Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMestské Legendy (časť 11.)
Autor
Bexhill
Slnko ešte nezapadlo, ale obloha na západe už začala naberať žltú farbu. V meste bol, na piatkový podvečer, nezvyčajný kľud. Cesty síce boli plné, ale autá sa hýbali plynule, nikto zbytočne netrúbil a nestresoval. Záplava červených koncových svetiel, trikolóry semaforov, na siluetách budov sa postupne rozsvecovali okná, ktoré ich čierne hranaté tiene obohatili o žlté štvorčeky svetla.
So modrou octaviou som sa zaradil do vnútorného pruhu dvojprúdovky, pomaly som míňal otlčenú bielu dodávku, potom autobus mestskej hromadnej dopravy, natlačený na prasknutie. Pred zastávkou pribrzdil a nahrnuli sa k nemu ďalší potencionálni cestujúci.
Tiene áut na asfalte sa predlžovali. Po niekoľkých minútach cesty som uvidel pred sebou obrys nákupného centra. Malo trojuholníkový pôdorys a jeho budova ostro kontrastovala s nadzemnými garážami po jeho pravej strane.
Obchodné centrum s modrými, červenými a zelenými sklenými tabulami malo všetky prvky moderného urbanizmu. Dve poschodia boli zaplavené svetlom neónových lámp a z diaľky bolo vidieť ľudí prechádzajúcich sa po chodbách lemovanými butikmi a obchodíkmi všetkého druhu.
Zamieril som ku garážam. Bola to vlastne veľká šedá betónová kocka, tvorená holými podlažiami na betónových stĺpoch. Na každé z podlaží sa vychádzalo polšpirálou pri ulici.
Zastavil som, stiahol okienko a z automatu pred závoru si vytrhol lístok. Závora sa dvihla a vyšiel som až na najvyššiu úroveň, ktorá už nebola krytá. Auto som zaparkoval medzi dva volkswageny, pár metrov od vstupných dverí k schodišťu. Farba na horizonte sa stávala sýtejšou a prechádzala do oranžovej. Vystúpil som z vozu a kráčajuc som pred sebou tisol svoj tieň ku vchodu.
„Aááá, toto som potreboval“
Ivan si odchlipol z kávy a v slastnom výraze privrel oči. Sedíme v kaviarni, hlboko v útrobach chrámu konzumu a okolo panuje vrava zákazníkov, ozýva sa štrnganie šálok, smiech a útržky cudzích rozhovorov o ničom.
„Michal, musím ťa pochváliť.“
„Tak ďakujem...aj keď neviem za čo.“
„Za tvoje prsty.“
„Prosím?“
„Niečím som si nebol istý“
„Čím? Prečo si ma sem zavolal?“
„A prečo si prišiel?“
„Lebo som mal predtuchu“
„Nesklamala ťa. A vlastne aj sklamal zároveň.“
„Čo?“
„K tomu sa dostaneme. Lea Tomašovičová, tá čo zomrela pri tom výbuchu v Luxury. Vieš ako sa volala za slobodna? Vieš?“
„Nie“
„Lea Selická“
Zovrelo mi hrdlo. Ako Tomašovičovú som nepoznal, ale ako Selickú áno. Neodpovedal som, ale snažil som sa tváriť nechápavo. Náhoda je sviňa. Ivan vysvetľoval
„Michal, Leu som poznal už pred tým, len som nevedel, že je to ona. Vlastne, že je to tá istá osoba, ktorej sa týkal jeden z mojich prípadov pred pár rokmi. Vydala sa, mala iné priezvisko, ani mi to na um nezišlo. Ako by si povedal: Náhoda je sviňa. Poviem ti čo sa stalo.
Pár rokov dozadu sa našla mŕtvola mladíka. Ležal meter pod zemou. Asi tri mesiace pod nánosom hliny. Keďže to bolo v zime, jeho telo nebolo poškodené časom, bolo celkom slušne zakonzervované. Vrah ho zabalil do plachty a pochoval pár desiatok metrov od svojho domu. Doteraz som nevedel, prečo ho zakopal tam kde býva a dokonca som sa ešte s ním ani nestretol zoči voči.
