Elwinova sága zväzok IV. Tor a Tur

TOR A TUR:

Na leto sa narodili im dvojičky. Tor a Tur. Zatiaľ čo Tor otcovu povahu hrdinskú a matkinu pobral, tak Tur k zlej strane blížil sa. V Thornovi zostalo ešte čosi kliatby, tak to na Tura prenieslo sa. On, keď deväť mal, tak na šesťdesiat vyzeral on. Thorn a Johilda tušiť niečo začali, tak Tura do lesa zavliekli a o strom prikuvali. Tak on hladovel v lese deväť rokov aj deň, keď dospel chvíli, keď vedel, že všetkých pozabíja za pomstu tých rokov, čo musel piť vlastnú krv, čo si hrýzol do jazyka a jedol len ihličie a osy, čo prišli na jazyk poštípať ho. On zošalel tam a z neho najhoršia stvora stala sa, čo svet vyvrhol. Vytrhol z okov aj so stromom sa. On utiekol a z dreva spravil dlhý si kôl. On dostal sa do lesa k lúpežníkom až. Tam zabil vodcu ich, hlavu mu rozdupal a ruky dolámal a srdce vytrhol a zjedol ho a prsty poodrezával a jeho nohy postupne nad vatrou opekal. Oni, jeho noví služobníci, báli sa ho. On pri každom náznaku nesúhlasu dal ich kruto mučiť, ruky im dolámať a v oleji uvariť, či do osieho hniezda zabaliť a tam nechať pomaly ich zhniť. Zatiaľ, čo Tur takto vražedne besnil a každý deň liter krvi ľudskej pil, tak jeho brat Tor v dedine kráľom sa stal. On vládol spravodlivo aj po smrti otca i matky svojej. Ale keď mal štyridsať, on počul od jedného strigôňa o bájnom trojzubci, zarazenom do skaly na streche sveta, v priepasti bez konca, čo zarazil ho tam dávny herós Aeluf, syn Elwyna. Tor nevedel, že príbuzný

jeho to je. Ale vzal zásob a na cestu sa vydal. On skutočne po roku dorazil pod horu. A šplhal sa hore, kde narazil, ako pred vekmi jeho praotec Aeluf, na starca. Tento však už bol dávno vysušená kostra, ako aj jeho dcéra, ktorá zabitá šípom ležala na zemi, tvárou v zem. On preskúmal šíp a zistil, že patrí jedinému človeku a tým bol Tur. Vedel on o svojom bratovi a o tom, že založil nové kráľovstvo strachu a bolesti v podsvetí, kde sám čart sa bojí zostúpiť a ani Odin a Thor dohromady nemajú toľko síl, aby tam vydali sa. On, Tur, až ku božskej vyhni dostal sa a svoj meč dal trpaslíkom do krvavej podoby prekovať, aby nosenému pridal silu za každého zabitého bojovníka. I takto besnil po svojej krajine, kde za chvíľu ľudí nebolo, len hrobov stále pribúdalo. Tor sa však nezaľakol mocného svojho brata. On namieril tam, kde slnko najviac pálilo a kde svah najstrmším bol a on voľným pádom do priepasti sa vrhol. Keď padal dosť dlho, videl, že ďaleko pod ním sa čosi ligoce. Bol to božský trojzubec Aelufa, syna Elwynovho, so zlatým brnením. I Tor sa trojzubca chytil a pevne do skaly otvory vysekal. On keď dostatočnú dieru vysekal, že schovať sa do nej

 mohol, tak si do výklenku sadol a brnenie obliekol si. On začal sám žiariť ako jasné slnko za slnečného dňa a s božským trojzubcom sa vydal na cestu späť. Cesta ťažká to bola. On musel každú hodinu novú dieru vysekať, aby odpočinul si deň. On takto šplhal sa tri roky. Jedol len kamene a pil len dažďovú vodu, ktorá občas padla cez okraj priepasti. On sa po troch rokoch hore vyšplhal a do dediny prišiel. Oni, keď zbadali v bájnej zbroji ho, pokľakli v kolená a začali sa modliť k božstvám, lebo vedeli, že bojovník sa vrátil. Aeluf volali ho, on však vravel, že on Tor je a že brnenie len našiel. Oni však vedeli, že ten, kto nosí brnenie, vždy zvíťazí. Tor, Tor ,Tor, volali ľudia na slávu jeho. I dopočul sa to i Tur. Jeho krvavý meč, pošpinený krvou tisíc krát sto obetí, sa rozhodol brata zabiť a brnenie sám do krvavej formy prekovať. Keď pozabíjal strážcov, aby bol ešte mocnejší, tak vyšiel z hradu. Tu ale prišiel Tor, za ktorým sa spálenisko menilo na zase zelenú a zlatom zarastenú krajinu svetla. To svetlo oslepilo Tura, ktorý sa vrhol na Tora. Zarazil svoj meč do Torovej hrude, však nemohol preraziť brnenie. Tor zahnal sa päsťou a Turovi sánku odrapil. On v bolesti sa zdvihol a sekol Torovi do nohy. Tor spadol, ale stihol ešte s trojzubcom sa natiahnuť a do Tura ho bodnúť. Ten v poslednej chvíli ešte vrhol sa na brata a oko mu vyškrabal, nos odrezal a v posmrtnom kŕči ešte stihol do chrbta škrabanec mu spraviť. Tur padol a jeho meč rozpadol sa. Jeho obete z hrobov povstávali a prevolávali Torovi na slávu. Tor však behom hodiny zomrel. On zanechal po sebe len zbroj a trojzubec do brata zabodnutý. Toho oni hodili do priepasti a Tora oni na nosítkach, so zbrojou ba i trojzubcom, pred jazero Ornock položili. Tu báje o Elwynovom rode však konca nemajú.