Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAbsolútne Pohodlie I.
Autor
rudko
Pohodlie. Skoro absolútne. Nebyť divnej predtuchy, že mäkkosť gauča sa rozplynie do neexistencie a prepadne. Predstavoval si chvíľkové zavisnutie v o vzduchoprázdne, obrátenie sa žalúdka, reagujúceho na zmäteného slimáka neschopného určiť čo je dolu a čo hore a následný pád. Dlhý. Otravnosť a mučivosť tohto pádu spočívala najmä v pocite v-každej-chvíli-očakávaného-dopadu, na ktorý bolo telo neustále pripravené – napnuté – a s každou sekundou zúrivejšie, slabšie, rezignujúce. Ticho – ním to končilo.
Otvoril oči a našiel sa namotaný na prepotený paplón a plachtu. Po chvíľkovom zápase sadol na okraj, pretieral oči a pozoroval mimovoľné myky rôznych častí tela.
Raňajky nestihol, pretože spal o hodinu dlhšie. Budík nepoužíva. Budí sa podľa nálady, väčšinou vždy v inom čase. Odpil si šesť glgov vody z točky.
Cesta do práce. Nič zvláštne.
Zasadol za stôl. Pozoroval ich drobné pohyby a snažil sa predvídať nové zastavenie, zmenu smeru, zrýchlenie...
Ehh...- ozvalo sa spoza dverí – razantné otvorenie a vo dverách stála sekretárka. Staršia pani s masívnou hlavou, ktorá bola o dosť väčšia ako by ste mohli predpokladať zo slova masívna. Vnímanie ostatných sa pri predstave tejto osoby redukovalo práve na hlavu. Veľká chodiaca hlava z ktorej vyrastajú slabšie vyživované bočné výhonky, zakrnelé a nevyvinuté. Mala rada svojho šéfa a prechovávala k nemu city, ktoré sa najviac približujú k materinským.
Hmm... podľa červených očí to vidím na dvojitú kávu, strapaté vlasy – nestihnuté raňajky a jedna ryba plávajúca hore bruchom (zľahka poklopala po akváriu zaberajúcom prevažnú časť pracovného stola, inkriminovaná ryba zostala bez pohnutia, prudko vystrčila do vzduchu palec a ukazovák, chytila mŕtvu rybu a hodila ju do koša) – nejaké žrádlo pre rybičky.
O 10 minút...
Dojedal posledný čajový koláčik, omrvinky odhodil na zem. Pozrel na stoličku v rohu. Hlava nadskočila a uprela naňho oči: NO?!
Mal som znovu sen ako padám, tento bol už piaty, vždy sú rovnaké a opakujú sa skoro presne s ročnou pravideľnosťou. Mne sa zdá akoby sa mozog proti niečomu búril, niečo mi chcel týmto povedať.
Zaujímavé. To ja mám takú sesternicu, viete, ona prišla o manžela pri autohavárii. Tak a potom sa vybrala do Tibetu za mníchmi. Predstavte si, ona s nimi robila také cvičenia alebo ako to nazvať, že ju vlastne akoby zavreli do takej miestnosti – tej – zvukotesnej, sa tam snažili eliminovať pôsobenie vonkajšieho sveta a zmyslov na mozog. No a predstavte si, tam normálne bola úplná tma a jej ešte pred tým spievali mantry. Vraj to bolo dosť čudné a nevedela čo si má o tom myslieť. Ale tí mnísi normálne verili, že keď teda mozog odpojí všetky vonkajšie podnety, začne v ňom obrovská prestavba, kedy sa vytvárajú nové prepojenia medzi neurónmi a človek v tomto momente môže spoznať absolútnu pravdu. Ona hovorila, že to bola najhoršia polhodina v jej živote. Dostala panický záchvat trieskala na dvere, ale nikto neotváral, takže si myslela, že tam načisto zošalie.
A-ha....
No a že to môže také niečo prebiehať aj u vás keď spíte, vnímanie je utlmené a tak....
No neviem nikdy ma nejak nebrali tieto orientálne rozprávky.
Dobre, idem teda vybaviť nejaké telefonáty.
Zvyšok dňa presedel pozorovaním akvária.