Spolok démonov - Abak

Temný príbeh o neznámom svete okolo nás...

SPOLOK DÉMONOV

          Abak

Stačí mi jediný pohľad na tmavú ulicu spoza skla môjho služobného vozidla a som späť v realite. Pred očami sa mi náhle zjavuje tá najväčšia spodina mesta. Bezdomovci, narkomani, ľahké devy. Všetky tie prízraky spoločnosti, ktoré cez deň nik rád nevidí.

Bez slov pozorujem studené októbrové kvapky dažďa a cítim, ako sa mi chlad čoraz viac zarýva pod nechty.

„Tam to je,“ v diaľke pred sebou badám v obkľúčení zvedavého davu svoj nový prípad. Samozrejme, tak ako vždy som schytal jednu z vrážd, ktorú nik na oddelení nechcel.

„Čo to tu máme, Kowalsky?“ spúšťam na privítanie svoj klasický príhovor na mieste činu.

„Žena, vek dvadsaťštyri, smrť následkom viacnásobných bodných rán. Viac budem vedieť až po pitve,“ odpoveď znie zo začiatku skoro fádne tuctovo, avšak miesto činu vyžaruje zo seba takú tajomne dusnú atmosféru. Čosi som vetrím vo vzduchu, niečo desivé.

„Chcem vidieť na stole tvoju správu najrýchlejšie, ako to bude možné, Kowalski,“ usmerňujem môjho guru z márnice.

Ako detektív oddelenia vrážd som mal možnosť zvyknúť si za tie roky už na všetky druhy vrahov, vrátane tých úchylných, či následne na ich spôsoby odstraňovania svojich obetí. Nôž, škrtenie, dusenie, topenie. Toto sú tie najpoužívanejšie techniky, s ktorými sa najčastejšie stretávam.

Späť však ku dnešnému prípadu. Šéf mi zavolal, že s niečím podobným sa tu na okolí už dlho nik nestretol a preto jediná jeho voľba som bol ja, detektív Otto Heiter. V celom Berlíne som široko-ďaleko známi expert na vraždy spojené s okultizmom a sektami.

„Máme už svedkov, prípadne nejaké záchytné dôkazy?“ konečne sa môžem pustiť do tej pravej špinavej policajnej práce. Podľa okolia to bude výsledok nejakej sekty. Nasvedčujú tomu hlavne neznáme znaky po trupe obete, naviac na vlas rovnaké písmo je rozhádzané všade po stenách v blízkom okolí.

Snažím sa nájsť princíp pri pohľade do stredu tohto pekla.

V ohnisku prípadu je nahé ženské telo, dôkladne položené do kruhu. Pripomína mi to da Vinciho znázornenie postavy s rozprestretými rukami a rozkročenými nohami.

Dobodané skrz-naskrz snáď dvomi tuctami úderov od dreveného kolu. Najdôležitejšia stopa, ktorá je akýmsi poznávacím znakom celého rituálu, je spomínaným kolom doširoka vyhĺbená diera v okolí srdca a taktiež prepichnuté obe oči.

Nelogické, nech už tento ohavný čin spáchal ktokoľvek, zbraň nechal voľne pohodenú ani nie dva metre od miesta krvavého činu. Ešte je skoro tvrdiť, či šlo o zámer, alebo o čin amatéra, prípadne skupinu ľudí.

Nech sa snažím, ako chcem, moje znalosti siahajúce až niekde ku satanistickým sektám zo začiatku stredoveku, nestačia mi dostupné vedomosti na rýchle odhalenie tohto krvavého šialenstva.

„Máme ho detektív, naši ho akurát vezú na stanicu,“ náhle ma vyrušuje jeden z mladších kolegov.

„Vypočujte každého dostupného svedka, nájdite po páchateľovi aj tú poslednú kvapku potu a ráno chcem mať na stole, čo ste tu našli. Oči majte na stopkách, chlapi,“ okamžite rozdávam naokolo postávajúcim detektívom a celému osadenstvu jasné príkazy, čo majú robiť, aby mi náhodou nezašliapali do zeme nejakú z dôležitých stôp.

Sám pritom sadám s cigaretou v ústach do služobného vozidla a za revu vychádzajúceho z mojej sirény sa ženiem smerom na stanicu, vypočuť podozrivého.

***

„To má byť náš vrah?“ už prvotné dojmi zo sledovania osoby obvinenej z vraždy prvého stupňa sú nanajvýš rozpačité.

Posadil som sa za jeden koniec stola a na druhom badám útlu spútanú ženu. Neverím, žeby dokázala osamote vykonať podobný čin a preto sa vydávam smerom za odhalením jej komplicov.

„Ako sa voláte? Viete prečo ste tu?“ výsluch začínam svojím osvedčeným postupom.

Podľa zvyku sa mi najčastejšie ako ozvena navráti plač, rozrušené dýchanie, zopár zmätených slov, alebo len mĺkvy dezorientovaný pohľad podozrivého.

Toto však nie je tento prípad, lebo tentokrát sa mi dostáva prvýkrát namiesto akejkoľvek odpovede, či mlčania neočakávanej reakcie.

„Smiech?“ rozplýva sa po celej miestnosti. Tento prístup vrahyne ma nemôže rozladiť a tak pokračujem ďalej.

„Kde je zvyšok vašej skupiny? Máme dôkazy...“ obvinená ma nenecháva dohovoriť, pretože po jej náhlom výbuchu smiechu sa deje čosi výsostne záhadné. Konečne prehovorí.

„To on. On to chcel. Povedal, že ak to nespravím, zabije ma!“ a nasleduje opätovne ďalší nezmyselný rehot.

„Kto je on? Kto vás ku tomu naviedol?“ hučím bez prestávky do obvinenej dobrú polhodinu, lenže už z nej nedokážem vytiahnuť ani slovo.

Zostávam blúdiť na mieste, preto ku sebe volám policajného psychiatra a trávim čakanie pozorovaním objektu. Predovšetkým študujem doložený spis hlavnej podozrivej.

Podľa dostupných informácií má žena predo mnou 24 rokov. Adela Wurtz, tak znie jej meno podľa dokladov. Preukaz z knižnice naznačuje, že bude študentkou, pravdepodobne vysokoškoláčkou. Z počítača sa nám nepodarilo vytiahnuť skoro nič. Podľa odtlačkov nemá Adela W. v databáze žiaden trestný záznam, je čistá ako ľalia.

Sedí tu spútaná oproti mne len vďaka skutočnosti, že ju náhodní okoloidúci našli zakrvavenú, v miernom šoku a hlavne, potulujúcu sa neďaleko miesta činu, v okolí jedného z nočných barov.

„Čože? Hovor hlasnejšie,“ nerozumiem tomu, ale smiech náhle končí a Adela sa mi niečo snaží povedať. To ma v sekunde aktivuje a okamžite ku nej pribieham, snažiac sa zachytiť konečne nejaké vodítko.

„J-j. Je tu. Za mnou,“ nechápem jej odpovedi, ale ten strach v jej nevinných očiach ma načisto mätie. Navyše zrazu sa jej do tváre zarýva výraz čistého zdesenia, akoby jej čosi vyrazilo dych.

„Ááa, aa,“ rukou si zviera kožu pri srdci, až v kŕčoch padá na zem a napriek môjmu rýchlemu pribehnutiu ku jej telu, môžem už len skonštatovať smrť.

***

Náhle zlyhanie srdca, tak znie príčina jej úmrtia uvedená na pitevnej správe, ktorá mi dnes poobede skončila na stole od Kowalského.

Samozrejme som sám nelenil. Rozbehol som dôkladné pátranie po záhadnej vrahyni. Moje zistenia pritom predčili všetky očakávania.

Hlavná podozrivá Adela Wurtz študovala na univerzite a podľa záznamov nemala nikdy problémy so zákonom. Som zvyknutý na premenu z bezúhonných anjelikov na krutých diablov, preto som sa za žiadnych okolností nedal zmiasť jej prvotnou nevinnosťou.

