Elwinova sága zväzok V. Kiborn

KIBORN:

Tor, ešte ako starosta, po sebe syna Kiborna zanechal a on

 zatiaľ dospieval a silel, keď otec zabíjal strýka. On sa učil z luku strieľať a dosiahol skoro dokonalosti, u svojho učiteľa, bájneho

lukostrelca Grunlina, syna Torvinovho, čo bol bratom mocného Xtona Gruva, ktorý v dome Projnovom chodil s kráľom Juldingom na lov a na jednu ranu v boji aj troch vojakov prestrelil. Tu Kiborn však mocné ruky mal a oko orla a keď chcel, tak aj zem skrz naskrz prestrelil a šípy do slnka vypálil a do Valhaly až šípy dostali sa. Tu bohovia sa radovali, že nádej sveta ešte existuje a že niekto môže poraziť titánov. I prikázali trpaslíkom z lesov, nech vystrúhajú pre neho drevený luk z posvätného Igdrasilu a tetivu nech z mithrilu a zo skla mu ukuvajú. I takýto luk nech zavesia do hniezda Rocha, bájneho požierača duší a nech si ho Kiborn zaslúži. I poslali mu orla, ktorý Kibornovi kus mäsa z chrbta vytrhol a tak dal na znamenie, že mu chce niečo ukázať. I Kiborn, s mečom a chrbtom obviazatým, do diali vydal sa, až ku Rochovmu hniezdu, kde svojím bystrým zrakom videl, že bájny luk, známy ako Sorni, je v jeho hniezde. I vyškrabal sa hore a Rocha v spánku umlátil a jeho mŕtvole hlavu odrezal a ako trofej zobral si ju. Tu pozdvihol luk. Oni, Odin a Thor veľmi radovali sa, že taký herós ešte existuje. Oni poslali mu ešte helmu. On, Kiborn, zistil, že je synom Tora, ktorý bol synom Thorna, ktorý bol synom Aelufa, ktorý bol synom Elwyna. Zistil, kto sú títo muži. Otcovia otcov jeho otca.  A tiež sa vydal na sever do krajiny, kde juh severom je a východ zase západom a kde slnko každý deň na inej strane vychádza a kde mesiac cez deň chodí a slnko zase v noci. Tam, kde len ľadové medvede odvážia sa. Do kráľovstva temnej légie odrezaného jazyka. Každý z bojovníkov porazí tisíc normálnych smrteľníkov a jeho oddiely na ľadových medveďoch sa vozia. A tu Kiborn, ako jeho praded Elwyn, stínal hlavy a strieľal a keď mal spať, tak spal a keď mal hlad, tak jedol mäso medvedie. Veci nasiaknuté stále čerstvou krvou mal, lebo stále váľal sa v ostatkoch zabitých medveďov, aby neumrzol a z kožušín hrubú huňu on ušil si. A prišiel po snežné hradby na najsevernejšom severe. Ku hradbám, za ktoré sa ešte žiadny smrteľník nedostal a ani bohovia presne nevedeli, čo za nimi je. Tie hradby sa výšili do výšky ohromnej a z čistého ľadu a ocele boli. To ľadoví trpaslíci postavali ich. Pred dávnymi vekmi, ešte keď Thor mladý bol a Odinovi na tvári rástla prvá brada, vtedy trpaslíci už kovali hradby bez brány. Ymího hradby z nechtov Ymího. Však Kiborn nezľakol sa. On pozrel do výšky, ale oči oslepoval mu blizard a nevidel ani do polky hradieb. Tak rozhodol sa, že ich prekoná. On začal sa pomaly na hradby šplhať. Takto šplhal sa prinajmenšom desať rokov, čo jedol len svoje oblečenie a postupne zostal úplne nahý. On neumrzol však, hrial ho jeho božský luk. A pil len sneh, čo padal z nekonečnej oblohy. Po desiatich rokoch sa dostal na vrchol nekonečných hradieb. On, keď vyšplhal sa, ďaleko on dovidel a videl len nekonečnú pustinu kráľa Ugrulfa, syna draka Jolfoja, ktorý zabil prakráľa Rothonda, kráľa severných zím, syna samotného

