Elwinova sága zväzok VI. Gwenda a Rowald

GWENDA A ROWALD: A na jar, keď pučila zeleň a Kiborn išiel na prvoročný hon, narodila sa v jeho chatrči dcéra veľkého Kiborna, syna Tora, ktorý bol synom Thorna, ktorý synom Aelufa bol. To dievča začalo Gwenda meno nosiť. A keď Gwenda zavŕšila sedemnáste leto, takto jej starý Kiborn hovoril. O bájnom poklade v zemi ľadu, o jeho neúspechu na hore a jej smole,  o smole jej detí a o smole detí jej detí. V tejto dobe však už aj brata malého ona mala, čo Rowald meno nosil. Ale ona staršia a údel prvorodenej nosiť musela a otcov štít ona prebrala a jeho luk tiež. Tu Gwenda, po matke urastená, zo zlatými vlasmi i pohľadná, na cestu vydala sa. Nebezpečia sa nebála, svojmu luku a meču verila, veď zručná bojovníčka bola a tiež obratná. A takto blúdila po lesoch a pustinách severu Lomagardu, krajiny zelene, čo prechádzala polia a v dedinách zastavovala sa a povesť cestovateľky ona vyslúžila si. Stretla i lupičov, čo sa nechali oklamať jej mladistvým neskúseným vzhľadom a o rôzno sa pokúšali. Ona sa však dýkou zahnala a čo začala krv ďaleko striekať, vzali lupiči nohy na ramená. Ona ich potom ešte dlho polievala streľbou z magického luku Kibornovho. I v tomto smere zbehlá, nebála sa chodiť po cestách. Ale tiahlo ju rozprávanie o magickom trojzubci jej pradedov, dare Aeónov, Erinde Ničiteli, ba i o pozostatkoch slnečnej zbroje samotného Elwyna. Ju lákalo ale objaviť magický šíp, ktorým bola zabitá matka Thorna, Kundra, žena Aelufa. Ten šíp bol nacucaný jej posvätnou krvou. Ona získať ho chcela, panovali legendy, že tento šíp neminie cieľ a vždy sa vráti. A takých šípov na svete kopa bola, ale len tri sú známe nám. Kundrin, Rowlandow ba i Mälmigov šíp. Rowland Obrnený bol však ešte nažive a šíp vychádzal z jeho druhej hlavy a Mälmig bol zase stratený v močiaroch Xarndull. Gwenda na cestu vydala sa. Nehľadiac na prekážky, ktoré hravo prekonávala, išla smerom na juh, ku ostrej hore, na ktorej žila Kundra, žena Aelufa. Ona podobná Aelufovi bola i na Thorna podobala sa dosť. I tu syn brata Johildy, Galdon, poznal v nej ďalekú svoju príbuznú. I on ju vyhľadal a spolu skamarátili sa. On povedal jej o Ornocku i o lese Viel. Ona však ďalej pýtala sa na Kundru na vrchole. On, Galdon, presviedčal ju, že na horu nikto nevyšplhal sa ešte. Nehľadiac Gwenda na nebezpečie, odhodlaná, s odvahou Elwyna, začala šplhať sa. Galdon nemohol nesledovať ju. On pobalil jedla, do kože zabalil sa a tiež meč zobral a vydal sa v jej stopách. Sto dní napredovali na vrchol, i hlad ich prepadol, smäd i únava. Nevládnosť i omrzliny. Gwenda a Galdon však napredovali, nehľadiac na padajúce skaly, sneh, ľad i orly. Hriali sa len navzájom a nevládali ďalej. I Gwenda pomaly strácala vieru v dobytie hory. A Galdona už nadobro opustila sila. I raz ráno, keď hmla zmizla i vietor utíšil sa, uzreli vrchol. I tu Gwenda i Galdon novú silu dostali i rany si obviazali a na vrchol sa vydali. A po mesiaci cesty i vrchol dosiahli a tam zase chalúpka učupená i orly, obžierajúce kosti starca a Gwenda zaradovala sa. I dvere rozrazila a mocne do miestnosti vkročila, však Galdon zadržal ju. Mocná sila tohoto miesta vystrelila sekeru oproti tvári Gwende, tá však skrčila sa. Dom kliatba obklopila. I Gwenda však odvážna bola i šikovná i videla kostru na zemi, z ktorej trčal čierny šíp. Musí získať ho. Ona Galdonovi riekla, aby on vrhol ju dnu silou a nech jej štítom chráni ju, zatiaľ čo ona bude rvať šíp z kostry Kundry. I podarilo sa jej. Šíp už v jej toulci a ona na nohách s Galdonom. I tu ju smola prenasledovala, aj jej deti, i tu pošmyklo sa Galdonovi, ako kedysi Kibornovi a tu Galdon zosypal sa do priepasti, napichnúc sa na prvú skalu tak mocne, až Gwendu krv ostriekala. Ona