Elwinova sága zväzok VIII. Welwond a Ajlstarj

WELWOND A AJLSTAJR:

Welwond neponášal sa na svojich predkov. On ni silný, ni kolenatý. Skôr on k tajomnej stránke sveta tiahol a ku prapodstate. On ni s mečom, ale s knihou v ruke bojoval. A ako dokázal nahnúť si zvieratá a prírodu na svoju stranu, bol tu Welwond, syn Ronda, poslaný do lesov Galweldských ku Rajnovi od Potoka, potomkovi veľkého Rawna, ktorý bol hlavou Galweldského koncilu medicinmanov a zvykových doktorov a veštcov i runotepcov. A Rajn, veľký to runotepec, znalec zvykov, prijal Welwonda za žiaka svojho. A následne započal tréning jeho, i rečiam zvierat učil sa on. A ako počúval príbehy o predkoch svojich, najviac ho zaujali reči múdre i rady Drana. I rozhodol sa Welwond, že draka toho nájde a podstúpi rituál a stane sa dračím učňom. A Rajn učil ho preto starodávnemu dračiemu jazyku, ktorý on sám poriadne neovládal, ale Welwondovi, veľmi učenlivému, povedal všetko, čo vedel. A tak Welwond pred koncilom skúšku poslednú podstúpiť mal. On do lesa ísť mal a nevracať sa sám. I dostal dýku a do lesa najhlbšieho bol poslaný on. Čo blúdil pár mesiacov a naslúchal hlasu prírody a unášať sa nechal, aby poznal, kam sa vrhne. Však na neho vlk skočil zrazu. On strašne preľakol sa. Ale videl, že ten vlk z ušľachtilého rodu je a bude mu rozumieť. I Welwond predstavil sa vlkovi a poprosil ho o pomoc pri jeho úlohe. I vlk hľadal svoj osud, od svojej svorky musel odtrhnúť sa. Ako Welwond, blúdil on týmto lesom. I Welwond pochopil. Vlk s ním chodiť musí, je to jeho osud. Vlk a Welwond. Vlk prezradil mu, že volá sa Dawli. Podľa dávneho vlkov ochrancu Dawliho. A Welwond za svojho ho prijal. I orol zletel a Welwondovi povedal, že veľa času nemá už, že koncil končiť bude a nie ďaleko od hraníc lesa hustého jest. I Welwond s Dawlim rozbehli sa. A i dobehli na miesto, kde koncil zhromaždený bol. A keď videli, že má vlka, ktorý jeho jest a on jeho, tak uznali ho runotepcom, veštcom i schopným medicinmanom. A Welwond konečne mohol ísť ku Dranovi, ktorý strážil jazero Ornock, ku lesu Viel. On predtým však v Rondande zastavil sa. Jeho otec Rond rád mu bol, keď uvidel ho. Hostina na jeho počesť mesačná bola. Však Welwond času nazvyš nemal, on musel ponáhľať sa. Rond dal mu so všetkou slávou brnenie slnečné i plášť a dar Aeónov, čo svietiť mu mal na najtmavších cestách. Však Welwond na brnenie zvyknutý nebol i vadilo mu. On si vzal len slnečný plášť. A do toho zabalil sa on. I nôž svoj od Rajna nechal si. Zavolal na Dawliho i vyrazili. S veľkou slávou z mesta vypravili sa a cez les a zrúcaniny machom porastené prešli. Welwond mesiace po svete blúdil a obdiv v dedinách získal si, nejedného človeka z horúčky vyrval a smrti tak obeť novú vzal. A Dawli, ten ochránil ho, keď on nie bojovník, tak Dawli bojovníkom jest. A ak narazili na zbojníkov, čo okradnúť a podrezať Welwonda snažili sa, tak Dawli im hrdlá prehrýzol a po lese povláčil, až tráva zdravo do červena sfarbila sa. A tak dvaja bratia, aspoň tak cítili sa, napredovali na sever ku jazeru Ornock a lesu Viel, kde Dran spočíval. A raz v zime, keď snehu po pás bolo, že ani kone a jelene nevedeli cestu nájsť a keď ľudia pod snehom tunely robili si, vtedy došiel ku jazeru Ornock, čo zamrznuté nebolo. A