Ten mladík, ktorého sme vykopali bol zabitý - kvôli žiarlivosti. Zabil ho o tri roky starší chlapec, pretože bol priateľom dievčaťa, po ktorom túžil. Tým dievčaťom bola Lea Selická.
Vrah unikal mesiace. Roky. Potom sa po ňom zľahla zem.
Približne v tom čase, keď na scénu nastúpila skupina známa ako -Šumivé nápoje-, či Limonády- alebo ako chceš. O nich si už určite počul.“
„Áno. Môžeš k veci?“
„Nechaj ma dohovoriť. No, tak títo ľudia, tieto „Šumivé nápoje“ sa venovali prepadom bánk, až kým ich skupina nebola rozbitá pri jednej nepodarenej lúpeži, kde boli dvaja členovia zastrelení a jeden zatknutý - doteraz sedí vo väzení. Ale posledný... posledný unikol. Zľahla sa po ňom zem. Na adresu, kde sa mal zdržovať prišla polícia ešte v tej noci, čo sa nám podarilo skupinu rozložiť. Všetky veci mal tam. V byte sa ani nezastavil, už nikdy sa tam neukázal. Ten člen, ktorý vyviazol živý, nevedel, kde sa ten štvrtý čo ušiel zdržuje.“
„Kto bol ten zadržaný?“
Odpoveď som však poznal. Ivan nadvihol kútik vo falošnom úsmeve a pokračoval
„Zadržaná. Dievča, ktoré si dostal na starosť. Odviesť ju z mesta“
„Veronika Balková?“
„Áno“
„Balková nám vtedy povedala všetko čo o ňom vedela. Najzaujímavejším faktom bolo to, že jeho skutočné meno nepoznala.
Keď sa spoznali, požiadal ju, aby ho oslovovala proste „Michal“, taký tvoj menovec. V akejkoľvek zložke ho však nájdeš pod označením Sprite, ako tá malinovka čo ju máš na stole. Balková prezradila, že jeho výzor bol umelý. Pár záberov z dopravných a bankových kamier bolo veľmi klamlivých. Prefarbené vlasy, kontaktné šošovky. Bol opálený a vyzeral exoticky. Ak by sa zverejnili v televízií alebo novinách jeho fotografie a indentikity, by boli na nič. Jediná rukolapná vec, podľa ktorej sa dal identifikovať boli odtlačky prstov, ktoré sa našli po celom jeho byte.
„No a?“
„Dnes som ich dal porovnať. Dnes na obed... S dvoma zložkami naraz“
„S dvoma?“
„Áno. So zložkou toho magora, čo zabil Selickej frajera a so zložkou jedného štátneho zamestnanca - teba... Stopercentná zhoda... Tak, a sme doma, však?“
Dohovoril a usmial sa, hneď na to úsmev stiahol a tváril sa vážne
Nastalo ticho. Pri našom stole zastal čas. Tlkot srdca sa mi zrýchľoval, čoby otáčky motora, do ktorého niekto pustí nitrometán. Pritlačil som dlane na vyleštený povrch stola, chvíľu som na ne hľadel a napokon som zdvihol zrak na Ivana. Z tejto kaviarne odíde len jeden. Druhého ponesú. Nadýchol som sa a pomaly prehovoril.
„Pre toto si ma sem zavolal?“
„Áno, presne preto.“
Prichádzal na mňa stav nevoľnosti. Videnie sa mi zahmlievalo a zaľahlo mi v ušiach. Je koniec.
Vie to Strnad, to znamená, že som skončil. Napadla ma zúfalá myšlienka. Jej počiatok bol v čiernom nylonovom puzdre upevnenom na mojom opasku – nad pravou polkou zadku ma omýnala služobná poloautomatická pištol. Po ukončení rozhovoru sme obaja s Ivanom mali ruky na stole. Dlaňami obrátené k drevu.