Moje ďalšie kroky smerovali za jej známymi z univerzity, rodičmi, susedmi, priateľmi z detstva...

Študenti, profesori, knihovníčka, upratovačky, rodina, záhradník, blízky i vzdialený známi, či príbuzný...

Vypočul som jednoducho každého, kto mi mohol poskytnúť čo i len jeden malý záchytný bod.

Nik však nevedel, čo sa snažím zistiť, vraj Adela by nikdy neurobila nič žiadnemu živému stvoreniu na planéte. Vegetariánka, vedúca niekoľkých dobročinných spolkov, vzorná študentka a milovaná dcéra svojich rodičov.

Stále mi do seba nezapadá viac a viac úlomkov tejto komplikovanej skladačky. Ak som sa o nej dozvedel niečo nové, čoraz viac sa mi zdalo, že dostávam informácie o niekom úplne inom.

Z kruhu jej najbližšej rodiny som sa dozvedel asi to najpodstatnejšie. Adela mala silnú hemofóbiu, pri pohľade na krv okamžite strácala vedomie.

Absurdné na celej veci je, že podľa Kowalského lekárskej správy bola všade na okolí činu nielen riadna dávka krvi obete, ale i značné množstvo Adelinej DNA z jej vlasov a slín.

Zvlášť podľa krvavých stôp zachytených priamo na šatách podozrivej a jej rukopisom napísaných niekoľko krvavých znakov na koži obete bola naším vrahom. Nič iné však nedáva v jej prípade zmysel.

Koho to teda hľadám? Rozdvojenú osobnosť, či snáď prízrak?

***

„Vstávaj Heiter, máme...“ zobúdza ma detektív Lintner a čosi do mňa tlčie hneď zrána. Omyl, beriem to späť. Podľa všetkého som musel od vyčerpania zaspať na svojom pracovnom stole.

„Čo sa deje? Doniesol si mi kávu, či čo,“ ešte v mierne rozospatom stave som sa dožadoval odpovede. Nikdy by ma však ani vo sne nenapadlo, že to šialenstvo bude mať opäť pokračovanie.

„Otto neblbni tu a okamžite poď s nami, našli sme druhú obeť,“ zobúdza ma zo sna do nočnej mory už oveľa prísnejším spôsobom kolega Manský.

Zbytočne sa nezdržujem. Sadám si do auta, zapínam maják, preletím zopár križovatiek na červenú a dorážam do desiatich minút na miesto činu.

„Kruci, toto je snáď blbý vtip?“ na moje prekvapenie sa mi pred očami vynára navlas rovnaký postup a zrkadlovo totožné miesto polohy obete, ibaže skoro na druhom konci Berlína. Moje pocity zhrniem do jediného slova a to déja vu.

„Otto veríš tomu, čo tu vidíš? Lebo mňa z toho ide je...“ nedá mi poriadne sa nadýchnuť mladý Kowalsky a tak mu musím za trest prideliť veľmi dôležitú úlohu.

„Dones mi radšej kávu, Peter. Hlavu mi ide roztrhnúť na dva kusy,“ zostáva stáť na mieste ako obarený, ale keďže ma pozná až moc dobre, len sa otáča a spĺňa moje požiadavky.

Celé okolie sa mi zdá povedomé. Od veľkého, krvou vytvoreného kruhu, cez spôsob smrti obete, až po tajomné písmo na tele a stenách, všetko akoby bolo skopírované z miesta činu zo včera.

Dokonca i hlboká diera v hrudnom koši obete, či nasilu zatlačené oči do lebky za pomoci rovnakej vražednej zbrane sú na milimeter presne umiestnené na tom samom mieste. Neuveriteľné, ale aj ten prekliaty drevený kôl, vraždiaca zbraň a hlavný dôkaz je na totožnom bode, na akom som ho zbadal pri včerajšej vražde.

Pri tom pohľade naokolo ma napáda jediná možnosť. V oblasti operuje druh vysoko brutálnej organizovanej sekty.

Pripadám si ako v zlom sne, keď ma opätovne zasiane do uší: „Máme páchateľa detektív. Zadržali ho len dve ulice odtiaľto.“

„Rozumiem,“ viac mi nie je nutné vysvetľovať. V tom okamihu sa púšťam do behu nočnou ulicou za svojím podozrivým.

„To, to je on?“ ihneď, ako dobieham do cieľa, pokladám svoju otázku smerom na muža sediaceho v policajnom aute. Nestíham sa pritom ani riadne vydýchať.

„Tu máte jeho doklady detektív,“ vychádzajú mi v ústrety neznámi príslušníci policajného zboru.

Uwe Stein, 27 rokov, podľa vizitky je pracovníkom v banke. Odhad ceny jeho mierne zakrvaveného obleku, ktorý má práve na sebe, sa jedná o dosť majetného člena spoločnosti.

Novou záhadou pre mňa ostáva, pri mojom príchode som si vedomý toho faktu, že bol vo vozidle ako baránok. Pri prvom pohľade na mňa sa však začal škodoradostne usmievať. Rovnaká situácia, na akú som narazil pri Adele Wurtzovej.

„Priveďte ho ku mne,“ za pomoci mojich kolegov vyťahujem podozrivého z auta a začínam s výsluchom na mieste.

„Čo ste tu robil? Prečo ste od krvi? Poznáte Adelu Wurtzovú?“ môj postup je jasný od začiatku.

Avšak jeho odpoveď sa rovná nule, ak nepočítam zaiste ironický smiech. Občasné ticho, nezmyselné kamenné grimasy, jemné úškrny, či naopak nikde sa nekončiace návaly hlasného rehotu, nemajú u podozrivého konca počas celej doby výsluchu.

Než sa ho stíham spýtať, či užil nejaký druh drog, začína mi celkom od veci s úsmevom na tvári oznamovať: „On ťa vidí. Prišiel si pre teba. Už čoskoro budeš na rade...“ Niečo mi chcel ešte povedať, lenže jeho nohy sa náhle podlamujú a Uwe zletí na kolená. V silných kŕčoch a starom známom zvieraní a drápaní rukami v oblasti srdca nakoniec dopadá bez pohybu na mokrú vozovku.

„Náhly infarkt, to má byť snáď vtip?“ plný zlosti, ale v pokoji vystupujúci ku okoliu hodnotím skon hlavného podozrivého.

Pri pohľade na nehybné telo, ležiace bez života ani nie meter povedľa mňa, začínam mať podozrenie, že sa nejedná o náhodu.

Na čele mi však robí ešte väčšie vrásky fakt, že oba prípady sú nielenže vzájomne nelogicky prepojené, ale obaja podozrivý ma záhadným spôsobom poznali a pritom, som si istý, že som sa s nimi predtým nikdy nestretol.

Priznávam, ak zoberiem do úvahy Adelu, mohla si moje meno prečítať z odznaku, avšak Uwemu som svoju identitu určite neprezradil.

***

Vrátil som sa na stanicu a začal pracovať na druhej vražde. Už celé hodiny prezerám desiatky fotiek z miesta činu oboch vrážd, rozbory z laborky, či z pitvy, množstvo spisov o aktívnych i dávno zabudnutých sektách. Záznamy z výsluchov svedkov z okolia vrážd od kolegov Lintnera a Manského poznám skoro naspamäť.

Zatiaľ však postávam na mŕtvom bode.

„Dobré ráno. Dlho sme sa nevideli. Vidím, že sa tu moc nezmenilo,“ príjemný ženský hlas vniká do mojich uší a ja sa so záujmom otáčam na pracovnej stoličke smerom ku tomu anjelskému hlásku. Tentokrát mám pred očami starú známu partnerku z čias prípadu Berlínskeho škrtiča, Dr. Ferchovú. Napriek jej mladému veku je to jedna z popredných expertov na rôzne sekty a to nielen v Berlíne.

