Čo baby nedokážu / 5

Nevratné okuliare

     Keď sa mi začali v škole čiarky a bodky rozmazávať po tabuli a namiesto Alana som videl hnedú hrču, ktorá štekala, naša rodina sa rozhodla, že musím ísť k lekárovi. Na druhý deň sa dedko Ďusi parádne vyobliekal a išli sme naprávať. Asi moje oči, lebo dedko Ďusi v autobuse povedal: Navštívime očného a veci napravíme. Celou cestou som rozmýšľal, že keď sa lekár, čo lieči oči, volá očný, ako sa volá lekár, čo lieči žalúdok. Žalúdkový? Alebo keď lieči zlomené kosti. Kosťový?

– Máš jednotky, mínusky, – povedal mi lekár.

– Nemohol by som mať radšej plusky? Plus sa mi páči viac ako mínus, – snažil som sa prehovoriť lekára.

– Páčiť sa ti to môže, ale nepôjde to, – smial sa lekár, – plusky predpíšem tuto tvojmu dedkovi.

– A on môže mať plusky?

– Musí mať plusky, vieš? Ty by si cez jeho okuliare vôbec nevidel, – vypisoval ujo doktor akési papieriky pre optika, ale ja si myslím, že sa iba robil dôležitý.

Čo už. Vraj si musím počkať, kým vyrastiem, a potom mi dajú plusky. Ale mínusky im hodím naspäť! Tak.

     Potom sme išli s dedkom k optikovi. V živote som nevidel toľko okuliarov. Boli všade. Na policiach, vo výklade i pod sklom na pulte.

– Neukradol tým okuliarom niekto hlavy? – spýtal sa dedko Ďusi. Trochu som sa za neho hanbil. Pýta sa ako malý! A optik? Niežeby ho upozornil na hlúpu otázku, ale sám prikyvoval:

– Keby len to! Niekedy sa ku mne okuliare vrátia a sťažujú sa!

– A na čo sa sťažujú? – pýtam sa.

– Vraj na tých deravých hlavách nebudú sedieť!

– Ale to si len tak vymýšľate, pravda?

– Čestné optické! – priložil si ujo optik dva prsty k oku. Neviem, čo tým chcel povedať, a tak som mu radšej uveril. Potom sme vyberali s dedkom rám. Nikdy by som nepovedal, že je to taká robota: dal som si prvý rám a vyzeral som ako Tomáš Nôžka z druhej cé, ktorého voláme okuliarnik indický. Dal som si druhý rám a hneď som v sebe spoznal Cibuľu /to je naša učiteľka/. Napokon nám prišiel na pomoc ujo optik, vytiahol jeden nenápadný rám, posadil mi ho na nos a postavil ma pred zrkadlo.

– Padnú ti ako uliate, – povedal dedko. – Hneď vyzeráš múdrejší.

– Teraz ti do rámu vsadím sklá a uvidíš, – žmurkol ujo optik a stratil sa za závesom.

     Kým sme s dedkom čakali na uja optika, bolo mi všelijako. Čo ak sa moje okuliare vrátia k optikovi, lebo zistia, že nemám hlavu až takú múdru, ako sa tvárim? A čo keď sa sem-tam nenaučím úlohu a okuliare mi zmiznú? Až som sa spotil od strachu, čo všetko sa môže stať. O chvíľu sa záves odhrnul a ujo optik niesol v ruke moje prvé okuliare. Nasadil mi ich a pošepkal mi do ucha:

– A neboj sa, dal som ti nevratné. Ale niekedy ma môžete navštíviť. Platí?

– Platí! – odľahlo mi a rýchlo som vyšiel aj s dedkom na čerstvý vzduch, aby si to moje nevratné okuliare náhodou nerozmysleli.