zľakla sa, však vytrvala a pomaly schádzala po strmej stene dole. Šíp má a poctí Galdonovu smrť. Ona keď dole zliezla, v dedine vypytovali sa na vrchol jej. Ona nehovorila nič, len schovávala krvavé fliakance na jej koženom oblečení. V dedine dopočula sa o družine z Grunwaldu, pod horou Läln. Neváhala a vyhľadala družinu ona. Veliteľ Grunwaldských múdry človek bol i odvážny a poznal v Gwende otca Kiborna, ktorého kedysi ako dieťa videl, keď prechádzal ich dedinou. A ona dobre potom slúžila pod vlajkou Grunwaldu. I putovali a kade prešli, tade skutkov hrdinských mnoho zanechali. I Gwenda vyslúžila si prezývku Tá z lesa. Ona a jej magický šíp vždy hrdinsky stáli v popredí a vždy neminuli cieľ. A tak porazili bájnych zločincov Grunwaldu. Oroka, syna Orokovho i Krulna Bájneho, Rendona, Bängla i Truna, syna Hejldonovho a aj samotného Fräpa, syna Wojlona. A Fräp, ako strom vysoký a kolenatý, so zbrojou blýskavou a so sekerou z Gralandu, on stínal a sekal do nepriateľov zúrivo a mocne, ako do stromov. Jemu nemohol ublížiť nikto, ani priamy zásah od Gwendy. A postupne, ako noc naháňala noc, vŕšila sa kopa tiel pred jaskyňou Fräpa, ktorý každé ráno skopol telá do doliny, až kosti praskali a ďalšiu skupinu vítal mocným máchaním a ku obedu bol hotový a krvou poliaty. A skaly dorezané, krvou pokryté a telá dolámané povaľovali sa tu, ako listy na neskorú jeseň. Ale odvážnych neubúdalo. Oni s odvahou, Grenwaldským vlastnou, vrhali sa do boja stále znova a znova a znova a cez zranenie a odrezané končatiny napredovali ku Fräpovi v snahe ho oslabiť. I Gwenda vedela, že to je prehratý boj. I Fräpa nebavilo už toto nezmyselné bojovanie a radšej vchod do svojej jaskyne zatarasil a zásobu tiel na zimu si spravil. I Grenwaldskí, pod ktorých zástavou ležali desiatky tiel v skrvavenej mase a sama Gwenda sa brodila v odseknutých končatinách, sa rozhodli pre zúfalý krok. Najodvážnejšieho z nich poslali ku jazeru Ornock, do lesa Viel po slnečnú zbroj Elwyna, syna Aedwulfa. A riadením osudu padol lós na Gwendu, dcéru Kiborna, syna Torovho. A Gwenda odhodlaná na cestu vydala sa. Prechádzala cez pláne plné snehu a ľadu, cez púšte zamrznuté i fjordy a ľadové medvede stretávala i zabíjala ich, aby poživeň i teplo mala. A zločinci jej problém nečinili i ich odstraňovala z cesty a mnohokrát aj zavesila na strom alebo do priepasti hodila. A po roku putovania ku Ornocku dostala sa ona. I tu spočíval Dran Kruli, drak, syn poraziteľa Prúnov Irvinga, nositeľ mena kráľovho. On zastaviť ju chcel, lebo ochranca slnečnej zbroje a daru Aeónov on bol. On však od drakov niečím líšil sa. Od svojich krvilačných predkov, trhajúcich končatiny a dláviaci telá nepriateľov, on líšil sa múdrosťou, pradrakom vlastnou a jeho matka, Lajla z Hory, ktorá tisíce rokov blúdila v jazere Ornock, mu predala pradračie znalosti a Dran vedel o Elwynovej rodovej línii, poznal Aedwulfa, dobre stýkal sa s nimi vždy. On pozdravil Gwendu i na slávu jej zavolal. Ona poznala v ňom pradraka, o ktorých staré jazyky dedov zmieňujú sa. I ona vedela o tajomstve pradrakov i o tajomstvách a že skrývajú poklady bájne. I Dran povedal, že slnečnú zbroj stráži on. Gwenda tri dobré dôvody udať musí, aby bola hodná brnenie to pozdvihnúť a do boja v ňom vyraziť mohla. Ona odvážna, zručná i pohľadná, darom reči obdarená bola. I vymenovala dôvody pokrvnej Elwynovej línie i boj z Fräpom ničiteľom. A drak sa nenechal ďalej presviedčať a priznal Gwende pokrvné právo na slnečnú zbroj i na dar Aeónov. A Gwenda zhodila staré šaty a nahá skočila do jazera Ornock, ktoré ľahko preplávala. A v lese Viel skutočne slnečná zbroj ležala. Ona odela ju a hrudné pláty ako z látky obopli ju. A ona odetá do slnečnej zbroje Elwynovej, s darom Aeónov, s