Poď, ukážem ti svoju zbierku útekov

V izbe číslo 496 si práve niekto rozbil hlavu. Po desiatom rume, dvadsiatom tanci na stole, posteli, stoličke na kolieskach. Pozorovala, ako Dredatému pulzujú žily na rukách, keď vyberá obväz a rozmýšľala, prečo jej pred tromi rokmi nenapadla medicína. Prečo jej nenapadlo hocičo iné? Určite by sa necítila takto zhnusene. A možno za to môže len ten rum, lacný, študentský. Dnes si môže dovoliť veriť všetkému, aj tejto hlúposti.  Usmiala sa. Správne, ten pocit v žalúdku, obyčajná skorá opica, zajtra sa z nej šťastne vyspí . Zo zásuvky vytiahla načatú tabličku čokolády, tmavej, dobrej na krvinky, a, prehliadajúc cudzie krvinky na internátnom linoleu, sa do nej zahryzla.

Hľadala to na nete. Holka z jej fakulty robí pre Človeka v ohrození. V Líbyi. Projektovú manažérku. Možno záchrana. Oči mala už trochu červené, písmená na monitore sa vlievali do bieleho podkladu a vytvárali sivé more „Nový dokument“. Zajtra, povedala si, zajtra to zosmolí, a vpravo pri pľúcach ju čosi pichlo. Päť dní písala motivačný list. Vlastne sama nevedela, prečo by mali vziať práve ju. Okrem toho, že fakt chcela tým ľuďom pomôcť.  A možno aj sama sebe.  Na šiesty deň jej napadlo, že by to nezvládla. Dievča z mesta zvyknuté na meškajúcu MHD-čku, stravu z KFC a pravidelný prísun cherry tabaku do vodnej dýmky. Mali by viac problémov s ňou ako s celou humanitárnou akciou. „Opravdu chcete přesunout tento soubor do koše“?

Miesto humanitárnej akcie sa prihlásila na výmenný študijný pobyt. Sankt Peterburg. Na projektovú komisiu sa rozhodla spraviť dojem. Objednala sa kozmetičke na kompletku. Kúpila si nové topánky s vysokými podpätkami, hoci v nich nevedela poriadne chodiť. A hlavne- celý čas sa usmievala. Tvár sa, milo, tvár sa milo. Cítila sa ako barbie s copyrightom firmy Matel vypáleným na čele a pľuzgiermi na nohách, keď jej šéf komisie podával upotenú ruku. „Ozveme sa Vám, výsledky by mali byť do týždňa.“ Zabuchla dvere. Má to za sebou.  Cestou na intrák špicom zamatových ihličiek odkopávala ploský kamienok cez pešiu zónu. S vyprázdnenou hlavou v oblakoch. Zastavil ju obrátený petržalský exbitkár v buddhistickom habite.  Jej úsmev vraj šíri pozitívnu energiu. Oh, aké originálne. Neposlala ho do prdele, dokonca sa nechala pozvať na Veľkú spoločnú Hare Krishna meditáciu. V partií to večer pri chipsoch a aktuálne stiahnutom filme vysvetľovala sympatiou k divným strateným existenciám. Sú zaujímaví, inšpiratívni, otvárajú nové obzory. Nabrala plnú hrsť makových smažienok, zaklonila hlavu a labužnícky si ich púšťala do úst. Navyše, je celkom príjemné stretnúť podivínov väčších než som sama, dodala prežúvajúc.

Sedela na svojom majetku, natlačenom do nadrozmerného kufra s domácou adresou na visačke. V rade podobných zúfalcov pred ubytovacím oddelením. Začínala chápať, čo znamená ruská zima.  Peroxidová blondína za ňou ju chvíľu so zjavnou škodoradosťou pozorovala, potom vytiahla ploskačku, „na zdarovie“, odpila si a podávala jej. Hm, dík, toto asi teraz potrebujem, prestala si dýchať do dlaní a preglgla pár dúškov silnej vodky. Peroxidová ju potľpkala po pleci. „Fajn, ďevucha, piť vieš, zapadneš sem“. Načala krabičku cigariet. Díki, nefajčím.  „To ja vyfajčím aj krabičku za deň. Ako môj dedo. Zomrel v druhej svetovej, lebo všetko, čo mal, minul na cigarety, na jedlo nezostalo.“ Mykla plecom. „Maybe Iĺl follow him. But he was enjoying every minute of his fucking life. In the same way as me. That´s what you are expected to learn,“ dokončila s uralským prízvukom Peroxidová. Iĺl try to, pritakala a priložila si ploskačku k ústam.