mal som doplnenú vodu z bufetu, ale keď som vchádzal do Silice, tak som bol veľmi rád, že práve otvárajú miestny podnik, tak som si dal znova pivko a potom hneď aj vysnívanú kofolu, teraz už čapovanú. Bolo presne dvanásť hodín, tak som si aj zajedol a potom znova pokračoval. Čas som mal dobrý, vlak by som mal stihnúť.

            Pred Silickou Brezovou je taký malý kopček a cesta vedie presne po ňom. Je tam len pár stromov inak je to otvorené a práve vtedy som od západu začul hrmenie a aj obloha naznačovala blížiacu sa búrku, tak som znova pridal do kroku, nech zídem do dediny skôr, ako to príde.

            Chodník viedol po hrebienku - ak sa to tak dá nazvať. Dolu pod ním boli budovy starého schátralého družstva - ešte som sa tešil, že idem tak ďalej od neho, lebo sa odtiaľ ozýval iba brechot psa a plač nejakého dieťaťa a nikde to nebolo oplotené. Zrazu však šípky ukázali smerom nadol, k budovám, tak som tam šiel a hneď som aj vedel, že to nebol príliš dobrý nápad, lebo v tej chvíli sa ozval brechot a hneď za ním ďalší a ďalší, ešte som sa rýchlo obzrel a zbadal asi piatich psov, tak som ruky zaprel do popruhov batohu a viac zrýchlil krok. Možno to vyzerá blbo, ale potom, čo ma na jar na lazoch pohryzol jeden pes do nohy a pred necelými dvomi mesiacmi vlčiak do ruky - stále tam mám jazvu, pozri - tak som získal určitý rešpekt,“ zasmejem sa, „našťastie teraz boli vcelku inteligentní, lebo zostali stáť - aspoň tak som uvažoval podľa hlasitosti brechotu, keďže som sa neotáčal, aby som zbytočne neprovokoval.

            Bol som už iba kúštik od dediny, len zbehnúť lúkou, keď sa hrmenie znova ozvalo s ešte väčšou silou. Došiel som až k smerovníku, zostávali mi takmer tri hodiny cesty. Nejakí chlapi tam čosi betónovali pri jednom z domov, tak som sa ich spýtal, ako je to ďaleko do Plešivca normálnou asfaltkou. Turistickým chodníkom sa mi už veľmi nechcelo ísť, lebo som predpokladal, že búrka ma zdrží, navyše sa celý zablatím a keďže podľa mapy to malo viesť otvoreným priestranstvom, mal som aj obavu z bleskov. Chlapi mi povedali, že je to asi 8 kilometrov, tak som sa poďakoval a zmenil smer, priamo naproti búrke a len čo som zašiel za dedinu, začalo riadne liať. Dal som preto na seba nepremokavú bundu, na batoh návlek a pokračoval ďalej v tom hromobití. Po chvíli som však bol tak spotený, keďže napriek tomu, že pršalo, tak ostalo dusno, že som bundu dal dolu a radšej mokol.

            Keďže som sa celý deň riadne hnal, mal som chrbát zodraný od batohu, ktorý sa končil, tam, kde som mal opasok na nohaviciach a tiež vnútorné strany stehien. Bol to fakt úmorný záver, ale okolo pol tretej som bol dolu v Plešivci, takže som to stihol...“

            Mám dopovedané, mám pre túto chvíľu dopité, ale určite nie pre tento večer, keďže chuť je obrovská a zážitkov ešte toľko na oboch stranách, že naozaj nie je jednoduché, len tak sa teraz vrátiť domov a možno si ísť ľahnúť, pretože večer už začína byť pokročilý.

            Ale vypadneme odtiaľ a ideme ďalej so slovami na perách, čo sme boli, čo sme robili, prečo sme teraz tam kde sme a možno aj o tom, kde bude potom, potom, potom...

            Ale dnes večer chcem teraz a nielen na túto chvíľku, na trocha dlhšie...

            Dorazíme do baru, kde sme kedysi presedeli možno až priveľa večer, ako bolo vhodné. Nik tam takmer nebol, zo starých známych už vôbec - kde sú tie filmové večery, ako sme im vraveli, keď sa pustil nejaký dobrý film, stoličky sa rozložili ako v kine, všade tma, iba malé svetlo za pultom, keď bolo potrebné načapovať, každý sa s každým poznal, hmm...

            Dnes je neznáma aj mladá čašníčka, ktorá všetko robí tak automaticky a vôbec ju to nebaví, to je na nej vidieť, ale predsa posedíme a keď jej povieme na záver, že dávame „odchodné“, tak to nechápe, ale potom nám naleje po polke a preč. Ale niečo zostalo - starý veľký ventilátor, ktorý ukradol jeden z kamošov niekde v práci a potom ho sem namontoval, keďže ten pôvodný bol málo výkonný na všetok ten cigaretový dym v tej malej miestnosti garáže a tiež doska na záchode, deliaca umývadlo od pisoára. Môžeme byť hrdí - ha!

            Kúštik odtiaľ zostalo asi sto metrov zo starej cesty, kľukatiacej sa popri domoch, z ktorých tam stojí už len jeden, vedľa nej je teraz nová široká cesta vedúca k novej štvrti s širokými ulicami a širokými domami za veľmi široké ceny. Prežila tu aj soška Márie na malom pamätníčku, hoci jej podoba je takmer nehmatateľná, ale rysy ženy zostali, aj keď zakryté pod vrstvami načiaraného spreju.

            Kamoš ide domov, ja idem ďalej, na poli stojí nový supermarket, vedľa neho prežíva malý pajzlík, ktorý je tam snáď sto rokov a stále sa drží, skočím si tam na záchod a stretnem aj nejakých známych, ale už sa mi nechce rozprávať, tak bežím preč a ešte mám v ceste herňu, čo bola snáď úplne prvá v meste, kde niektorí z chalanov boli schopní nechať celú výplatu, ešte pred tým ako prišli domov z práce, tak si dám posledné pivo a posledné tri eurá hodím do stroja tentoraz ja a aj napriek tomu, že vyhrávam, tak ich tam všetky rozbijem a nechám a tak zatiaľ stačí, lebo krokov je ešte veľa a ulíc a chodníkov tiež.