Okrem spomínaného faktu, že sa úspešne podieľala nepriamo aj pri mojom medializovanom odhalení najväčšieho sériového vraha za posledné polstoročie na území Nemeckej spolkovej republiky, poznám z dôverných kruhov, že sa zaujíma i o paranormálne javy. Duchovia, záhady a podobné veci, spojené s nevysvetliteľnými javmi to je jej koníček.

„Karin, čo tu ty robíš?“ zostávam od úžasu priklincovaný na stoličke.

„Po celom oddelení sa šíria hrôzostrašné fámy z tvojho prípadu a tak som nemohla odolať. Kapitán s mojou pomocou už súhlasil,“ sprvu ma šokovala svojím dobrovoľným pripojením sa ku môjmu vyšetrovaniu.

„Pomoc sa mi hodí a na začiatok mi môžeš doniesť kávu Karin,“ staré zvyky sa ťažko menia a tak sa dá tento môj krok očakávať.

„Presne toto som čakala,“ nemôže si odpustiť malú ironickú poznámku.

„Preto som v predstihu jednu doniesla so sebou,“ prekvapuje ma dievča svojou pohotovosťou.

***

„Takže detektív, tento druh písma sa podľa dostupných informácií na internete už objavil i predtým,“ netrvalo dlho a objavujú sa prvé výsledky našej spolupráce.

„V známej histórií sa objavili len tri preukázateľne zhodné typy znakov, akými sú tie naše. Posledné pritom našli vyryté do skalného objektu niekde na juhu Afriky v roku 1873,“ dodáva s úsmevom a je z nej cítiť akýsi druh radosti, že je o krok napred predo mnou.

„Zaujímavé, takže Afrika?“ prekvapuje ma náš posun vpred.

„Podľa záznamov vraj celá osada, nachádzajúca sa neďaleko od toho miesta vtedy ľahla popolom. Akonáhle dorazila na miesto skupina britských bádateľov, zdokumentovali celé okolie nevysvetliteľnej záhady a samozrejme sa snažili nájsť i kľúč na odhalenie tých istých záhadných znakov, ktoré sa našli aj tu, v uliciach Berlína. Podľa dostupných výsledkov sa im to aj z časti podarilo,“ oznamuje mi Karin jedným dychom.

Pokiaľ sa moja mladá posila snaží preložiť starobylé písmo z tiel a okolia miesta činu, ja sa púšťam do rozlúštenia tajomstva Adelininých slov "on to chcel" zo záznamu z kamier, umiestnených v miestnosti pre výsluch.

Koho tým myslela? Uweho? Ak áno, prečo skončili navlas rovnako. Náhlym zlyhaním srdca? A tiež ak by to bol Uwe, čo znamenali jej slová "Je tu. Za mnou?" V tom momente tam bola predsa len Adela a ja. Žeby sa mi vtedy snažila predať kúsok z ich neznámeho kódu?

Tiež tie ich infarkty. Podľa dostupných záznamov nemali nikdy problémy z krvným systémom. Boli zdravý ako ryby a tiež...

„Tretia obeť, volajú nás,“ vyrušuje ma zrazu pri dôležitých dedukciách Karin.

***

„Ja viem Kowalsky, vidím to sám,“ umlčujem mladého kolegu mávnutím rukou, pretože už z diaľky je zrejmé v poradí druhé déja vu v prípade.

„Karin poobzeraj si to písmo na stenách,“ zadávam náplň práce svojej posile.

„Zaujímavé,“ po príchode na miesto novej rituálnej vraždy som očakával opäť viacnásobné bodné rany na tele, avšak tentokrát ich mala ženská obeť na svojom povrchu iba päť. Najviac mätúci je pritom fakt, že neznáme písmo na jej tele tentokrát úplne nelogicky dopĺňala i veta v našom jazyku.

„Každá rana, jeden deň,“ oznamuje čudesný odkaz.

Až na tieto dva body sa celý zvyšok stôp ničím nelíši od klasického postupu predošlých páchateľov.

Krvavý kruh ako podklad pre mužské bezvládne nahé telo. Ruky rozpažené a nohy rozkročené. Kúsok od obete odhodený drevený kôl, steny plné neznámeho písma, potoky krvi rozliate po okolí...

Zatiaľ čo Karin pozoruje okolie, písmo, či štýl vrahovej práce, v dave si všímam postávať podozrivú postavu. Má na sebe dlhý čierny habit a kapucňu na hlave.

Nevidím jej poriadne do tváre, ale mám tušenie, že sa na mňa uprene díva.

„Héj, vy tam. Ani sa nepohnite,“ bežím smerom ku tej tajomnej osobe, ale na moje prekvapenie po dobehnutí na miesto nikoho pred sebou nenachádzam. Akoby sa ten prízrak stratil v priestore v spoločnosti z kanála unikajúcich výparov, ktoré mi náhle na okamih zahmlili výhľad.

„Detektív Heiter,“ otáčam sa čelom vzad smerom ku Ferchovej a pozorujem ju, ako sa mi snaží čosi z diaľky naznačiť. Ukazuje pritom na vysielačku v aute.

„Absurdné!“ nestačím sa čudovať, čože som to začul vychádzať z útrob policajného vozidla. Do tretice sa história zopakovala a opätovne máme snáď šťastie? Páchateľa dolapili dva bloky od miesta vraždy.

„Karin, až tu skočíš, dones mi ihneď na stôl tvoju správu, ja sa musím ponáhľať na stanicu,“ opúšťam miesto činu a ponáhľam sa na výsluch. Dupem na plyn a za sebou viac nevidím nič iné, než hustý dym z mojich pneumatík.

***

Moje prvé kroky po príjazde pred stanicu však nevedú priamo do dverí.

„Čo to,“ obzriem sa na ľavú stranu a čože tam nevidím? Na moje prekvapenie na chodníku nestojím v tejto chvíli osamote. Neznáma postava z miesta činu, zahalená od hlavy po päty do čierneho úboru ma musela prenasledovať až tu.

„Stoj, počuješ?“ neznámi cudzinec sa vydáva na ústup. Vydávam sa ho prenasledovať a bežím jeho smerom čo to dá. Podozrivý akurát zabočuje do najbližšej bočnej uličky. Na nešťastie je predo mnou zrazu samá tma a tak sa mi moja viditeľnosť stáva vlastným nepriateľom. Beriem do ruky baterku a vydávam sa opatrne vpred.

„Vylez von z tmy s rukami nad hlavou,“ navrhujem mu.

„Č-čo to má znamenať?“ zdesenie ma dokonale paralyzuje, zmáham sa len na mierne pootočenie hlavy vzad. Pohlcuje ma strach, pretože moju nevýhodu orientácie v tme nečakane využíva nepriateľ na tichý presun, kdesi z konca ulice až za môj chrbát.

„Zahráme si hru?“ vydáva zo seba neznámy.

„Akú hru?“ otáčam sa ako blesk za vlastný chrbát a mierim zbraňou smerom ku cudziemu hlasu.

Nechápem to, ale nikto tam zrazu za mnou nestojí. Celá situácia nemohla trvať viac, než nepatrný zlomok sekundy, takže netuším, akým prekliatym spôsobom dokázal stade môj protivník v tichosti zmiznúť.

„Héj, kde si. Vráť sa, počuješ,“ behám zbesilo baterkou zhora nadol, zľava doprava, ibaže po cudzincovi akoby sa zľahla zem.

„Kašlem na to,“ stratil som tu už kopec času, preto sa teraz musím čo najrýchlejšie poponáhľať naspäť na výsluch.

„Otto, ráno čakám na stole konečne tvoje prvé hlásenie,“ vrážam na chodbe do kapitána a len tak-tak ho nezvaľujem k zemi.