lukom božským i odvahou, preplávala Ornock i drakovi vzdala česť a slávu a chválospev mu zapela a s piesňou na perách ona odkráčala smerom ku brlohu Fräpa Mocného i uchvatiteľa. Ona bežala, čo jej sily stačili, však silu jej dodávalo brnenie slnečné, vo vyhni božskej ukované samotným majstrom Lannom, pratrpaslíkom, synom obra Laana, priameho potomka Ymího. A Lann slnečnú zbroj na zem zhodil, keď Loki prechytračil ho. A slnečná zbroj odvtedy slúži v boji proti silám zlým. A Gwendu toto poháňalo v jej boji a tak, nehľadiac na premárnené roky putovania, zanechávala za sebou dobré skutky a zbojníkov pozabíjaných, nezriedka na stromy povešaných, ktorí ju zabiť sa pokúšali, však neskoro si pod plášťom všimli, že to Gwenda je, dcéra Kiborna. Ona mnohokrát až do jaskyní chodila na zásobách zločincov a zbojníkov hodovať, čo ich pozabíjala, a hlavy odsekala a trojzubcom prepichla im telá. A keď došla na pomedzie Grenwaldu i uzrela šiatre, družina bola v strehu. Už z diaľky však prevolávali jej na slávu. A ona v čele družiny útočila na baštu Fräpa. Fräp, vyrušený i nahnevaný, sa zahnal sekerou a niekoľkým bojovníkom hlavy urval i telá rozšliapal. Ale Gwenda kryla sa za kmene stromísk i za skaly a pokúšala sa o smrteľný výpad do Fräpovho žalúdka, alebo inde. I ona mocne sa od padajúceho vojaka odrazila a s rykom, zrovnateľným ku hromom, zarazila dar Aeónov hlboko do Fräpovej hlavy i prúd krvi ju odhodil. Ako Fräp dozadu potácal sa, trhal stromy a za sebou rozšliapané telá nechával a na krvi on pošmykol sa a spadol z brala Gwedock do rokliny bez mena. Gwenda na nemohla zdvihnúť, strom nohu jej pridlávil. Ale vždy po boji prišli na mŕtvolách hodovať vlky kniežaťa Prolpa, syna Hwenda Slávneho, ktorý bojoval pri samotnom kráľovi Ljolsonovi. A vlky vždy mŕtvych a zranených pojedali a telá im rozvláčili po krajine. A Gwenda videla, ako sa vlky blížia a trhajú vzdialené telá i kosti praskajú. A Gwenda márne sa pokúšala so svojou silou strom odtlačiť, čo nedalo sa. Ona ním ani nepohla. Tu videla vlka, ako sa rúti jej smerom, odhodlaný pochutiť si na mladom a čerstvom mäse, hodne krvavom i teplom. A tu z tábora vyrútil sa bojovník a vlka on prepichol na polky a nehľadiac na nebezpečenstvo, Gwende nohu odsekol, až krv ďaleko striekala a ju zpod kmeňa vytiahol a do tábora doniesol. I Gwenda, otrasená a bez nohy, zvalila sa na zem a hľadela do špinavej a zjazvenej tváre, ale mladej. I bol to on, jej malý brat Rowald. I Rowaldovi dlho za sestrou bolo, tak vybral sa ku jazeru Ornock, že pokúsi sa získať brnenie jeho predka Elwyna. I jeho zverbovali po ceste Grenwaldskí. Ale on vtedy už po boji bol s banditmi a lapkami, ktorých postínal a končatiny urval, však sám už na konci síl bol, i pomätený. Až teraz ju spoznal vraj a tak zachránil ju. Ona, Gwenda, vďačná bola i rada. Len noha jej chýbala, tak mnoho piva vypila, aby bolesť z nohy sa jej vytratila, potom sama do uhlíkov žeravých si nohu položila, aby krv netiekla a bolesti ušetrená bola. Mäso spáleninou zaškvrčalo. I rana v poriadku už bola. Ona, Gwenda, stále pohľadná a odvážna, potom nebojovala už. Vydala sa do svojej rodnej dediny, kde spolu s Rowaldom obhospodarovali farmu. A jedného dňa i Gwenda spoznala syna Fräpovho, Lurna. Ale Lurn, na rozdiel od otca svojho, viac na matku ponášal sa. On krásnej tváre i urastený, kolenatý a vzdelaný on bol, odvážny za troch a tiež pohľadný. Gwenda uvidela ho a tak ho ku sebe zavolala a povedala mu o skone jeho otca Fräpa. On zarazený nebol, lebo svojho otca on sám chcel zo sveta sprovodiť. On ďakoval Gwende a sám sa do nej zamiloval. A tak spolu Gwenda a Lurn žili. A naozaj, o rok syn sa im zrodil, ďalší z hrdinov veľkých. I meno začal nosiť kráľov hodné, Rond začal hovoriť si.