slovo do boja

Sú vždy biele noci s čiernymi dňami. Ktosi mi raz povedal nie aby ti zhasol lampáš a teraz prepáč, ale kdesika som ho zapotrošil a už niekoľko storočí ho neviem nájsť. Svet sa zbláznil. Miesto dňa je noc a miesto noci je deň, ale to by nebolo to najhoršie. Pršia ryby a pomedzi ne v potokoch pláva voda a zrno zobe sliepky a mlieko dáva kravy a hady lietajú a vôbec nič tu už nedáva ani aký-taký zmysel ako kedysi. Do pekla keby som sa aspoň raz poslúchol a upratal sa. Kam som ho dal? Nevideli ste ho? Koho? Čo je to za stupídnu otázku? No lampáš predsa aby bolo všetko ako bolo. Ako bolo? Ach Bože na zemi to je už fakt tak dávno? Už nikto? Nikto? Nie! Aspoň jeden, povedz, že aspoň jeden jediný si to ešte pamätá. Čože? Včera? Bodaj by ma parom skáral a vzal keby to bolo možné. Pre všetky dôsledky tak kde je? Do šľaka šľakovatého. A to som celú tú večnosť tvrdil, že mám organizovaný bordel. Bodaj vás, za oslavovanie môjho génia. To kvôli vám. Zletel som, dochrámal si hnáty a kým som sa zotavil z tej pojebanej tuzemskej rekonvalescencie stavali ste mi chrámy a natierali oči ani nechcem vedieť čím len aby som zostal, neopúšťal vás, nenechal vás samých, vraj bezmocných. Ale tak vám treba máte o čo ste si žiadali. Ja debil, keby som to bol spozoroval skôr. Ale keby keby, keby ryby padali z neba nepotrebovali by sme rybníky. Keď sa tak nad tým teraz zamyslím, tie rybníky sú im teraz vážne na hovno. Ja idiot a to si hovorím ten čo vidí. Prd vidím. Nechal som si vypichnúť oči ako Samson. No, tak zle na tom nie som. Kurva ale čo z toho keď nemám lampáš. Ja debil. Snáď namietate ako si môžem tak Bohapusto nadávať, ale verte keby ste boli na mojom mieste- čo na šťastie pre vás nie ste- boli by ste na tom duševne rovnako ak nie horšie. Duševne. Koľko duševne nevyrovnaných behá medzi vami, nami. Ešteže aspoň sa dá na mňa pozrieť. Bože bol som dole pridlho. Správam sa ako oni! Hrôza. Ale keď tie ich pochlebovačné pseudo-chválospevy sa tak pekne počúvali... Mňa zo mňa raz asi vážne trafí šľak! Škoda, že to nie je možné. Bola by aspoň sranda. Au! Tie rybie dažde už vážne prestávajú byť vtipné. Nesmejte sa. A toto je čo? Tuleň! Tak to bolo o chlp, o malý chlp. Ale tu už vážne končia všetky medze. Ups ryžové polia, tak asi nie. Do mandaríniek kam som ho strčil. Ale, pozrime ho tak tu ich ukryli a skalopevne ma presviedčali, že tie jazvy na lopatkách som tam už mal. Kurvy malé len aby som neodišiel. Vy ale vyzeráte, tak kto všetko sa do vás pustil? Mole, mravce klasika aspoň ich mohli dať do vreca s levanduľou. Však je to hotová relikvia. Tie musia mať teda hodnotu, teda skôr mali by keby boli skladované v lepších podmienkach. Heš! Ideš ho potvora jedna mačacia. Tak toto nie, toto nie. To nie je ani na jedenie ani na neviem čo všetko ešte. Ozaj jedlo. Ale nemám čas, ako ostatne som nikdy nemal. Stále pomôž sem a hneď zas tam. Asi s tým prásknem a nech si nájdu niekoho iného. Jé to snáď ani nie je možné. Voda. Ták teraz vás operiem a uvidím čo z toho bude. Len mi prosím vás nevypŕchnite. Môj chrbát, fyzická námaha mi nikdy nebola nijak zvlášť blízka. Na rovinu, komu áno. A nehrajte to na mňa mám síce niekoľko mnohotisíc rokov, ale nie som včerajší. Oni si to stále neuvedomujú, že im vidím až do žalúdka? Sprostý národ a to sa ešte tí najsprostejší označovali za elitu. Tomu hovorím dekadencia. Baudelaire sa môže ísť dať vypchať s tými svojimi Kvetmi zla. Toto dámy a páni toto je čistá forma dekadentnej poézie. Ach čo z toho raz vy urobíte. Ináč viete aké je to strašné hovoriť a prirovnávať a snažiť sa vystríhať keď viete, že vaše úsilie vyjde na zmar? Strašný pocit. No, zdá sa, že prežili. Úch! Ale sú zdecimované. No fajn teraz ich ešte niekde vyvesiť a kým uschnú vydumať ako ich dostať tam odkiaľ boli vzaté. Ale tým ťuťmákom v bielych plášťoch sa na ne nedovolím ani len pozrieť. Stačilo mi raz čo som mnou dorobili. Ale kde som ich to našiel? Čo ak náhodou tam bude aj... tu to bolo. Hmm tak nič ,ale za pokus a trocha falošnej nádeje to aj tak stálo. No tak mysli, ty povaľač jeden. Keď nájdu niečo cenné alebo čoho pôvod si nevedia vysvetliť kam to nosia. Tuším tomu hovoria vedecké laboratóriare či čo. No o.k. ale kam by odniesli lampáš s večným ohňom. Mysli, mysli. Prečo to už nie je ako na počiatku. Keď našli niečo o čom nevedeli čo je, doniesli to do chrámu a ak to bolo naše, alebo to príliš predbehlo dobu vrátilo sa to k nám. Ale teraz. Samé objasňovanie, škatuľkovanie, kategorizovanie, archivovanie, konzervovanie a bádanie a na čo to všetko. Len si tu robia skládky nepotrebného starého haraburdia, ktoré im aj tak na nič nie je. Vraj aby budúca generácia videla ako sa žilo a mohla sa vyvarovať prípadných chýb. Akí sú len naivní. Už pomaly osem tisíc rokov. Len zbierajú haraburdy, vytešujú sa akí sú oni oproti tým minulým technicky a neviem ako ešte vyspelí a pritom stále robia tie isté chyby. No nebolo im lepšie keď nič nevedeli? Bolo. Ale späť k tým ich skládkam hovoria im múzeá a tvária sa pritom bohovsky dôležito. Ako keby to niečo znamenalo. To ma privádza na azda spásonosnú myšlienku, či tú moju haluz nedali do nejakej sklenenej vitríny, aby ju mohli chodiť ich mladé obdivovať na školských exkurziách. Už som tu vážne pridlho. Aha ho. Už obschli. Á moje oči už som aj stihol zabudnúť aké sú oslnivo biele keď sú čisté. Ták a teraz uvidíme či som stihol prísť o všetky svoje schopnosti. No kde je tá rana...teraz sa nepomýliť pravé na pravé, ľavé na ľavé to je ono. Skúška. Roztiahnuť stiahnuť a ešte raz. Paráda. Ale za jednou vecou mi tu bude predsa len smutno. Tá úžasná citlivosť pozemského tela. Asi si u seba založím kurz. Som vás teraz nechal tak, bez pointy, niektorí by povedali bez orgazmu. Lampáš. No ten už je vysoko neaktuálny vzhľadom na fakt, že už nikto nevie ako to bolo predtým a taká náhla zmena ovzdušia by ich zabila. Predstavte si len ich užasnuté ksichty keby začalo normálne pršať.

---