„Si v poriadku?“ pýta sa ma plný nervozity po mojom náraze doňho. Cítim z neho druh znepokojivého napätia. Musím veruže zaloviť v pamäti riadne hlboko, aby som si spomenul, kedy chcel odo mňa hlásenie už po pár dňoch od začiatku vyšetrovania. To musí byť dané tým, že môj prípad má ďalekosiahlejšie následky, než sa môže zdať.

Neznáma osoba, či dokonca skupina likviduje náhodné obete, naviac samotnými páchateľmi sú naši priemerní, nikdy netrestaní spoluobčania.

„Zdravím ťa, Heiter. Konečne si dorazil,“ zarývajú sa mi do uší v miestnosti pre výsluch prvé slová kolegu Manského.

„Nič sme z neho nevytiahli. Ak chceš, skús teraz i ty svoje šťastie. My si dáme na chvíľu pauzu,“ dopĺňa ho detektív Leitner.

„Uvidím, čo sa mi podarí,“ súhlasím a pomaly si po vstupe do miestnosti sedám na stoličku oproti podozrivému.

„Viete prečo ste skončili tu?“ začínam s výsluchom podozrivého. Akonáhle zdvíha oproti mne sediaca osoba hlavu, začne sa nezmyselne usmievať.

„Prečo ste to urobili? Pracujete sám? Ste členom sekty?“ nech sa snažím povedať čokoľvek, nevráti sa mi spätne ani slovo.

Keď už som celkom v koncoch a čakám na nový druh posolstva typu "on za to môže", vtedy sa prihodí čosi ťažko vysvetliteľné.

Náš nový podozrivý Klaus Loge z ničoho nič, bez varovania omdlieva a hlava mu naráža celou silou na roh stola.

„Máme tu ďalšie zlyhanie!“ vypúšťam zo seba, pretože si chybne namýšľam, že sa jedná o ďalší záhadný infarkt.

„Do ...“ náhle ma šklbne, lebo páchateľ sa začína opätovne hýbať.

„Ste v poriadku?“ zalial ma studený pot.

Ale tie oči! Nikdy nezabudnem na ten jeho pohľad po návrate vedomia. Žiadna farebná dúhovka, či bielko sa nekonajú. Jeho zrak pohltil kompletne čierny odtieň a v ten moment som neni schopný racionálne chápať realitu vôkol seba.

„Máš strach, Otto?“ uzemňujú ma slová človeka, ktorý ma nikdy predtým nemohol v živote vidieť. Pritom jeho hlas je v rapídne pozmenenej forme. Na človeka získava oveľa hlbší tón a tá jeho prazvláštna ozvena.

„Tak teda, si pripravený na hru?“ dopĺňa sám seba tajomne, než sa zmáham povedať čokoľvek na vlastnú obranu.

„Počkaj, ako to myslíš,“ zrazu som si vedomí, že predo mnou stojí zásadný problém. Podľa slov vychádzajúcich z jeho pier sedí predo mnou rovnaká osoba ako tá, čo sa mi stratila v tej temnotou pohltenej bočnej uličke pred pár minútami. Po správnosti fyziky je to však celkom nemožné, veď obvinený tu čakal na mňa na výsluch s putami na rukách a hlavne v spoločnosti Leitnera s Manským. Čo to má teda znamenať?

„Čo odo mňa chceš?“ zmáham sa len na jedinú otázku.

„Predsa tvoju dušu. Čo iného čakáš,“ desia ma jeho slová, ktoré mi vzápätí vyrážajú dych.

Hľadím tej neznámej osobe priamo do oči a snažím sa zachytiť aspoň základ logiky z celej situácie.

„Kto vlastne si?“ zostáva mi jediná racionálna otázka, ktorú som i neznámemu "stvoreniu" predo mnou položil a teraz čakám netrpezlivo na odpoveď.

„Abak, tak ma volajú,“ oznamuje mi s úškrnom na perách.

„Čo sa stane za päť dni?“ dožadujem sa rozlúštenia odkazu z tela poslednej obete.

„Však to zistíš už čoskoro, Otto,“ sú posledné slová tej čudesnej bytosti.

„Áááaa,“ to čo potom nasleduje je navlas rovnaké tomu, čo sa prihodilo i pri predošlých dvoch prípadoch náhleho zlyhania srdca.

„Je mŕtvy,“ zostávam sedieť na podlahe a pozorujem pritom Kowalského pri obhliadke obvineného. Len tu tak pozerám pred seba a dívam sa rovno pred nos.

„Otto, počuješ? Otto si v poriadku?“ začujem povedľa mňa známy ženský hlas, ktorý sa ma snaží prebrať z iného sveta.

„Karin?“ pozerám na ňu celý bledý. Chvíľu mi trvá, kým sa znova dvíham z chladnej zeme, ale moje ďalšie kroky sú jasné.

Potrebujem vidieť ešte raz a dôkladne celý záznam dnešného výsluchu. Preto sa rútim do vedľajšej miestnosti, kde už dvojica našich spracúva nahrávku.

„Pustite to, chcem to vidieť,“ prikazujem im a začínam pozorne študovať každý pohyb, slovo, či náznak hocičoho podozrivého, čo mi mohlo vo vnútri uniknúť.

***

Strávil som pri záznamoch z kamier niekoľko hodín a pozeral sa dookola na dianie počas výsluchu. Pozmenený hlas Klausa Logeho vzali medzitým chlapi na rozbor, rovnako čakám aj na výsledky pitvy. Je zrejmé, že som sa dnes stal svedkom presídlenia vedomia. Aspoň táto hypotéza od Karin ako tak dokáže vysvetliť celé to dnešné divadlo.

Cítim, prípad sa presmeroval do štádia paranormálneho javu a tu som si vedomí, že bez pomoci Dr. Ferchovej zostanem stáť v začarovanom kruhu.

Pozorujem, skúmam, hľadám na materiáloch s prípadu troch rozličných vrážd akýkoľvek spoločný bod. Snažím sa v nich objaviť aspoň jediné zhodné poznávacie znamenie.

„Už som to ako tak dala dokopy,“ dávam si menšiu pauzu, pretože ma prerušuje pri práci Karin.

„Toto sú všetky dostupné materiály, ktoré sa mi podarilo dať dokopy,“ hádže mi na stôl svoju doterajšiu prácu z nočného výjazdu a mne padne ihneď do oka preklad neznámeho písma z miesta činu.

„Vďaka prípadu vyhubenia africkej osady z roku 1873 som dokázala preložiť viac menej slabú polovičku z toho, čo máme,“ stihne mi ešte vysvetliť.

"Zraz posledných šiestich. Abak, démon hnevu prichádza. Len ten bez hriechu, len ten jediný sa dožije svojho konca bez strachu. Lov duší započal."

„Viac sa mi žiaľ nepodarilo rozlúštiť,“ dodáva po prečítaní výsledkov svojej práce.

Démon hnevu. Zraz posledných šiestich. Lov duší. Začínam mať pocit, že náš prípad smeruje do slepej uličky, pretože nové odhalenia vyznievajú stále viac a viac nadpozemsky. Mimo môjho chápania.

Už vidím ten výraz na kapitánovej tvári, až bude ráno čítať moju správu. Avšak čo mám robiť? Toto sú fakta.

Na rozdiel od Karin, ktorá začína byť čoraz viac náchylná na paranormálne vysvetlenia celého prípadu, ja si nemôžem dovoliť upadnúť do neznámeho sveta. Stojím predsa pevne na zemi a počítam s tým, že každá vec, ktorá sa doteraz prihodila na tomto čudesnom prípade sa nakoniec racionálne objasní.

„Heiter, tu máš tie výsledky, čo si chcel,“ moja šoková terapia nemá konca, pretože na stôl mi pristáva nový spis od technika z labáku.

