Funebráci

Kúpil som krematórium. Mal som vtedy také obdobie, strašne ma bavilo provokovať slušných zaprdených malomeštiakov. Vlastne som to celé bral ako istý druh performance. Myslel som si, že som nejaký umelec, či čo. A okrem toho som bol  riadne pod parou. Pamätám si, že sa pila borovička, ukazoval som svaly, reku aha, to je z piatich rokov makačky na farme v Írsku a teraz som sa rozhodol stať sa kapitalistom, kúpim nejakú krčmu a vy všetci sa tam budete chodiť ožierať, kričal som, rozhadzoval rukami a plieskal krčmárku Maru po celulitídovej prdeli. Tvárila sa akože jej to strašne vadí, ale nalievala nad čiaru. Potom ma dostal ten dedo. Vyzeral ako Da Vinci, len v  brade mal zachytených pár slížov z polievky a bol cítiť pivom. Pýtal sa, či sa nevykašlem na krčmy a nekúpim radšej ten jeho podnik. Šak ludí umírajú furt, synku.

Začal som navštevovať postaršie príbuzné. Šarmantný ako latinohrdina aktuálnej telenovely. Usadili si ma na zatuchnutý gauč s dierami zakrytými ručne vyšívanými ľudovoumeleckými dekami a nalievali nejakú domácu. Z beztvarých úst im tiekli sliny od nedočkavej predstavy, že sa stanú majiteľkami novej klebety a  ja som sa tešil na chvíľu, kedy sa spýtajú, čo vlastne teraz robím. Na chvíľu,  keď  len tak, s ústami plnými nedeľných koláčikov, spomeniem, že som vlastne funebrák. Fakt ma bavilo pozorovať ako z ich letargických žltých tvárí vystupujú vydesené oči, až z im z hláv zostali len gigantické roztrasené očné bielka. Niekto by možno povedal, že som sadista, ale ja som si vtedy len pripadal strašne originálny.

O image môjho nového podniku sa postarali ľudia z okolia. Vraj tam straší. Odprisahali by, že večer tesne pred zotmením počuli divné zvuky, ozývajúce sa spoza múrov krematória. A vlastne každá reklama je dobrá, chechtal som sa, keď som členom punk-rockovej kapely, ktorej som občas požičiaval sklad truhiel ako skúšobňu, vysvetľoval, že miestne obyvateľstvo ich považuje za duchov. V skutočnosti bola nadprirodzená len schopnosť ich speváčky Mati obtočiť si ma okolo prsta . Mala tmavé ostré oči, trochu povystúpené lícne kosti, plné prsia a zamestnávala najchlípnejšie oblasti môjho mozgu. Mohla byť dosť výrazný modelkovský typ, keby sa tak tvrdohlavo nehrala na alternatívca. A to bol môj problém. Priťahovali ju samozvaní spasitelia sveta, trpiteľské typy, rozháraní filozofi rozoberajúci Bondyho na marijánkových seansách. Ja som pre ňu bol nudný kapitalista, vysedávajúci celý deň v kancli a  nechápajúci vyššiu podstatu bytia. Myslel som si, že požičaný sklad by mohol pomôcť zmeniť tento stav, no Maťa bola neúplatná. Otehotnela s basákom konkurenčnej skupiny a popri dojčení už na spev a podružné aktivity nezostal čas.

Skupinu Maťa rozpustila. Bol som tomu rád, aspoň som ich nemusel vyhodiť ja. Fakt mi plašili zákazníkov a ja som sa konečne dostával z toho narcistického opojenia vlastnou originalitou a začínal chápať pravidlá seriózneho podnikania. Zamestnal som dvadsaťčlenný cigánsky orchester, ktorý vedel hrať smútočný pochod v ôsmich variáciách stále dokola, rečníka robil na pol úväzok sused Ďuro a základom mojej obchodnej stratégie sa stala reklama. V podstate sa mi podarilo presvedčiť celý okres, že pre človeka je maximálne nedôstojné nechať sa obhrýzať všelijakými dážďovkami a inou háveďou. Lepšie  rýchlo zhorieť, ako pomaly zahnívať. Najdôležitejšie je dobré, úderné heslo. Medziročný obrat sa zvýšil trojnásobne.

Starí kamoši začali tvrdiť, že  sa zo mňa stal konzumný pajác. Drbkovci. Chcel by som ich vidieť, ako odchádzajú meditovať do tibetského kláštora zrovna vo chvíli, keď si potykali so šéfom stredoeurópskej pobočky Mercedesu a ich tučný ksicht sa šklebí z aktuálnej Smotánky. Ale keď som im platil litre chľastu, aby mohli blúzniť o páde kapitalizmu, bratstve všetkých živých bytostí a podobných krávovinách,  vtedy som bol dobrý.  Teda, nechcem, aby to vyzeralo, že sa sťažujem na nevďačnosť, či čo. V podstate mi to prináša pocit uspokojenia. Som si istý, že každý má v sebe zakotvený zmysel pre ozajstné hodnoty. Ten zmysel, čo sa prejavuje lesknúcimi očami prítomných kdekoľvek prídem na svojom novom jeepe.

Čakal som, že prídu nejaké výčitky. Sú predsa veci, ktoré sa nerobia. Na ktoré sa ani nemyslí. A keď hej, logickým následkom je trest. Aspoň od vlastného svedomia. Alebo duší tých chudákov. Ale nestalo sa nič a tak som pochopil, že to tak asi má byť. Že mŕtvi už orgány nepotrebujú. Ale budúci lekári áno. Aby sa mali na čom učiť. Svojím spôsobom prispievam k zlepšovaniu kvality zdravotných služieb, zabraňujem ďalším úmrtiam. Aj keď nie je to celkom zadarmo, to priznávam. Ide o obchod s orgánmi. Vždy sa nájde nejaká lekárska fakulta, ktorá potrebuje či už pečeň alebo obličku. No a ja im ich dodám.  Asi to nie je celkom v súlade s vašou skostnatenou morálkou, ale ja tejto spoločnosti v skutočnosti pomáham.

Bolo to dosť zlé. Aj keď nie také to akčné zatýkanie z amerických filmov. Zazvonili, zarecitovali mi práva, ani putá nenasadzovali. Cigaretu ponúkli. Takí mladí sympoši. Tuším som ich zopár razy stretol v krčme. Len to šlo strašne pomaly. Čítanie obvinenia, tridsaťdeväť krokov od mojej brány okolo zlovestne sykajúcej susedy k ich autu, na križovatke vpravo, na hlavnú a cez celé mesto na stanicu. Zajtra mám prvé stretnutie s advokátom. Dúfam, že to nebude nejaký  hippík, keď ho vyberala Maťa. Tá, čo sa rozišla s basákom, tá, čo ma ako jediná prišla pozrieť. Moja onanspomienka  budúcich nocí.