v diaľke Welwond uvidel ho. Dran sa majestátne vznášal nad lesom Viel. I Welwond mocne zaručal jak medveď pri bolesti. A Dran v diaľke zniesol sa a rýchlym letom drakov nad ním vzniesol sa. Pozdravili sa navzájom a Welwond začal v dračom jazyku o sebe rozprávať. Dran poctený bol týmto zjavom i rozradostený. Rozveseliť draka ťažké jest, ľahšie je rozhnevať ho veru. A takto pár dní rozprávali sa. Welwond dačo z dračieho jazyka nového pochytil. A Dran svojho nového učňa statočne preveril, a za svojho ho prijal. Učil múdrosti ho dračej, i chrliť oheň a plameň hnátmi svojimi. Dýkou i mečom naučil ho statočne narábať a jeho verného druha zase pokoju a múdrosti naučil. A tak Dawli skrotený a Welvond divoký po rokoch konečne pripravenými boli. Kam však idú, to ešte zistia len. A zatiaľ, čo Welvond takto so životom narobil, tak jeho brat Ajlstajr zatiaľ vojevodcom stať sa chcel. On po otcovi brnenie odmietnuté zdedil a keď ešte Welvond pri drakovi bol, on na juh do krajiny horúcej vydal sa. Mnoho krajín on precestoval, brnenie žiarivé i dar Aeónov v ruke hrmäl mu. On pri každom požiari lesa stál, pri každej ruvačke a v každom boji len na stranu dobra postavil sa. A takto mnoho súchodníkov našlo si cestu pozdĺž neho, niektorí mu stali sa blízki, iní zase vzdialení mu boli. Ale i takí našli sa, čo závideli úspech mu. Tí jeho priateľmi nazývali sa. A najmocnejší z nich Pwendld, syn Orheima, ktorý synom Barwelda bol. A Pwendld so závisťou v srdci a mečom v ruke, v noci raz, dňa dvanásteho, usekol Ajlstajrovi hlavu, na kôl napichnul a prsty poodrezával, telo to pohodil, aby vlkov nasýtil a brnenie slnečné, to sám navliekol si. On však obyčajný človiečik bol, nie krvi hrdinskej, preto brnenie ovládlo myseľ jeho i mocou ho zalialo. Pwendld nebol schopný tú moc v sebe uchovávať, preto dennodenne poriadal výpady lúpeživé do okolných miest, kde strach rozsieval. K Welwondovi správa dostala sa na zimu roku tého. On zvážnel a rozsmútil sa. Jeho brat takto potupne skončil a jeho učeň v jeho mene rozsieva chaos a strach po zemi v brnení slnečnom. Tomu zabrániť on musí. On do jedného hlavy poodráža im. A Dawli prisahal na česť vlkov Galweldských. I on dostojí tomu a všetkým, čo činia neprávosti, zle učiní. Hrdlá im prehryzie, nohy odtrhne, vnútornosti po lúkach poťahá, kosti zláme. A potom odtiahne ich ku spádom a z brál do priepastí ich vrhne. I krokom rýchlym, bystrým i, bežali rovno tam, kde skonal Ajlstajr. Keď však do starého tábora dorazili, vypáleného vcelku. A tam pomedzi stany horiace, objavili pár zabitých i mŕtvych, čo uhoreli as´. A medzi nimi umierajúci zbojníci boli. A tí Welwondovi prezradili, že Pwendld išiel na juh do krajiny, kde sa piesok presýpa. Tam kočovníci menom Ajlovia žijú. To pastiersky, pokojný sú národ. A zbraní nemajú oni a Pwendld ľahko si ich podrobí. I Welvond zapískal na píšťalku dračiu, čo od Drana dostal a Dran skutočne priletel. On mocne zniesol sa na zem a keď dosadol Welvond, hneď udalosti rozpovedal mu. A Dran hneď si protiplány zbojnícke rozmyslel. A nakoniec Welwond na chrbte Drana s Dawlim do krajiny Ajlov leteli. A rýchlo tam dorazili, mnoho rýchlejšie než Pwendld. I vodca Ajlov Ori, syn Ulamov, ktorý bol známy tým, že dokázal vypiť dve jazerá zavlažujúce Rorskú