Inšpirácia alebo in vino veritas..

Sú dni, keď ma nič nebaví, len písať. A dnes je ten deň. Takže mám záchvat písania. Potrebujem inšpiráciu tak idem ku  kamarátke Fľašôčke po víno. Oni to doma vyrábajú, takže zásoby má. A ja nie, tak idem, nemám to ďaleko. Fľašôčka je už mimo. Ja stále totiž vravím, že všetci máme svoju úchylku. A už skôr som zistila, že Fľašôčka nemá rada len fľašky, ale aj tabletky. Ešte neviem síce aké, ale dačo berie. Je  vtedy taká čudná, má nekoordinované pohyby, strašne veľa energie a stále hovorí a opakuje to isté. Napríklad mi povie, že jej frajer Elektrika jej dnes volal už päťkrát. A ona mi to povie päťkrát.

-Čau, počúvaj daj mi nejaké víno. Potrebujem inšpiráciu- poviem, keď sa konečne dobúcham a ona mi otvorí. Pred minútou síce tvrdila, že je otvorené, len mám vojsť. 

-Hej? Čo máš svoj záchvat písania? V kuchyni sedí aj Elektrika, teda jej frajer, či milenec. Tak sa to vraví, keď je on ženatý, aspoň v našom regióne.

-No, hej mám, poviem a snažím sa nedýchať ten istý vzduch ako oni dvaja. Ale hlavne nevydychovať ho. Jedla som  na večeru cibuľu. Smrdí mi z úst, ale keď som ju jedla, nevedela som, že ma chytí to písanie.

-Sory, jedla som cibuľu- poviem skôr kvôli Elektrike, ktorý sa však  tvári chápavo. Až priveľmi na to, že s Fľaštičkou  vraj sedem rokov, čo sa poznajú nespia. Nie som debil, aby som tomu verila, ale tvárim sa, že verím.

-Ti šibe a čo? Veď cibuľa je zdravá, chceš, ti dám  z našej domov, vraví Fľaštička.

Potom sme šli spolu do tej pivnice.  Fľaštička nemohla nájsť víno. Nejaké kvalitné, dobré,  vraj z vinárskej oblasti z okolia Modrej.

-Ja neviem, kde je. Tu bolo, otec vravel.

-Tak hľadaj poriadne. 

Tak sme poriadne prehľadávali všetky miestnosti. Všetky boli značne zatuchnuté. Otvárali sme všetky skrinky. Nakoniec sme dačo našli. Dala mi ochutnať.

 - Je dobré? 

-Hej, dobré.

Tak mi naliala zo liter do fľaše od minerálky.

-Čo to tam v tej zime v pivnici robíte? Poďte hore, čo tam  dole v zime stojíte ako sprostí- ozvala sa Fľaštičkina matka zhora z chodby.

-Už ideme, zakričala Fľaštička.

-Ti dávam len liter, ale dones mi zajtra nové, vlejem do fľaše, aby si otec nevšimol. A toto skry, rýchlo.

 Tak som fľašu spakovala pod vetrovku a šli sme ku dverám. Vchodovým.

Cestou rozmýšľam nad tým, že hoci Fľaštička vraví, že nič nemá s Elektrikou, neverím jej. To by nevedela, aký ho má veľký. A ona mi o ňom a jeho centimetroch hovorí stále a napočudovanie, vždy ukáže, aký je úžasne dlhý. Napodiv, vždy ukáže rovnaký rozmer. Je mu a vlastne aj jej čo závidieť.

-Dokedy budeš opísať- pýta sa, keď sa lúčime.

-Kým budem vládať a kým budem mať víno- poviem pravdivo a padám. Nielen ja mám večer robotu.