Čo baby nedokážu / 16

Tajná reč

     Je sobota. Naši dnes odišli kupovať postieľku pre malú babu, čo onedlho pribudne do rodiny. Našu postieľku sme my s Kubom vraj úplne zničili. Nemyslím si, že je až taká zničená, ale môj školský kamarát Paľo Hruška povedal, že keď sa im narodila malá sestra, aj ona dostala novú postieľku. Asi je to tak u všetkých báb.

– Som indiánsky náčelník Veľký Býk! – vyhlásil Kubo.

– A ja som indiánsky náčelník Orlie pero, – povedal som a s Kubom sme si po indiánsky sadli do stredu našej izby.

– Stopári odišli, mali by sme sa radiť, – povedal Kubo.

– To by sme sa mali. Musíme si vymyslieť tajnú indiánsku reč, aby nám žiaden stopár z našej rodiny nerozumel, – oznámil som Kubovi.

– Hlavne ten najväčší stopár, naša babka! – potešil sa Kubo.

– Vymyslíme si tú najtajnejšiu reč na svete!

– A to je aká?

– Ešte neviem. Keby si poznal písmená, bola by písmenová. Zatiaľ by sme sa mohli dohovárať rukami, – povedal som.

– Nie! Radšej si večer budeme svietiť baterkou z jednej postele do druhej!

– Alebo by sme si mohli púšťať dymy, – hovorím.

– A ako sa púšťajú dymy?

– Ešte presne neviem, ale videl som to v kine. Tam Indiáni nekričia, radšej zapália oheň a púšťajú dym, – poučujem Kuba, ale ten sa díva do okna a kričí:

– Aha, aj v tamtom okne bývajú Indiáni!

– Tam býva Lukáš Kerepeš!

– Vidíš? On už vie tajnú dymovú reč! – mračí sa Kubo. – Ja mu zatelefonujem a spýtam sa ho, kde sa to naučil!

– Ty vieš jeho číslo? Veď ešte nepoznáš číslice!

 – Viem. Dve stoličky, jedna húska, dve vrany, jeden snehuliak a jedna palička. Pozri! – a Kubo zdvihol slúchadlo a stláčal tlačidlá: 4423381.

Zrazu sa v slúchadle ozval vystrašený hlas: – Bojím sa!

– Lukáš? To sme my! Maťo a Kubo! Chceme sa ťa spýtať, kde si sa naučil tajnú dymovú reč! – kričal Kubo do slúchadla. Potom mi ho podal:

– Hovorí, že sa bojí a že lezie na neho dym!

Začal som sa aj ja trochu báť.

– Odkiaľ ma teba lezie dym? – kričím do slúchadla.

– Ide z koša na smeti...

– Kde sa tam zobral?

– Trošku som sa hral...

– Si sám?

– Sám.

– Si zamknutý?

– Asi som... Idem sa pozrieť.

Dlho bolo ticho, zo slúchadla nevyliezol ani hlások.

– Čo ak Lukáša dym úplne zadymil a teraz nemôže rozprávať? – povedal Kubo. Zrazu sme počuli: Tú-tú, tú-tú, tú-tú! Ku Kerepešovcom sa rútilo veľké červené auto a všetci mu dávali prednosť. Pred domom stála teta Kerepešová a držala na rukách malú Vikinu. Chcela ísť do domu, ale susedia ju nepustili. Požiarnické auto konečne zastalo, jeden hasič vošiel dnu, vyniesol Lukáša a druhý s hadicou v ruke namieril do okna, z ktorého šli indiánske dymy a začal dnu púšťať bielu hmlu.

– Robia im tam zimu, – povedal Kubo.

Potom sme videli, ako Lukáš plače. Dnu vošiel tretí hasič a vyniesol von klietku s morskými prasiatkami Bobom a Bobinou. Tie pískali tak hlasno, že sme si s Kubom mysleli, že to píska hasičská vysielačka.

– Lukáš odhodil horiacu zápalku do koša na odpadky, – povedala večer naša babka, keď zistila, čo sa u Kerepešovcov stalo. – Ešteže susedka Strakošová zavolala hasičov.

– Keď je dymová reč taká nebezpečná, mohli by sme skúsiť tú baterkovú, – povedal večer v posteli Kubo. Tak sme teda skúšali baterkovú reč, kým nás neodhalil hlavný pátrač. Ráno sme zistili, že máme oči ako biele zajace uja Mašlenku.

– Mali by vás vystavovať v ZOO, angoráci, – povedal ráno dedko Ďusi a smial sa nám až do obeda. Ale my sme si s Kubom z toho nič nerobili, celý čas sme mali pred očami tetu Kerepešovú, ako sa chcela dostať do horiaceho domu za Lukášom.

– Myslíš si, že aj naša mama by sa tak vrhala do plameňov kvôli nám? – spýtal sa Kubo.

– Asi áno.

– Myslíš? Keď má už v bruchu za nás náhradu? – povedal Kubo a ja som si až teraz uvedomil, aké nebezpečenstvá na nás číhajú.