Modrá, ako pleseň na našich životoch

Nevedel, čo sa to s ním dialo. Vlastne – dialo sa s ním niečo? Už nad tým radšej nerozmýšľal, unavovalo ho to. Postavil sa do sprchy, chcel si pustiť ľadovú vodu, začať s otužovaním, prebrať sa. Natiahol ruku k červenému kohútiku. Nie, dnes nie, dnes by to nezvládol. Hodil by tyčku. Alebo dostal infarkt. Alebo. Palcom potom chvíľu kreslil obrázky na kachličkách farby piesku. Bol rád, že cez zahmlené zrkadlo nevidí vlastné vpadnuté oči. Zobuď sa, tak sa už, kurva, zobuď, opakoval si v duchu. Dotackal sa do kuchyne, ironicky sa usmial na pleseň v chlebníku. Otvoril pivo a chvíľu sa snažil cez záclonu pozorovať nahú siluetu susedy odnaproti. Obliekala sa. Jednoduché spodné prádlo s minimalistickou mašľou uprostred. Keď na sekundu zavrel oči, na prstoch cítil hebkosť jemnej, nekrčivej látky. A čerstvo oniveovanú pokožku pod ňou. Známy tlak, erekcia. Ako dlho vlastne nemal ženu? Biela blúza, jednoduchý kostým, sukňový. Suseda sa ešte raz skontrolovala v zrkadle, vypla Teleráno a vypadla niekam do práce. Tiež by asi mal. Alebo dnes nie? Zacítil slabé trhanie očného nervu. Do večera ho bude sviňsky bolieť hlava. Len škoda, že nie z opice. Aj keď? Uškrnul sa, odkopol prázdnu fľašu, počúval ako sa kotúľa pod stolom k tým ostatným. Malátne sa došuchtal k baru, potom ku kanape.

Vraj býval celkom inteligentné decko. Ale riadne čudácke. A všetky matkine známe vraštili vytrhané obočia, že to nie je zdravé. Len tak- medzi rečou. Sedával na brehu júnového potoka a po prúde púšťal papierové loďky zo stránok žiackej knižky. Jeho otec- svalnatý, voňajúci motorovým olejom- uznával telesné tresty. A on sedával na brehu potoka a vtedy ho nič netrápilo. Ani čo povedia doma, keď prAnesie vysvedčenie. Alebo keď ho neprinesie. Keď ho pustí dolu vodou s ostatnými papiermi. Raz odpláva s nimi. Do mora. Odprisahal to sám sebe. A sľuby sa majú plniť. Inak sa z nás stanú zatrpknutí dospeláci chľastajúci pivá bez najmenšieho pôžitku. Bez fantázie. Bez chuti. Občas ho priviezli policajti. Keď rodičia nahlásili útek z domova.  A on len potreboval počúvať zasyčanie žeravých špakov po dopade na hladinu. Spoznávať svetové strany podľa hviezd. Keby mu raz na plavbe zlyhal kompas. Prečo ho nepočúvali?

Pípanie budíka mu vrážalo tisícky tupých dýk do každého neurónu. Chcel ho odignorovať, zostať v posteli už navždy. Alebo aspoň kým sa suseda odnaproti nevráti zo služobky a on ju bude môcť znova pozorovať. Možno si v tom Rakúsku kúpi nejaké sexi prádielko. Iba kvôli nemu. Veď pre koho iného by sa tak predvádzala? Nie je možné, že by o ňom nevedela. Budík sa znova rozpišťal. Chvíľu hľadal dôvod, prečo by vlastne mal vstať, ísť do roboty, tváriť sa ako všetci tí normálni chlapi okolo. Nakoniec sa rozhodol neodporovať davu a z postele vyliezol.

V električke sa za ním otočili tri ženské, jedna z nich bola vlastne ešte dievča- maturantka so stužkou na svetri. Potešilo ho to. V tej uniforme asi vyzerá fakt dobre.

Vážené dámy a páni, rád by som vás privítal na palube našej lode, vyhliadková plavba Bratislavou bude trvať približne 30 minút...