nížinu a tým ju odvodnil a zapiesčil. A odvtedy púšte i buš v tejto krajine rozprestiera sa a vražedné slunko praží až koža praská. A do rán kobylky si sadajú a komáre štípu ostošesť. I Welvond zle sa cítil, keď v ranách mal už piesok nafúkaný a Dawli mal kožuch preriedený i ako prašivý vyzeral on, ušľachtilý lesk a dĺžka jeho chlpov sa náhle vytratili. Mocné laby i nechty špicaté. A sám Welwond za plášťom slnečným schovával sa, však nevládal viac už kráčať. A Dran ich z oblohy sprevádzal. Prechádzali popri táboroch tých nomádov kočovných. Tisíce kôz ich počas cesty prevádzali, hadi a hyeny na nich vrčali. A piesok mocne zarezával sa, až krv z rán striekala. Ale Welvond odchovancom kultu a runopisu bol. On dokázal prehovoriť brata orla, aby objavil, kde Pwendld nachádza sa a kde vodca Ajlov jest, jeho jurtu. A orol vykonal, ako prikázané mu bolo. A po dvoch dňoch zniesol dole sa a rozpovedal, že vodca Ajlov blízko jest a očakáva ich príchod. Welvond zaradoval sa, že Ajlov on naklonených má. A prišiel do dediny a i Ori, syn Ulamov, sám  vítal ho. Objal i v líca zbozkal. I Dawliho kráľovsky dal nasýtiť a drakovi dobytok dal predhodiť. I sám on odchovancom koncilu je i runotepcom. On vládne reči zvierat tiež, to ich obrana. Ajlovia s prírodou žijú v súlade. Oni mierumilovne prírodu tú ošetrujú a príroda vracia im to v ochrannej ruke tvorov roztodivných a potvor pekelných. I neboja sa útočníkov. Však Welvond nebol tak moc pokojný. Slnečné brnenie Pwedld nosí, jemu tvor živý ublížiť môže ni. Ale mŕtvola, životom naplnená, môže jeho hlavu rozdláviť a kosti zlámať, hrudník roztvoriť a pľúca vyrvať. Ori zamyslel sa. Spomenul na roky svojej mladosti a na Tura, kráľa mŕtveho. Welvond však pochopil, že riskovať nemôže. Sám rozhodol sa, že zabije sa a Dawli, verný jeho súbežník, z krajiny mŕtvych vyrve ho. A tak Welvond chytil dýku svoju a mocne do brucha si ju zarazil, až krv ostriekala kožu v jurte natiahnutú a kone splašili sa. Ale Ori zadržal mu ruku a nedovolil pokračovať mu. On rýchlo ranu mu ošetril. V púšti mnoho mŕtvych bolo zvierat, ľudí tiež. Na tých vykoná rituál, z krajiny mŕtvych privedie ich a proti Pwendldovi postaví. I tak stalo sa. Piesky vzodmuli sa i zdvihli a obnažené kosti, žiariace žiarou slnečnou, zo zeme povstali a v nemom výkriku na smrť svoju druhú prisahali vernosť. A Welwond rukou pokynul a na zbojnícku bandu tú armádu svoju poslal. A tí, ako vlna, na skalu rútili sa a rozbili ich ako ľahké triesky na kôpky navŕšené. I prvé rady zbojníkov ušliapané boli, ich telá rozorvané a hlavy otrhané, druhí potom len bezmocne sa pozerali, ako kostry nemŕtve im končatiny odtŕhajú ako handrovej bábke a košele kovové ako z medu pre nich sú i zbrane ich sú zbytočnosťou v tomto nerovnom, však boji spravodlivom. Kopa tiel stále narastala, hlavy po púšti pováľané a končatiny v vatrách horiace dotvárali ráz krajiny tak dokonalo, ako starí Orwockí majstri. A keď dav mŕtvych živých dorazil ku poslednému pri Pwendldovi, ten dobrovoľne mečom sa rozkrájal, by ho tie mŕtvoly väčšej bolesti nevystavili. A Pwendld stál vzadu a statočne rechtal sa. Raz zahnal sa darom Aeónov a prvých od seba ako stromky odrazil a ostatných sklátilo ku zemi. Rozpadávali sa v prach a piesok a začal sa veru piesok