Medzi Ivanovými rukami, starými, vráskavými so začínajúcimi pečeňovými škvrnami, bola šálka kávy. Z hladiny hnedej tekutiny sa parilo. Medzi mojim mladými, ale zjazvenými rukami bol prázdny pohár a fľaška Spritu. Možno som sa prezradil práve tým.
Áno, tak ma volali. Pri prepadoch bánk, obrnených áut som so svojimi niekdajšími kumpánmi po sebe vykrikoval názvy limonád, len hlupák by sa pri tých akciách odvážil použiť niečie skutočné meno, preto sme pristúpili na prezývky.
Pištol ma tlačila čoraz viac. Musel som sa rozhodnúť, ale nevedel som medzi čím. Jednou z možností, rovnako radikálnou ako nebezpečnou bolo, to, že na Ivana vytiahnem nabitú pištol, a zastrelím ho. Ale čo po tom? Znova mám utekať? Už ma to nebavilo.
Ivan bol kľudný. Vlastne bol skôr emocionálne chladný - takticky chladný. Takticky obozretný. Sako mal rozopnuté, pod ľavou pazuchou mu vykúkalo kožené puzdro a z neho trčal spodok pažby jeho služobnej čezety. Bezpečnostná pracka na puzdre bola odopnutá a zbraň mohol vytiahnuť rýchlejšie ako ja. Strnad vedel do čoho ide.
Hľadeli sme si do očí a dlane sme mali na stole.
„Tak Sprite, Michal Farmiga, Michal-neviem-aký, či ako sa to kurva voláš. Ako sa tento príbeh skončí?“
„Asi veľmi rýchlo“
„Nemusí“
Jednu dlaň pomaly dvihol zo stola. Zovrel som päsť pravačky a bol som pripravený siahnuť za pás, vytiahnuť 9 milimetrový GrandPower a rozstrieľať Srnadovi hruď na paštétu. Ivan dvihol ruku zo stola.
Namiesto toho, aby vošiel rukou pod sako a vytiahol pištol, siahol do vrecka.
Na stôl položil putá. Posunul mi ich až k poháru. Prehovoril som
„Do basy nepôjdem!“
„Tak potom to skončí naozaj rýchlo“
Sťažka som odfúkol. Následná zmena témy Ivana vyviedla z miery
„Ešte by som si niečo objednal, čo ty na to, Ivan?“
Zavolal som na servírku. Mladé dievča v červenej rovnošate a čiernej sukničke docupitalo ku stolu
„Čo si želáte?“
„Slečna?“
„Áno?“
„Povedzte všetkým hosťom, aby sa zdvihli a odišli z kaviarne, a personál nech spraví to isté!“
Ivan na mňa hľadel bez akéhokoľvek náznaku emócií. Servírka vytreštila oči, koktavo sa spýtala
„P-prosím, pane?“
„Ihneď!“
Ivan znova opatrne siahol do vrecka a vytiahol knižku s policajným odznakom, hodil ho na stôl a znova dlane položil vedľa kávy.
Dievčaťu sa ešte viac zväčšili oči, obrátila sa a kráčala k vrchnému. Okolo stolíka prešiel čašník s táckou plnou prázdnych pohárov a kráčal ku dverám kuchyne, venovalnám letmý zamračený pohľad. Servírka sa chvíľu rozprávala s vrchným, potom ukázala na náš stôl. Pár sekúnd som ju sledoval, ruky stále zložené na stole.
Chvíľka nepozornosti sa mi vypomstila.
Šum a vravu kaviarne prerušila uši trhajúci zvuk výstrelu. Zarezonoval priestorom a jeho sprievodným javom sa stal krik ľudí. Zákazníci vyskakovali zo stoličiek a utekali k východu.
Za ten okamih čo som hľadel na servírku, sa farba mojej košele zmenila z bielej na červenú, zacítil som ako mi na bradu frkla krv. Oblečenie, stôl, všetko bolo ostriekané od krvi. Krvavá spŕška sfúkla zo stola prázdnu fľašku spritu a kvapky, ktoré dopadli do nápoja v pohári sa roztápali do ružovej hmloviny.