 Ojrina Veľkého, zvaného Veľkého. I tu Kiborn, odhodlaný, nechal všetko v rukách Odinových. On rozpažil a vrhol sa do náručia bielej hmly, splývajúcej sa s pláňami zmrznutými. I padal on, padal dva mesiace, čo nemal hlad ni smäd. A keď padol rovno na zmrznuté jazero Jälm, postavil sa a od snehu sa oprášil, úderom päste do ľadu dieru vybúral a v ľadoch severu on statočne omyl sa. Zistiť chcel, aká klenba nebeská je vysoká. On napäl tetivu luku a mocne nad seba vystrelil. On šíp letel tak vysoko a nebesá boli také vysoké, že šíp sa otočil a padal ku zemi. Kiborn, syn Torov, napäl ruku a šíp letiaci chytil. On blúdil vo vetre snehovom a keď už jeho telo cencúle pokrývali, on oprášil sa. Aha, v diaľke zrel strom. Nemožné. Kiborn kľakol v kolená a hodiny ďakoval bohom. Pribehol ku vysušenému a zmrznutému stromu, nožom on kôru ošúpal a odev spravil si z nej. A tiež ošúpal drevo, ktoré zahrýzal. Naložil si zásoby dreva a kôry a išiel. On blúdil pustinou a zastaviť sa nevedel. Jeho nohy samy išli vpred, zatiaľ čo on bdel i spal. Jedného dňa dorazil ku moru. More bolo tak široké, ako dlhé bolo. Tisíc zím lovci blúdili cez moria, ale tak široké more, ktoré Kiborn teraz uvidel, nevideli nikedy. Pomenoval more po svojom otcovi Torovi. A odhodlal sa. Skočil do vĺn a sic more ľadové, on nehľadel na omrzliny a plával. On plával, plával dlho a ťažko, už jedna ruka zmrzla mu, ale on doplával. Keď na breh vyšiel, on prízračnú lodenicu zbadal na brehu. A v diaľke uzrel schody, schody do kráľovstva odrezaného jazyka. Tu Kiborn rýchlo bežal a bral schody po ôsmych. Bežal a bežal celý rok, stále do vyšších výšok, cestou kostry preskakoval, čo pútnici pred ním vrchol dobyť snažili sa. On nevládal už, vzduch bol riedky a teplota stúpala. Kiborn zastavil sa a uzrel na okamžik záblesk červeného svetla. Bežal rýchlejšie a cítil, ako sa otepľuje. Telo rozmrzlo mu a zahrieval sa jeho drevený odev. Cítil, ako sa na ňom začína voda variť. On zotrel ju zo seba a bežal ďalej. Rýchlo, rýchlo. On hore na vrchol sa vyšplhal a rukou hmatol do prázdna. Na vrchole hory Ogdonok, v severnej zemi. Strach a hrôza opanovali jeho zmysly. Videl len kráter plný kostier a chodník lebkami dláždený. Pomedzi kosti presvital červený svit lávy. Lebky pod jeho váhou praskali. Ale on vydržal a nezaľakol sa. A na druhej strane krátera bolo to, čo očakával. Samotný kráľ Terend, syn Orgondora Veľkého. Jeho kostra spočívala na tróne z dračích kostí a medvedie laby operadlami boli. On sedel v polohe kráľov. A v ruke zvieral svoj bájny meč Erind. Áno, Erind sa leskol v jeho ruke. Erind, dlhý to meč, svietil čiernym svetlom a láva tiekla z neho ako jed a nevrhal žiadny tieň, ľahký bol ako pierko a ostrý ako sklo, tvrdý ako skala a zároveň poddajný ako hodváb. Kiborn vyrval Erind z kostnatých Terendových rúk a pozdvihol ho. Na tróne však tajomná kliatba napísaná bola. Kto Erind pozdvihne, ten prekliaty bude a potomkovia jeho nešťastie budú mať, až do piateho kolena. Ale Kiborn nebral staré povedačky vážne. On nezľakol sa meča. Však mal sa báť. Pri zostupe on pošmykol sa. Meč z ruky upustil a sám zo skaly zrútil sa. On padal ako je rok dlhý a stále chrbát o skaly odieral si. Áno, mesiac a slnko on už naspamäť poznal i časy, ale on padal stále do nekonečných hlbín. Už ubiehalo leto od leta, čo padol vtedy dávno z Ogdonoku. Zavrel oči a ponoril on sa do spánku bohov. Keď otvoril oči, bradu mal až po zem a o pár rokov viac. On však vedel, kde je. Je na južnom úpätí hory Ogdonok. Nikto nikdy jej vrchol nedobyl, ani v polke ešte nikto nebol. Kto by bol povedal, že ona sa cesta v severných kráľovstvách začína a že hore sídli sám kráľ. A tu, v kraji zelene, ďaleko od zimy severu, bol Kiborn, oblečený len do vetra a svojej kože, so svojím lukom sám. On rýchlo cestou ku najbližšej dedine medveďa zastrelil a z kože zvliekol a ešte do teplej sa odel. A takto vydal sa do blízkej dedinky. Oni v dedine hneď vedeli, že to je syn Torov, čo sa dávno vydal na sever a nikto nevedel, či sa vráti. Na jeho počesť desať prasiat pozabíjali a slaniny a klobás narobili, ktoré potom postupne jedli a vínom sa opíjali. Hostili ho mesiac, počas ktorého sa oslavovalo a mnoho jedla sa zjedlo. A keď sa Kiborn už pokúšal odísť, do oka padla mu Gunrelma, dcéra Rodlewa, ktorý bol synom samotného Rolna od Jaseňa. Gunrelma mala zlatistý vlas a urastená bola i pohľadná a tiež sa jej Kiborn na prvý pohľad zapáčil. Neotáľali a ráno sa vedľa seba prebudili. A tak sa Kiborn rozhodol, že zostane i dá svojim kolenám odpočinúť i chrbátu.