už do červena farbiť, ako v najhoršej bitke. A čepele do zeme zarazené les pripomínali. Pwendld neváhal a vrhol sa do rád mŕtvych živých a hlavy im sekal, i ich mŕtve kosti lámal a končatiny odstraňoval. I do piesku lebky im zahrabával a kusy oblečenie stŕhal. Do miest živých trochu on nôž zabodával a jedného za druhým znovu a znovu zabíjal. Ale bitka už vopred vyriešená bola. Dran sa po uvažovaní rozhodol pre najideálnejšie rozhodnutie, podľa uváženia drakov to najschodnejšie. On vyletel a ako orol zo skaly vrhol sa on z čistej oblohy a natrčil papuľu tak, aby vydesený Pwendld zasiahol darom Aeónov jeho sklenený zub, vykovaný a mitrilom obíjaný, z diamantov vystrúhaný a v mede máčaný a za mesačného svetla na zem spadnutý. A potom sa mocne šklbol, keď dar Aeónov uviazol v jeho mocnom dračom zube a drak potom ešte raz k oblohe sa vzniesol. Vedel, že dar Aeónov dlho v moci zubu nevydrží a padne buď na Pwendlda späť alebo sa roztriešti v kúskov milión a Drana k smrti zraní. A Dran rozhodol sa. Na konci letu svojho do papule Pwendlda schytil a na najvyššiu oblohu sa vzniesol a ako hviezda zažiaril v praskote dreva a mitrilu z daru Aeónov. A ten, jak prach hviezdny, skropil jednotvárny piesok tmavý a zažiaril ako hviezdy na čistej holej zemi. A obloha potemnela nad touto scenériou. Dran obetoval sa a Pwendlda z cesty odstránil. Za cenu však vysokú. Bohovia prijali späť to, čo niekedy ľudom Gwenlandu darovali a čo schovali pri jazere Ornock pri lese Viel. A ako sa v prachu slnečnom, brnenie slnečné na svoju zem v ohnivom konci, tak aj Dranov príbeh dolietol ako jemné perie. Welwond sňal plášť slnečný a niekoľko úlomkov slnečných do neho pochytal a pevne uschoval, že ich použije, keď bude núdza najvyššia. I Ori ďakoval za záchranu svojho ľudu, i keď za cenu zničenia daru Aeónov i zbroje slnečnej. A Welwond a Dawli vybrali sa po hostine bohov, ktorá tervala sťa tisíc liet, opäť na sever. Mnoho zbojníkov stretli, cesty zrádne sú i dane vysoké. Ľud to vyháňa do lesov, kde lúpia, zabíjajú, mordujú a nájazdy poriadajú. A Dawliho srsť, čím bližšie krajín domovských a mliekom a medom oplývajúcim i k pláňam širokým a zasneženým, stále lesklejšia a hustejšia bola. A Welwond naozaj bol rád. On však menej ako šrámov telesných, viac na duši rán mal. On nemal odvahu do Rondandu vrátiť sa. Moc, moc bál sa otca svojho, múdreho Ronda. Však radšej ku hrobu Ajlstajra zašiel. Tam on usadil sa a postavil si skromný svoj zrub. Z neho lekár potulný a zabávač jarmocký stal sa. A viedol život pokojný. Do neho jedno chudobné dievča zahľadelo sa. Ona mladá, vlasy farby jesenného lístia, štíhla v páse, urastená ba i pohľadná. Tarja volala sa ona a dcérou Erenma bola, ktorý Nornima synom bol.

Spolu do lôžka svojho uľahli na kože medvedie a dlho do rána spolu zostávali. A tak splodili spolu Bernolda, ktorý splodil Ernada, ktorého synom bol Elward, ktorý mal dcéru Bromdu a syna Haranda, ktorý mal syna Jelka a ten mal najstaršieho syna Laika a Laikova dcéra Nojla, syna Nojla mala. A Nojl mal syna Gonwelda a ten mal syna Jända. A Jänd mal mnoho detí, naslávnejšieho nositeľa farieb kráľovských Urnu. A Urna splodil Marna a Marn zase syna Lulna mal. A Lulnovi a jeho žene Lande narodil sa, za večera letného, syn Baskent.