Mal som zaľahnuté v ušiach
Z diaľky som vnímal krik ľudí... Ivanovu tvár... Ivanove ruky
Ivanove ruky už neboli položené dlaňami na stole
Vtedy sa mi odhalil výhľad na scenériu za ním. Čašník stojaci pred vchodom do kuchyne už nedržal tácku. V oboch rukách zvieral pištol. A mieril ňou priamo na mňa na mňa
Nohami som sa odrazil a prevrátil sa aj so stoličkou dozadu, tam som sa prevalil na bok. Začul som ďalšie výstrely a z dosky stola vyleteli dva gejzíry triesok.
Vytiahol som zbraň a spravil presne to čo nás učili na akadémií. Siahnuť, vytiahnuť, natiahnuť a strieľať. Inými slovami som vytrhol z púzdra nad zadkou svojho strieborného ochrancu, natiahol uzáver a nabil ho. Ďalší výstrel, ďalšie vytrhnuté drevo zo stola. Zamieril som pištoľou medzi nohami stola. Lietajúce dvere na kuchyni sa hýbali dopredu a a dozadu. Čašník bol preč.
Vstal som, venoval posledný pohľad Ivanovmu bezvládnemu telu a rozbehol sa za jeho vrahom.
Nadzemná garáž je zo západnej strany osvetlená oranžovou žiarou zapadajúceho s slnka.
Stál som pri dverách a rozhliadal sa. Medzi autami zaparkovanými v štyroch radoch som nikoho nevidel. Odrazu sa ozvalo pišťanie pneumatík.
Zo stredu posledného radu na pravej strane, vycúvalo športové kupé. Slnko mi svietilo do očí a hneď som nevedel na čo sa pozerám, keď sa však silueta vysunula spomedzi ostatných áut, uvidel som čierne porsche.
Rozbehol som sa za ním. Cúval k špirálovému zjazdu z podlažia. Chcel som ho živého. Horúci dych nechávam za sebou a do nôh sústreďujem všetku svoju silu.
Porsche sa zvrtne a už necúva, ide vpred a akceleruje. Blíži sa k polkruhovej klesajúcej zákrute, cez ktorú sa dostane na tretie poschodie a zmizne mi z dohľadu. Chýba mu už len niečo málo cez dvadsať metrov, aby sa dostalo ku klesaniu.
Zastavím sa a zhlboka nadýchnem, napriahnem pred seba ruky, privriem pravé oko, ľavým sa sústreďujem na obrys čierneho porsche obaleného svetlom zo západného horizontu. Koncentrujem sa a hľadím na auto.
Hľadím na auto cez mieridlá služobnej zbrane.
Auto. Tmavý, vzďaľujúci sa tieň.
Zamierim na jeho ľavú stranu, tam kde by mohla byť hlavová opierka vodiča a stlačím spúšť.
Nech ti padne na úžitok!
Okolím sa rozľahol zvuk výstrelu a blízke budovy ho odrazili a znásobili. Rukoväť pištole ma kopla a záver vypľul žeravú nábojnicu.
Porsche sa myklo, na chvíľu som zbadal červený záblesk brzdových svetiel, motor zrúkol a auto tesne minulo zjazd do nižšieho poschodia. Prerazilo oceľové zvodidlo a v oblaku prachu zanechaného vytrhnutým betónom držiacim zábradlie, sa mi stratilo z dohľadu.
O necelé dve sekundy sa ozval hlasný náraz, keď sa nemecký športiak roztrieštil na prízemí.
Stojím na streche garáži, ruky spustené, do nosa mi vráža štipľavý pach spáleného strelného prachu.
Jeden z najhorších okamihov môjho života. Je mi zle, chce sa mi vracať.
Ako blesk z jasného neba mi vletela do hlavy myšlienka.
Čo keď to Strnad nikomu nepovedal?
A kto bol ten chlap v porsche?
Túto hru treba dohrať