„Neuveriteľné,“ rozrušuje ma analýza pozmeneného hlasu z výsluchu Klausa Lugeho. Výška a zloženie vĺn nielenže neprislúchalo danému subjektu, ale nikdy nemohlo patriť ani žiadnemu ľudskému tvorovi na zemi. Môže za to hlavne fakt, že tajomný hlas sprevádzala i zmes tónov, ktoré používajú pri komunikácií netopiere, niektoré druhy opíc, divých šeliem, či veľrýb. Náhodným zlúčením z nich vznikol nakoniec ten konečný, hlboký neznámy hlas.

Podrobujem akurát trojicu obetí a zároveň aj ich vrahov dôkladnej analýze. Profil vraha však nesedí ani pri jednom z prípadov. Ich vzájomná nadväznosť, či už z pohľadu obeť-vrah, obeť-obeť, alebo vrah-vrah mi nedáva zmysel. Nik z tých ľudí na seba v žiadnom prípade nenadväzuje. Príbuzenský, spoločenský, či iný vzťah je medzi nimi vylúčený.

Už skutočne meliem z posledného a keďže mi skončila už pred vyše hodinou služba, idem domov a tam sa pokúsim ešte raz prejsť všetkými dostupnými dôkazmi z prípadu.

***

Už je to vyše 24 hodín, čo sa mi neozval Otto. Kebyže ho nepoznám, dostanem strach, ibaže dobre viem, že je to presne jeho štýl. Záhadne sa vypariť do neznáma a potom sa zrazu zjaviť i s vyriešeným prípadom. Ten chlap sa snáď nikdy nezmení. Presne tak tomu bolo aj pred dvoma rokmi, pri dolapení Berlínskeho škrtiča.

To bol veruže chaos. Vrah, teda podľa mňa skôr vraždiaci stroj, stihol počas piatich rokov na území celej krajiny zlikvidovať vyše 147 obetí. Akoby to jeho besnenie nestačilo, dokonca dodnes sa ešte občas nájdu kosti, či časti tela, ktoré môžeme s určitosťou pripísať na konto práve Oliverovi K..

Nik vtedy nedokázal nájsť systém jeho práce. Každé oddelenie vrážd bolo bezradné, až do chvíle, než sa prípadu neujal môj kolega Otto Heiter a ja.

Sami sme sa pritom na začiatku nemohli pohnúť z miesta. Vždy sme narazili na rovnaký kameň úrazu. Žiadny svedkovia. Otlačky prstov, alebo aspoň jedna stopa po vrahovej DNA v nedohľadne. Nadväznosť vrážd, časový harmonogram, či iný záchytný bod na páchateľa sa rovnal vždy nule a tak sme postávali neustále v slepej uličke.

Jedného dňa však Otto bez akéhokoľvek vysvetlenia neprišiel do práce. Kapitán bol prinútený vyhlásiť po ňom pátranie a napriek nedostatku síl na jeho hľadanie vyčlenil nerozlučnú dvojicu Manský-Leitner. Ibaže očakávaný výsledok sa nedostavil. Na celý týždeň sa po ňom nadobro zľahla zem.

Skoro som odpadla z nôh, keď sa mi do uší dostala správa, vraj môj kolega Heiter zastrelil celkom osamote obávaného Berlínskeho škrtiča. Z hrôzostrašného zločinca nakoniec moc nezostalo a z Otta sa stal hrdina.

Vďaka tomuto starému prípadu sa na mňa vracia nostalgia. Pamätám sa, akoby to bolo včera, keď mi prišlo poštou priradenie na stáž práve na oddelenie Berlínskej kriminálky.

Prvé dojmy z detektíva Heitera boli priam hororové. Cítila som sa ako nechcená súčasť jeho jednočlenného týmu. Pripadá mi to dnes komické, ale ak som sa chcela vtedy dozvedieť čosi naviac o svojom partnerovi, musela som vyzvedať od kolegov Kowalského, či Leitnera.

"Samotár, nočný jazdec, žihadlo" toto boli jeho najčastejšie prezývky, ktoré sa šírili po oddelení.

Už ani neviem, ako som s ním nakoniec dokázala stráviť nielen ťažký prípad Olivera K., ale aj ďalší rok potrebný na získanie praxe po skončení akadémie. Moje kroky potom smerovali na opačnú stranu mesta, ale osud ma opätovne zavial do "rodného" hniezda.

***

Počas Ottovej absencie som zistila nové skutočnosti v našom prípade. Hlavne, čo sa jedná prekladu symbolov z miesta činu, podarilo sa mi dodatočne preložiť veľa záhadných šifier.

"Na začiatku nás bolo 24 a krúžili sme okolo zeme v pokoji celé veky. Avšak raz padol z oblohy prvý z nás a odvtedy na nebesiach zostal už len ten posledný, menom Luna. V novom domove sme našli jediný druh potravy. Duša sa stala naším životom."

Po pravde, podľa vlastnej intuície si myslím, že sa tu niekto snaží naznačiť existenciu niekoľkých vesmírnych telies, ktoré obiehali kedysi okolo našej planéty podobne ako Luna, čiže podľa logickej dedukcie sa jedná o náš mesiac. Predpokladám, že podľa výrazu "raz padol z oblohy prvý z nás" a "v novom domove" sa jedná o prienik cez atmosféru na zemský povrch. Ale čo znamená spojenie "duša sa stala naším životom"?

Veľa spojení je ťažko zrozumiteľných a podľa mojich dostupných vedomostí málo známeho jazyka aj nepreložiteľných.

"Smrteľník zabil boha, jedného z nás. Kvôli jeho duši započala vojna démonov." Toto je asi to posledné, čo som dokázala dať dokopy.

Odlkladám nabok papiere so symbolmi a vrhám sa na preskúmanie polôh tiel a ich spôsob popravy.

Nerozumiem prečo majú obete telo položené do kruhu a ruky-nohy rozprestreté. Pod nimi nie je predsa ani pentagram, či už normálny, alebo obrátený. Ani stopa po sekte, či rituály s akým by som sa niekedy vo svojom živote bola stretla, či ho videla kdesi v knihe.

Pozorujem Manského s Leitnerom, čosi riešia s kapitánom ohľadom Otta. Vypadá to, že ich šéf posiela za mojím staronovým partnerom, pretože sa na stanici doteraz neohlásil.

Sama neviem, čo sa mohlo stať. Keď odchádzal domov večer z práce, vypadal v poriadku. Tiež pravda, môžem byť naivná, veď ho bližšie vôbec nepoznám. Mnoho sa mohlo zmeniť za tie dva roky, čo som tu nebola.

***

„Karin, poďte ku mne,“ kapitánov hlas sa trasie od nervozity.

„Manský s Leitnerom šli pred troma hodinami do Heiterovho bytu a odvtedy sa mi nehlásia,“ prekvapuje ma náhle, len čo sa usadím do kresla v jeho kancelárií.

Dosť chaoticky, presne jeho štýlom mi vysvetľuje dostupné informácie z nášho prípadu a nevie sám rozlúštiť ani Ottovu rannú správu, ktorú od neho dostal predvčerom.

„Nič zásadné som žiaľ nezistila,“ musím sa mu smutne priznať na jeho otázky, čo sa to naokolo vlastne deje.

„Vezmite si auto, musíte zistiť, čo sa to tam u Heitera deje,“ ak správne chápem, práve dostávam šéfovu dôveru.

„Áno pane!“ na nič iné sa od vzrušenia nezmáham.

„A Ferchová, dávajte si na seba pozor,“ lúči sa so mnou vo dverách so strachom v očiach. Nikdy predtým som kapitána takéhoto nevidela.

***

Prichádzam akurát ku vchodu Ottovej bytovky.

Zvoním, ale detektív na zvonenie vôbec nereaguje. Podozrivé, nielen on, ale nik zo štvrtého poschodia na moje vyzváňanie neodpovedá.

„Áno?“ konečne sa mi ozýva aspoň domovník a púšťa ma dnu do chodby.

„Som z oddelenia vrážd a...“ domáci ma však prerušuje už pri prvom pohľade na moju legitimáciu.

