Zabudnuté dni

Ulica bola takmer celá pustá, zopár posledných oneskorencov sa vtlačilo dovnútra cintorínu a starostlivo, pedantne sa vyhýbali premočenej tráve a nepríjemnému mazľavému blatu okolo hrobov, po celonočnom lejaku.

  Alex sedel opodiaľ, na lavičke. Sedel a čakal. Kým bude pokoj.

  Kedysi si myslel, že kamarátstvo môže trvať roky, večne, na celý život. Omyl. Ľudia sa menia a menia sa aj kamaráti. Kto s vami včera veselo diskutoval a tliapal sa po chrbte pri pive, ten vás zajtra možno ani nepozdraví. A ten s kým vám je skutočne dobre, ten zomrie. Taká je doba. Skurvená.

  Sedel na lavičke a dúfal, že to celé nebude trvať dlho. Pršať síce prestalo, ale mierne mrholilo, mal už vlhkú bundu, a nebolo už najteplejšie. Tak len pozoroval ulicu, spomalené sobotné predpoludnie.

  Takéto chvíle mal rád, nevedel prečo, ale rád len tak sedel, ticho. Hlavne ticho. A mlčal do toho ticha tak hlasno... Mal to rád. Chvíle, keď človek prestane myslieť na bežné veci, trápenia, na svoj bežný život a môže myslieť len na to na čo naozaj chce.

  Alex rád spomínal na roky minulé, na starú partiu, na všetko čo spolu zažili. Škoda, že ostali už len spomienky.

  Smútočné zhromaždenie sa začalo pomaly rozchádzať. Niektorí trielili čo najrýchlejšie preč z tohto počasia, z tohto miesta, od týchto ľudí. Len rýchlo preč. Iní sa zastavili pri rodičoch, popriali úprimnú sústrasť a nechali ich napospas ten večnej osamelosti a tupej bolesti čo ich čaká od dnešného dňa.

  Postavil sa, aby sa trochu natiahol, vytiahol si cigaretu a zapálil si. Dúfal, že už to nebude trvať dlho. Sledoval ľudí, čo odchádzali. O niektorých vôbec netušil, prečo prišli, čo ich samých viedlo k tomu, aby sa prišli rozlúčiť.

  Na kofolu do prístavu nechodievali často, až od jari. Väčšinou tam nikto nebol, obsluha pomalá, výber malý, ale miesto, miesto bohovské. Nevýhodou bolo, že prístav je ďaleko. Alexovi ani Braňovi to však vôbec neprekážalo. Často tam sedávali s dvackou vo vačku pri jednej kofole a rozoberali život. Svoj, ich a vlastne všetkých. Na tom mieste strávili veľa času.

  Takmer vždy, keď bolo pekné počasie, skončili v prístave. Na tom mieste bolo niečo magické. Snáď okolie, možno osadenstvo a možno nič. Možno to bol len ich výmysel. Hneď vedľa terasy, na ktorej sedávali bola brána do areálu prístavu, kadiaľ dennodenne prúdili desiatky nákladných áut hore-dolu.

  Pri bráne bola zbúchaná stará ošarpaná búda z drevených dosák, v ktorej sedel malý útly čierny muž a vždy keď išlo auto dnu alebo von, musel vyjsť prácne otvoriť rampu a zase ju zavrieť. Vodiči bohovali, keď museli čakať, kým sa vyteperí zo svojej kukane. Často museli čakať a tak stáli vedľa svojich náklaďákov, fajčili lacné cigarety a nadávali na život a na robotu. Občas sa stalo, že Alex s Braňom ostali dlhšie a počkali kým chlapi po šichte prídu na pivo. Väčšinou len ticho sedeli, pili a fajčili.

  Ako poslední odchádzali z cintorína rodičia. Ktosi v kabáte ich usadil do auta, zabuchli dvere a odišli. Alex zahodil vajgel, napravil si bundu a vykročil. Mal sto chutí sa na všetko vykašlať, otočiť sa a neisť tam, ale sám dobre vedel, že to nespraví. Pri bráne na chvíľku zastal, uistil sa, či sú už naozaj všetci preč a vybral sa premočeným bahnistým trávnikom smerom k hrobu.

  Ale aj tak najväčšie čaro mal prístav v lete. Pred terasou bol obrovský pľac s udupanou hlinou a prachom. Kedysi tu určite bol veľký trávnik, ale rokmi pošiel. Človek nemohol sedieť moc blízko, lebo vždy keď prešlo jedno z obrovských nákladných áut, človek takmer nevidel pred seba. Zvírený prach poletoval naokolo, a vždy trvalo hodnú chvíľu kým zase dosadol k zemi. Zem bola rozpálená od letného slnka a pokiaľ človek nesedel v tieni, skapal.

  Ceny v prístave boli ľudové. Aj v časoch, keď boli Alex a Braňo bez roboty, vždy našli toľko, aby si mohli sadnúť do prístavu. Sem-tam si dali k večeru dva párky s horčicou a chlebom. Dlho sem chodievali len sami dvaja, akoby to miesto mali len sami pre seba.

  Stál tam a mlčal. V tejto chvíli ho vôbec nenapadlo, čo by mal povedať. A vlastne ani nevedel komu. Tak tam radšej len ticho stál. Bundu si zapol až takmer ku krku, pretože zase začínalo pršať. Nemal ani tušenie ako dlho by sa mal zdržať. Čo je málo a čo zbytočne veľa.

  Keď do prístavu spolu s Braňom a Alexom začali chodiť aj ostatní, Alexovi to zovšednelo. Všetko to čo mal na tomto mieste tak rád, mu prišlo úplne obyčajné, dokonca aj kolorit okolia mu prišiel akýsi bezvýznamný. Po pár týždňoch, keď tam boli s partiou skoro každý deň, zistil, že prišiel o ďalšie miesto, ktoré mal rád. A možno aj o ďalšieho človeka.

  Dážď prešiel do hustého lejaku, Alex si vykasal golier na bunde, otočil sa a odišiel. Na Braňovom hrobe ostala pohodená škatuľka cigariet. Bola v nej posledná...