Čo baby nedokážu / 22

Ešte stále nemáme normálnu rodinu, ale je nám to fuk

     Mama s Kristínkou sú už doma. Zdá sa, že sa mame nová izba páčila, lebo sama domaľovala na list trávy v rohu izby tri malé lienky. To ste vy traja, moji malí mušketieri /vidím, že dedko nás prezradil/. Som zvedavý, či by nakreslila ešte ďalšie dve lienky, keby vedela, že nás, mušketierov, je päť. Ale radšej som jej to nepovedal, lebo Paľo Hruška a Ervín Machuliak nemajú čo byť v Kristínkinej izbe. Mama potom ešte rozveselila oblak, lebo vedľa neho posadila slnko. Hneď bolo naše maliarske dielo krajšie.

– No, vidno ženskú ruku, – povedal dedko Ďusi. Zdá sa, že zabudol na to, ako sme raz hasili oheň vlastnými tekutinami a on vykrikoval, že to teda baby nedokážu. Teraz by sa už líškal, keď sú mama s Kristínkou  mimo nebezpečenstva!

     Ale vlastne nemám čo dedkovi vyčítať, lebo všetci sme šťastní, že mama je už doma. Je síce pravda, že nám mama pripravuje na raňajky cereálie s jogurtom, cvičí si ďalej svojich sedem Tibeťanov a sem-tam nás straší obrázkami bacilov. Je pravda aj to, že ocko ma vôbec neprenasleduje za to, ako sa učím, lebo sa vraj učím pre seba a nie pre neho. A je pravda aj to, že babka sa stále hrá na Sherlocka Holmesa a dedko cvičí na dvore psy. No my dvaja s Kubom by sme nikoho už nevymenili. A hlavne Kristínku by sme nikomu nedali. Už ju začíname učiť vyslovovať slovo „mušketier“. Zdá sa nám, že najľahšie by jej bolo povedať „mutete“. Ale naše snahy sú zatiaľ márne, lebo keď sedí pri postieľke mama, tak jej stále hovorí dookola: ma-ma, ma-ma! Keď tam sedí ocino, tak Kristínke opakuje ako kalašnikov: ta-ta, ta-ta. Dedko Ďusi tajne šepká na dvore nad kočíkom de-do, de-do, de-do a babka sa na prechádzke stále díva na Kristínku a spieva jej: ba-ba, ba-ba.

     Sme ako taký orchester. Občas možno neutrafíme ten správny tón, ale nám s Kubom je to fuk.