„Mladá dáma, mňa nezaujíma skade ste, len dúfam, že ten bordel tam hore sa po vašom príchode ešte nezvýši, lebo v tom prípade na vás zavolám mestskú políciu!“ vysvetľuje mi so zlosťou svoje dôvody na schodisku. Dozvedám sa navyše, vraj už tu bola pred vyše štyrmi hodinami dvojica detektívov a smerovali taktiež do Ottovho bytu. Leitner s Manským, okamžite mi preletí hlavou.

„Za posledný deň som dostal už vyše sedem sťažností z jeho bytu. Nikdy s ním neboli žiadne problémy a preto som doteraz nikoho nevolal, ale až tam dorazíte, odkážte mu, nech sa láskavo stíšia a nerobia viac bordel,“ dodáva na záver.

Kráčam opatrne po schodisku a hlavou mi behajú domovníkové slová, ako z Heiterovho bytu počuť neustále šialené zvuky v podobe hlasných krokov, či dupania, presúvania nábytku, tečúcej vody, tlmených výkrikov, hlasitého búchania dverí, okien...

Zdá sa mi, že tie záhadné javy, vyskytujúce sa tam hore, v byte číslo 404 nemajú konca.

„To je krv?“ nie som si istá pri pohľade na červenú tekutinu stekajúcu dolu po schodoch.

Škoda, že som sa radšej nezmýlila. Už moje prvé kroky po podlahe štvrtého poschodia naznačujú, že situácia sa rapídne zhoršuje. Ten pach železa z krvi sa nezadržateľne šíri po celej chodbe až do mojich nosných dierok. Pri pohľade na krvavé šmuhy na dlážke ma obkľučuje strach. Rozmazané stopy rúk nielen po zemi, ale i po stenách dokonáva moje zdesenie na maximum. Bez odistenej zbrane už ani na krok.

„Detektív Heiter. Manský. Leitner. Haló, ste tam?“ snažím sa márne nadviazať za každú cenu kontakt s hocikým cez pootvorené dvere bytu číslo 404. So strachom pootváram vchodové dvere a hľadím na tú spúšť pred sebou. Krvavé šmuhy na podlahe nasvedčujú, že tu niekto niečo tlačil nevedno kam. Najviac ma zamrazí na chrbte pri tom neznesiteľnom tichu, sprevádzanom len zlovestným vánkom ozývajúcim sa po chodbe. V tejto chvíli mi nie je veruže všetko jedno.

„Tak je tam niekto?“ ešte raz sa snažím nadviazať kontakt, tentokrát už dnu v byte, avšak opäť bez pozitívnej odozvy.

Vrátiť sa do vozidla a zavolať vysielačkou posily sa mi zdá ako strata času a tak teda pokračujem.

Naokolo mňa si nemôžem nevšimnúť steny plné známych starobylých znakov, avšak stačí mi jeden pohľad a s určitosťou sa jedná o niečo nové. Žeby ďalší odkaz?

„Hmm,“ z malého rozboru je ihneď jasné, že autor tu použil krv namiesto atramentu, presne ako som si myslela. Komu ale patrí?

„Otto! Manský! Leitner!“ nik z kolegov sa mi stále neozýva.

Pod nohami, na okolí, všade je neporiadok. Krv a...

„Ó bože,“ vynára sa predo mnou z ničoho nič neznáma obeť. Mám prvý kontakt, ibaže nehybné telo pri mojich nohách nie je nikoho, koho by som poznala. Počítam, že to bude niekto zo susedstva.

Muž bez nohy na začiatok, žena bez rúk, ďalší muž, tentokrát len jeho vrchná časť, dokonca detská hlava naaranžovaná v kuchyni na stole medzi ovocím! Hnus, kto len mohol byť schopný tohto pekla?

„Je tam niekto?“ vstupujem do obývacej izby a pred očami mám dokonalú spúšť. Od rozbitého nábytku, silnému prievanu, či tečúcej vody kdesi z wc, až po všade prítomné krvavé písmo.

„Héj, vy tam, nehýbte sa,“ z diaľky narážam na zaujímavý znak na stene a povedľa od neho vytŕča spoza skrine ľudská ruka.

„Manský,“ veru takýto nečakaný nález som tu po odsunutí prekážky v podobe zavadzajúceho kusu nábytku nečakala.

Po troch skoro navlas rovnakých vraždách nastal dnes očividný zvrat. Roztečený krvavý kruh, tajomné písmo, vypichnuté oči, veľká diera v oblasti srdca, množstvo bodných rán spôsobených dreveným kolom, ani nahá poloha obete nevybočuje zo známeho zavedeného postupu páchateľa. Zmena však nastáva v premiestnení tela zo zeme na stenu.

„Kto je tam,“ nestihla som si pozorne obzrieť okolie Manského popravy, pretože sa práve čosi mihlo pred mojimi očami v poslednej z miestností.

„U-už ide, je-e tu. Kari-in prišla-a,“ prichádza mi do uší zopár tichých, nejasných viet.

„Ľahnite si na zem a nehýbte sa!“ vyhŕklo zo mňa ihneď po vkročení do poslednej z izieb.

Ktosi sa ukrýva v kúte, ktosi pokrčený do klbka ako embryo. Moc dobre tam nevidím, lebo ako naschvál zo všetkých možných kútov v byte je v tomto najmenej svetla.

„Otto?“ to je neopísateľný šok pri pohľade na zakrvavené, skoro nahé telo môjho kolegu.

„Si v poriadku, Otto? Čo sa to tu stalo? No tak predsa povedz niečo,“ nech sa snažím ako chcem, odpovede sa nemôžem dočkať.

„Hmm. Hm. Hmm,“ začína zo seba vydávať nezrozumiteľné zvuky a prstom ukazuje hore.

„Ó bože,“ nič iného ma nenapadá vysloviť pri pohľade na Leitnerove telo pribité ku stropu. Postup klasický, lenže po bodných ranách ani stopa.

„Och, niéé,“ s hrôzou pozorujem, ako mu práve vytryskujú z hrudníku jeho vlastné vnútornosti, akoby to hnusné divadlo ktosi dopredu načasoval.

„To si bol ty?“ domáham sa odpovede. Heiter je ticho, ale očividne sa prestal triasť.

„Otto, prečo?“ snažím sa pochopiť konanie vždy zákonom oddaného kolegu. Ten sa neustále zvíja na podlahe v klbku ako had a pritom šklbe rukami i nohami.

„Musel som,“ vychádza z neho.

„Zabijem ťa tiež Karin, on to tak chce. Všetko vraj dopredu naplánoval,“ nerozumiem teraz celkom, čo to splieta.

„Otto, no tak, upokoj sa,“ skúšam sa ho dostať pod kontrolu, ale pre istotu radšej od neho ustupujem o kus dozadu.

„Neblázni odhoď to!“ zakrvavený detektív pomaly vstáva zo zeme a v ruke drží drevený kôl. Niekoľkokrát s ním švihá vo vzduchu mojím smerom.

„Už ani krok! Kľaknite si na kolená...“ situácia sa mi vymyká z rúk. Zbraňou mu mierim na nohu. On však vôbec na moje slová nereaguje, len sa na mňa škerí ako zmyslov zbavený.

„Tak to skús, bude sa ti to páčiť, uvidíš,“ toto už zaručene nie je Otto. V sekunde sa mu zmenil bez varovania hlas a oči zaliala černota. Mám pred sebou snáď tú samú bytosť, ktorá bola prítomná i počas výsluchu Klausa Logeho?

„Veď to máš v krvi Karin. Si rodený vrah,“ čoraz viac sa začínam strácať v jeho slovách.

„Nie! Stoj...“ skôr než dokončuje svoj zámer bodnúť ma, strieľam ho do nohy.

Lenže zásah do stehna ho nezastavuje. Ďalšia rana do pleca len zvyšuje jeho agresivitu a tak nemám na výber. Do tretice to pôjde na hrudník.

