Keď nasneží

Sneží. Len tak, zo dňa na deň začalo snežiť. Ráno vyšlo slniečko a namiesto zlatých listov našlo na chodníkoch studenú, bielu perinu.

„To je ale ticho.“ Pomyslelo si prekvapene. „Akoby všetky živé tvory zaspali dlhým zimným spánkom. Na to sa musím pozrieť bližšie!“ a vyhuplo sa vyššie na oblohu.

Pozeralo sa naľavo do mesta, napravo na detské ihrisko, hore, dolu, kam len dovidelo, ale nikde ani živáčika.

Až tu sa zrazu niečo pohlo. Bolo to v parku, na námestí. Priamo pod tým veľkým javorom, na ktorý slniečko svietilo po celý rok.

„Čo to len môže byť? Také malé, žlto-červené nič.“ A nasadilo si na očká okuliare. „Ale samozrejme, veď to je jeden z listov, čo javor zhodil, pred príchodom zimy. Čo tu však ešte robí?“ pokrútilo slniečko hlavou.

„Dobré ráno, lístoček.“, pozdravilo ho, tak ako sa patrí.

„Dobré ráno slniečko.“ Vydýchol Lístoček spolu s obláčikom pary a ďalej poskakoval pomedzi padajúcimi snehovými vločkami.

„Čože tu robíš, tak sám? Nemal by si spať zakrytý tou nadýchanou páperovou perinou, tak ako tvoji bračekovia? A prečo nepostojíš ani na chvíľočku, kým sa s tebou zhováram? Stále sa len vykrúcaš! Čo sa to deje?“

Lístoček spravil ďalšiu piruetu a tromi dlhými skokmi preletel až pod lavičku, kde si mohol na chvíľočku oddýchnuť a pozhovárať sa so slniečkom.

„Uf,“ vydýchol si „je to teda riadna fuška, vyhnúť sa všetkým tým padajúcim vločkám!“ dodal a sadol si na chvíľku na zem.

„Ale prečo sa im vyhýbaš? Vari sa ti nepáčia? Veď sa len pozri na ich biele šatôčky, ako sa vznášajú vo vetre. Nemôžeš predsa celú zimu poskakovať a schovávať sa pod lavičkou. Mráz ťa celkom vyštípe!“

Rozčuľovalo sa slniečko čoraz viac. Veď kto to kedy videl, takého tvrdohlavca, čo sa chce priečiť zákonom prírody. Každý list, ktorý opadá zo stromu, sa predsa schováva na celú zimu pod snehovú prikrývku. A na jar, môžu na stromčeku vyrásť zase nové. Také sú pravidlá. A tu si bude jeden robiť, čo sa mu zachce. Takto to predsa nejde!

To však lístoček dávno vedel. No aby sa slniečko prestalo hnevať, začal mu rozprávať svoj príbeh:

„Vieš, slniečko, odkedy som vyrástol na tomto strome, mal som sa dobre. Vždy som mal všetkého dostatok, aj vody, aj tvojich teplých lúčov.

Až dokým sa jedného dňa nestrhla hrozná búrka. Hrmelo a blýskalo sa a z neba sa valil silný dážď.

Snažil som sa ukryť pod mojich väčších bratov, keď tu zrazu na mňa dopadla jedna z kvapiek. Bola celkom maličká a preveľmi ustrašená. Plakala a prosila ma, aby som ju nenechal celkom spadnúť. Bolo mi jej ľúto, tak som ju objal a spolu sme prečkali tú strašnú búrku. Keď si sa však na oblohe objavilo ty, premenila sa na vodnú paru a celkom zmizla. Predtým mi však sľúbila, že sa ešte uvidíme. Pretože keď vyrastie, stane sa najkrajšou snehovou vločkou na svete a vráti sa, aby tento krát objala ona mňa. Odvtedy čakám na dnešný deň.“

Dokončil lístoček a usmieval sa na oblohu.

„Ako to čakáš, keď sa skrývaš pod lavičkou?“ Ozval sa z výšky zvonivý hlások. Bola to ona. No už dávno nebola tou maličkou kvapkou. Bola ešte krajšia, než akú si ju lístoček pamätal. Mäkučko sa spúšťala z oblohy a tancovala pritom vo vzduchu ako baletka. Skĺzla tak rovno do jeho náručia a začali spolu prekrásny tanec.

A slniečko sa na nich usmievalo z oblohy. A do parku pribehli prvé deti so sánkami a čiapočkami na hlavách. A celý svet opäť ožil.