Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

všetko potrebné človek i tak poberie už v škôlke (či tak nejako to bolo do K.O.U.L.E.)

11. 11. 2009

2013

Autor

Petrusha1

Už dávno nepíšem na stroji. Vlastne som to nikdy poriadne nevedela.

Vždy ma boleli akurát dva prsty, na každej ruke jeden, aby bola aspoň nejaká spravodlivosť na svete, ktorými som sa snažila trafiť to správne slovo; a hlava.

Hlava!

To z toho rámusu, čo vydával!

Teda ten stroj, nie prsty.

Prsty u toho boli ticho a mlčky trpeli.

Navyše spotreba balíku papiera na štyri strany čistopisu prestane časom baviť i toho najtrpezlivejšieho pisateľa.

A tak som sa vrátila k pastelkám, tých mám plnú veľkú škatuľu už dlhé roky. Väčšina je teda už strašne maličká, len také tie špičky, čo vojdú práve medzi dva prsty. Ako krpci sme sa nimi učili čmárať po stenách. Niektoré tvary vraj boli strašne neslušné, ale za čo môžu tvary ako také, nechápem dodnes. V škôlke sme za to vždy dostali príšerne vynadané od súšky učiteľky a veď len jej predstavivosť robila z obrázkov čosi pokrútené.

Tak ale, čo tá decku vysvetlí? Noha cez nohu, kafíčko v mikrohrnčeku medzi palcom a ukazovákom, cigoška na úchytky. Hech, veď tá sa nakradla škatuliek! Ani vreckové často nestačilo. A v hlave mala len a len myšlienky na novú košieľku, čo ju majú odloženú pod pultom v bazáre.

A vraj i slovo blbec je sprosté!

Hovorili nám veľa nezmyslov, ktoré sme si mali premyslieť v kúte, kde je však tiež stena, i keď trochu použitá, ale krásna!

Nečudo, keď sme sa tam striedali, často aj radi.

Len lienky s gumičkami vo vlasoch dodnes nejdú nosiť rovno a mlieko sa lepšie pije z hrnčeka s dvomi ušami! To nech mi nik nehovorí opak.

A šedá tvár oblekov visiacich ako vojaci v skrini nachystaní na útok mimozemšťanov ozbrojených pečiatkami guľatými, hranatými, šišatými a kadejakými inakšími, útočiacimi na zdravý rozum a totálnu neslobodu, oficiálne označovanú slovom demokracia dospelého občana akejkoľvek banánovej kapitalistickej republiky mi pripomína že včielku sme síce milovali, tá sa však nalieta! Ale taký slon, to vám je vec! Na toho si len tak hocikto nevyskočí!

A žaba mala vždy na hlave korunku, i keď jej dodnes márne dávam bozky.

Mám len ústa od atramentu a dieru v papieri.

Ale vstrebá sa to.

No čo?

I rukáv toho znesie.

Fakt!

Načo vreckovky?

Látkové sa musia prať, papierové robia bordel a iné nepoznám.

V lete je to teda v ramienkových šatkách trošku ťažšie, ale v lete i tak nebýva nádcha a už keď, s blatom vo volánkoch, s vetrom v lienkach, v teple v podkolienkach nevadí nič, nič, nič.

A odtlačky z farbeného lístia visiace celý rok, kým nenapadnú nové do jesene, po predsieni vždy zaručene vymaľujú tú správnu náladu, a i keď sa niet pred kým skrývať, tajné cesty na kockový cukor, pokrčený úbor na cvičenie a biele cvičky s kvetinkami namaľovanými fixkami sa vždy usmejú ako rukavice s každým prstom inak farebným

Včera som si chcela do zimy také vziať, našla som však každú inú.

Ale bolo to vlastne jedno.

A polovicu gumových medvedíkov mi asi zase zjedli škriatkovia.

Určite.

Museli!

Veď držím diétu, že áno?

A medvedíkov nejem, ani sladké, iba tajne a aj to len z času na čas. I keď čas niekedy tak letí pomedzi kolieska vytetované kávou, kakaom, ale i čajom na vysokoškolskom diplome. Papier!

Vraj to už dnes i tak dávajú na počkanie! Veď sa tam človek i tak nič podstatné nenaučí, tak čo by nie?

Stavať vzdušné zámky, hrady z piesku, svet z papiera a vesmír zo staniolu, hech, na to je treba iných univerzít! Len škoda, že stade tiež nedávajú nejaké to vysvedčenie.

Určite by sa hodilo do rámu lepšie.