„To nie je vôbec zlé, Ferchová, ale nebude to na mňa stačiť,“ neprestáva ma šokovať.

„Tak sa predsa zastav!“ na môj rev ten blázon s temnotou v očiach vôbec neberie ohľad. Nie a nie sa zastaviť.

„Zabijem ťáá,“ nech sa to zjavenie predo mnou snaží svojou zbraňou zasiahnuť čokoľvek, nedostáva na to priestor.

„Niéé...“ na konci môjho posledného výkriku počuť streľbu.

Detektív vrážd Heiter už viac nie je medzi živými. Nezostalo po ňom nič, len kaluž krvi po priestrele lebky, osem obetí a na komplet zdemolovaný celý byt, vrátane stien pomaľovaných neznámym písmom.

***

Sedím na stoličke a po dvoch rokoch opäť fajčím cigaretu. Nikdy by ma nenapadlo, že moja prvá obeť, ktorú sama zastrelím, bude práve Otto.

Sledujem pred očami tú spúšť a mám pocit, že tu prišla snáď celá naša kavaléria. Dorazil každý, kto mohol, od fotografa až po Kowalského zo súdneho. Nik nemôže uveriť, čo sa tu dnes prihodilo. Sama som na tom podobne, ale musím pokračovať, už len kvôli Ottovi.

Analyzujem krvavé znaky a snažím sa preložiť nápisy z Heiterovho bytu. Čím viac však zisťujem, tým viacej som zatlačená do slepej uličky. Nerozumiem skoro jedinej vete.

„Až skončila vojna démonov, zostali sme už len šiesti. Abak, démon hnevu, to som ja. Som prvý na rade, tak ako vždy po zraze. Až pohltím moju obeť, stanem sa víťazom."

Ak zoberiem do úvahy všetky doteraz doložené preklady, či fakty z miesta činu, navyše ku tomu pripojím záhadu okolo Heitera, tak som svedkom stretu s neznámou formou. Ešte je príliš skoro skonštatovať, že sa jedná o uvoľnenú duchovnú energiu, alebo neznámi druh samostatného vedomia. Pravdou zostáva, podľa Ottových slov som na rade a tak sa celú záhadu dozviem už čoskoro.

Fajčím snáď už svoju piatu cigaretu za sebou a hľadím z okna dolu, na ulicu. Nedá mi, ale celé toto šialenstvo vo mne evokuje spomienky z detstva. Presnejšie sa vraciam do obdobia, keď som ako sedemročná často rada navštevovala matkin hrob. Najradšej som mala pritom okolie cintorína v zimnom období. Biely sneh akoby vo mne vzbudzoval pocit pokoja a čistoty na duši.

Raz však, pamätám si, husto snežilo, keď som v diaľke spozorovala neznámu postavu v čiernom habite s kapucňou na hlave. Veľmi som sa jej zľakla a preto som sa rozbehla čo najďalej od nej.

Ani sama neviem koľko minút som utekala, ibaže pri neustálom otáčaní sa smerom vzad som zrazu narazila priamo do tej tajomnej postavy.

„Tiež máš rada cintorín, Karin?“ to boli tie slová, ktoré sa mi zaryli do pamäte až dodnes. Nič som zo seba nedokázala vykoktať, iba som mlčky sledovala, ako sa cudzinec pomaly strácal v diaľke. Odvtedy som ho viac nevidela.

***

Premýšľam, či ma viac šokoval kapitán, keď mi oznámil, že preberám celý prípad, alebo oznámenie, že máme ďalšiu vraždu s rovnakým postupom. Tentokrát však dvojnásobnú.

Pozerám mlčky pred seba a pri pohľade na muža so ženou, vzájomne sa držiacich za ruky mi behá mráz po chrbte.

Ich nahé telá vykrvácali po množstve bodných rán, aké mali aj obete predtým. Odhodený drevený kôl, nápisy na stenách, absencia očí, srdca. Všetko bolo akoby kópiou stále sa opakujúceho obrazu. Ibaže, kde je teda maliar?

„Karin. Karin okamžite poď sem ku mne,“ ponad celú ulicu počuť Kowalského rev. Neobvyklé znamenie na mňa čakalo po príchode ku obráteným telám obetí.

„To je snáď vtip?“ ako ináč mám reagovať, len čo zbadám, že pod nimi sa nachádzalo celú tu dobu najväčšie prekvapenie dňa. Niekto si dal tú námahu a napísal tam odkaz. "Posledný deň Karin" prezrádza veta povedľa tela ženy a "koniec hry sa blíži" ukrýval predtým muž.

Som snáď teraz sama na rade? Do čoho som sa to nechala vtiahnuť? Mnoho otázok a naďalej zostávam bez odpovedí.

Detektívom celý prípad pripomína dokonale prepojené spiknutie.

Mne osobne nič v prípade od začiatku nedáva zmysel a nie je tomu inak ani tentokrát.

„Ferchová, Wernerova ulica, máme ho,“ opäť máme nelogicky hlavného podozrivého a zas a znovu bez boja.

„To si robia srandu,“ nič iné ma nenapadá zo seba vypustiť po prejdení dvoch ulíc a pri pohľade na v kaluži sa zvíjajúcu ženu s trojicou našich.

„Ferchová, Ferchováá,“ spúšťa neznáma žena krik akonáhle ma spozoruje, pritom ma nemôže poznať.

„Nechcela nasadnúť do vozidla. Namiesto toho sa hodila na zem, do vody a blata,“ oznamuje mi hneď po legitimácií starší z policajtov.

„To je dobré,“ reagujem na jeho vysvetlenie.

„Dnes zdochneš ako tí dvaja,“ so smiechom na perách na mňa útočí šialená podozrivá.

„Nemá doklady a ste vôbec prvou osobou, s ktorou komunikuje,“ dodáva nechápavo druhý z príslušníkov.

„To ma neprekvapuje, ak vám to nevadí, rada by som bola s podozrivou osamote,“ navrhujem kolegom a oni bez slov súhlasia.

Mám pred sebou osobu v akomsi tranze. Pozerám na jej chvejúce sa telo a pri pohľade na jej úškrn som si už celkom istá, že nie je pri zmysloch.

„Konečne si sa ich zbavila,“ spúšťa po dostatočnom vzdialení sa trojice nechcených poslucháčov a v zápätí dodáva, „mám ti odkázať, že čas sa naplnil a si poslednou dušou, ktorú Abak chce.“

„Kto ti to prikázal povedať? To snáď nie, kruci...“ ani slovo navyše. Je mŕtva. Leží na povrchu vozovky a nemusím sa jej ani dotknúť, aby mi bolo hneď jasné, že jej náhle zlyhalo srdce.

***

Nespala som viac než 27 hodín. Nemôžem si dovoliť stratiť čo i len hodinu. Dnes je predsa posledný deň a rozuzlenie celého tohto šialenstva. Mám určité očakávania, ale hlavne v sebe dusím nesmierny strach z toho, čo sa ku mne nezadržiteľne približuje.

Akonáhle som dorazila na oddelenie, rozhodla som sa vrátiť na samí začiatok, ku prvej podozrivej Adele Wurtzovej.

Pri svojej približne pätnástej káve s prvými rannými lúčmi zisťujem, že nám unikla dôležitá informácia. V detstve bola niekoľkokrát na psychiatrickom liečení kvôli hysterickému správaniu sa. Množstvo záchvatov záhadne skončilo tesne pred dovŕšením jej siedmeho roku života.

Čím viac sa prevŕtavám v jej nových spisoch skrz naskrz, tým sa viacej sama zamotávam. Stret s duchmi, prízraky, zväčšená agresivita, rany po boji s neznámou formou.

Čoho sa to stala terčom a prečo tak náhle skončili? Kde spočíva ten záhadný náhly koniec jej problémov a naopak, prečo sa znovu vrátili po šestnástich rokoch? Bola snáď médium vhodné pre démona?

