Čo baby nedokážu / 17

Byť mušketierom nie je až také zlé

     Paľo Hruška vymyslel, že my traja, to znamená ja, on a Ervín Machuliak, budeme traja mušketieri. Vraj mu starší brat rozprával o tom, ako traja mušketieri vždy bojujú za tú istú vec a majú heslo: jeden za všetkých a všetci za jedného.

– To znamená, že ak ti bude ubližovať napríklad odporný Jožo Svinec z tretej bé alebo nejaká baba, tak my dvaja s Ervínom ti prídeme na pomoc, – vysvetľoval mi ráno pri školskej bráne.

– Keď sa niektorému z nás niečo zlé stane, tak ostatní dvaja budú stáť pri ňom? To je dobre vymyslené, – tľapkal som Paľa Hrušku po pleci, aby bol rád. Aj ja som už počul o troch mušketieroch a trochu ma mrzelo, že som s takým dobrým nápadom neprišiel sám. Veľakrát sa mi stáva, že vymyslím super veci a potom ich vymyslí aj niekto druhý a začne o nich hovoriť skôr ako ja. Nabudúce si dám na to pozor.

– A ako budeme volať o pomoc? Mali by sme si vymyslieť heslo, – hovorím.

– Tajné heslo! – dodáva významne Paľo.

– Jasné, že tajné! – hnevám sa, lebo Hrušiak chce mať vždy to najhlavnejšie slovo. Už-už som mu chcel niečo povedať, ale prišiel Ervín Machuliak. Paľo mu rýchlo vysypal svoj plán a Ervín súhlasil. Dokonca aj tajné heslo vymyslel: ten z nás, kto bude potrebovať pomoc, musí dvakrát žmurknúť pomaly a trikrát rýchlo. Potom sme si to nacvičovali a Darina mandarina, ktorá išla okolo, si myslela, že nám niečo spadlo do oka, pozrela sa hore a potom si buchla hlavu o stĺp. Tak jej treba, mandarine, keď je zvedavá.

     Nikdy by som si nebol pomyslel, že mušketiersku pomoc zorganizujeme hneď na druhej hodine. Mal byť totiž telocvik, ale Cibuľa nám prišla oznámiť, že po zvonení príde do triedy zástupca riaditeľa, ktorý bude robiť prieskum, ako vedia žiaci počítať. Že sa zisťuje, či sme v matematike lepší ako prvá cé.

     Ervín Machuliak bol najlepší v telocviku, ale najhorší v počítaní. Zľakol sa, aby ho zástupca riaditeľa nedal prepadnúť, a preto sa zúrivo obzeral na mňa, na Paľa Hrušku a žmurkal. Dvakrát pomaly a trikrát rýchlo. Vtom som si uvedomil, že heslo síce máme, ale nedohodli sme sa, čo mušketierske máme vlastne urobiť.

– Ervín žmurká, – syčím Paľovi do ucha. Paľo to určite mal vopred premyslené, lebo vyskočil a išiel Cibuli niečo povedať. Tá prišla k Ervínovi, niečo sa ho spytovala, položila mu dlaň na líce, potom kývla na mňa a na Paľa Hrušku a hovorí:

– Choďte s ním, chlapci, k zubárke. Pomôžte, keby mu bolo zle.

Neveriacky sme sa dívali na Ervína. Keď Cibuľa zmizla v zborovni, pohli sme sa do čakárne našej školskej zubárky.

– Prečo si jej povedal, že ma bolí zub? – hovoril úplne zblednutý Ervín Paľovi.

– Nič iné mi neprišlo na um. Ale našťastie som jej povedal, že ti býva u zubára zle, a preto poslala s tebou aj nás. A že jej máš doniesť potvrdenie o vyšetrení...

– Ervín prevracal oči do neba a potom sme prišli do zubárskej čakárne. Nikoho tam nebolo okrem hnusného doktorského smradu. Takého dezinfekčného, ako keď sa ide pichať injekcia. Na dverách bola tabuľka: Neklopať, zavoláme vás! Z ordinácie bolo počuť bzučanie múch a komárov.

– Vŕtanie je vraj dnes už bezbolestné... – vzdychal Ervín.

Potom sa otvorili dvere. Stála v nich mohutná sestrička.

– Ty! – ukázala prstom na Ervína.

– Ako vedela, že pacient je Ervín? – vystrašene povedal Paľo, keď Ervín zmizol aj s obrovskou sestričkou za dverami ordinácie.

– Je cvičená. To vycíti, – povedal som a robil som sa múdry.

– A vieš, ako sa tá zubárka volá? Brat mi hovoril, že Zubatá, – drgol do mňa Paľo a začal sa chichotať, ale ja som mu neveril. Až budem vedieť čítať všetky písmená, prídem si to overiť.

     Keď sme sa s Ervínom vrátili, bola už prestávka. Zástupca riaditeľa vraj vôbec neprišiel a naša trieda mala nakoniec telocvik. A navyše – Ervín so zaplombovaným zubom nemohol ešte jesť, a tak desiata mušketiersky pripadla nám dvom. Zisťujem, že byť mušketierom ani nie je až také ťažké.