„Dobrý deň pani Wurtzová, detektív Karin... Haló?“ Adelina matka mi to práve zvesila a tak sa už asi ťažko dozviem čokoľvek z obdobia jej dcéry v sanatóriu.

Rada by som pritom nazrela i do záznamov z toho liečebného ústavu, kde trávila v mladosti podozrivá niekoľko rokov, lenže celý objekt záhadne zhorel i s personálom a všetkými pacientmi.

Začínam mať pocit, že sme sa všetci stali akýmisi bábkami v umelo nastrčenom divadle.

Tak, či onak, Adela Wurtzová žiaľ nič nového do prípadu nevnáša a tak začínam študovať profily každého zo zainteresovaných v tomto prípade. Obete i vrahov.

Druhá vražda v poradí mi prináša do prípadu trochu nového svetla, pretože z jedného zo zašifrovaných spojení, ktoré som predtým prehliadla, mi vyšlo: „Len ten, kto je bez viny, len ten prežije.“

Ironické, ale ak "bez viny" znamená dodržiavať zásady počestného života bez pozemských hriechov, tak v tom prípade neprežije väčšina z nás.

Prebieham opätovne každé jedno miesto činu a skoro som to prehliadla, nebyť tentokrát riadnej dávky šťastia. Konečne nachádzam spojenie. Je to predom plánovaný odkaz od niekoho, či niečoho? V starobylom jazyku sa doslovne dozvedám "koniec začne na začiatku".

Z tohto mi je v sekunde jasné, kam tým autor mieri. Prvá vražda bude zaiste tým posledným kúskom skladačky. Moje kroky môžu preto teraz smerovať len na jediné miesto.

***

Nikde nikto. Zo stien už dážď zmyl väčšinu viditeľných stôp po krvi. Na zemi badať len prerušované obrysy z kriedy, ako memento po tele obete. Cítim na okolí zápach odpadkov a...

„Kto je tam?“ v tme predo mnou sa čosi mihlo. Nebyť baterky, tak mi nezostane nič iné, len tápať v temnote naslepo.

Lietam svetelným lúčom sem a tam až získam konečne záchytný bod. Vidím však dobre? Pred očami sa mi postupne vynára známa postava.

„Tak to si bol ty? Vtedy pred rokmi, na tom cintoríne,“ spoznávam ho, podľa toho jeho čierneho habitu.

„Nie. To musel byť Nori. Mne patrí Afrika,“ metie ma odpoveď tajomného prízraku.

„Afrika? Čo tým myslíš?“ neprestávam s otázkami a pritom sa snažím baterkou osvietiť cudzincovi tvár zahalenú pod kapucňou.

„Pozemský červ ako ty niečo také nikdy nepochopí,“ arogantne utrúsi a naťahuje ruku, bielu ako stena smerom ku mne.

„Už sa radšej nehýb,“ upozorňujem ho so zbraňou v ruke. Pri kontakte jeho ukazováka mojím smerom mi náhle zlyháva žiarovka v lampe.

„Nemám rád svetlo, Karin,“ vysvetľuje mi svoje konanie.

„Kto ty vlastne si, ale vážne,“ a už mi naozaj dochádza trpezlivosť a nálada na hry.

„Som Abak, démon hnevu a ty si od začiatku moja trofej,“ oznamuje mi s tajomným prízvukom v hlase.

„Démon. Trofej?“ opantáva ma úzkosť, ťažko lapám po dychu.

Každý kút na okolí ovládlo hrobové ticho a pretína ho až môj protivník: „Došli ti nápady? Proti mne nemôžeš vyhrať, zmier sa so svojím osudom a...“

„Nech si, kto si, môj čas ešte neprišiel!“ netúžim sa vzdať bez boja a tak na neho posielam bez varovania tri strely, lenže ani jedna strela nezaznamenáva kontakt. Nerozumiem tomu, mierila som na srdce i hlavu a z takej vzdialenosti sa nezvyknem mýliť.

„Takže presa len je v tebe trochu drzosti. Uvidíme, či mi dokážeš odolávať dlhšie, než Otto,“ stačím ešte započuť, než sa stihnem otočiť a vydať sa na ústup.

V hlave nemám nič iné, len nájsť zázrakom spôsob, ako získať trochu času naviac. Či chcem, alebo nie, blíži sa koniec ultimáta, na konci ktorého som na rade tentokrát ja.

To by mohla byť moja záchrana. Pred očami sa mi vynára kaviareň, kde chodia najmä naši v uniformách.

Našťastie i tentokrát ich tu je dnu požehnane a ako grátis vidím pri jednom zo stolov vysedávať Kowalského.

„Kowalský, potrebujem pomoc. Prenasleduje ma hlavný iniciátor toho celého šialenstva,“ prosím ho o ochranu.

„To nemyslíš vážne,“ znejú jeho nedôverčivé slová po opise mojej situácie.

„Daj si radšej drink. Hej...“ otáča sa ku pultu, ale pri nasledujúcej vete už to nie je jeho hlas, „hééj barman, whiskey a dvojitú.“ Obracia sa nazad ku mne, lenže tie čierne oči, to nie je viac Kowalský.

„Peter, aj ty?“ odskakujem okamžite od neho o dobrý meter.

„Nemáš kam ujsť Karin, pochop to konečne a...“ nemá čas dopovedať.

„Ááá, aaa,“ moja zbraň mu zasahuje rameno a nezostáva mu teraz nič iné, len preletieť cez barovú stoličku na podlahu.

„Zbláznila si sa? Odhoď to! Ľahni si na zem! “ z každej strany na mňa prichádzajú varovania z úst ozbrojených kolegov.

„Nie je to tak, ako to vypadá,“ snažím sa vysvetliť vzniknutú situáciu, ibaže márne. Nik ma nepočúva.

„Je koniec,“ vydávam zo seba, než proti sebe obraciam zbraň.

Niečo nie je v poriadku, lebo do očí statočných ochrancov zákona sa vrýva zdesenie.

„Kto to je? Pozor za tebou! Nehýb sa!“ v bare nastáva totálny chaos.

Nedá mi to, otočím sa a kohože pred sebou nevidím? Démon v plnej svojej kráse a vôbec po prvýkrát mu vidím priamo do tváre. Jeho pokožka je bledá sťa slonovina a pery sfarbené do zafírovej modrej ako to poznám len pri mŕtvych telách obetí. Strácam cit v nohách a zvláštny druh chladu postupne nahrádza i kontrolu nad zvyškom môjho tela. Neznáma sila, vyžarujúca z jeho smeru ma načisto paralyzovala a nezmôžem sa viac na nič. Obrana, prípadne útek je len mojím zbožným prianím.

„Nedovolím ti spáchať samovraždu, Karin. Tvoja duševná energia by sa potom stratila v priestore a to nemám v pláne,“ oznamuje mi s hnevom vo svojich temných očiach.

„Zastreľte ho, na mňa neberte ohľad!“ čo iného povedať v takejto nezvládnuteľnej situácií?

„Tak teda dobre,“ konečne začína strieľať prvý z nich. Druhý, tretí. Do minúty miestnosť obaľuje dym z ich hlavní. Mrazivý chlad po celom tele mi občas nahrádza bolesť po zásahu zablúdenej strely do môjho tela.

„Zbytočný pokus Karin. Tvoja duša patrí mne,“ znejú posledné slová prízraku, cez ktorého guľky prelietavajú jedna za druhou, bez akéhokoľvek viditeľného efektu.

„Nie, niéé,“ stráca sa démonia ruka v strede môjho hrudníka a len okrajovo stíham ešte aspoň na okamih vnímať jasnú žiaru vychádzajúcu z môjho tela.

Je koniec. Cítim, ako sa zo mňa stráca život. Žiaľ, je to jasné. Prehrala som a Abak, démon hnevu zvíťazil.

---