Dnešný maturitný môj (plís klik a názor)

 Môj svet

(Umelecký opis školy)

         Môj doterajší život sa odohrával najmä na dvoch stanoviskách. Doma a v škole. Spoločnosť to tak zariadila, a tak sa chodenie do školy stalo pre mňa rutinou.

          Vždy tá istá cesta, a predsa iná. Iná atmosfére, iný deň, iná nálada, iné prebudenie. Ba dokonca iné ovzdušie. Aj tak by som ju prešla aj so zaviazanými očami.

           Už vidím bránu školy, toľkokrát prebásnenú v príhovoroch pani riaditeľky. Najmä v tých k zahájeniu školského roka. Akoby bola symbolom posvätného územia akademickej pôdy, snom a privilégiom pravidelne prekročiť jej prah.

            Pri pohľade na budovu školy mi jej fasáda rozpovie príbeh. Príbeh o tom, že hoci sa často ocitla v ohnisku letných búrok a okolité stromy zhadzovali majestátne stáročné koruny, ona to ustála. A keď boli mrazy a na jar po nich zostávali popukané chodníky, jej chladné múry opäť precitli do pôvabu. Pomáhali jej k tomu láskavé ruky tých, ktorých sama vychovala. Tých, ktorým poskytla vlastné útroby pre spoznávanie sveta i seba. Predovšetkým seba. Ona sama je ihriskom našich dní, o ktoré sa treba starať.

            Vo vnútri budovy sú dlhé, široké chodby. Javia sa mi ako dopravné komunikácie v malom vydaní. Nie hneď diaľnice. Skôr videcke chodníčky. Kde-tu lavička pre oddych. Sem-tam zvýšená rýchlosť začiatočníkov z osemročného. A profesorský dozor alias prísny, no v tomto prípade i láskavý a zhovievavý policajt.

            Triedy vyzerajú na prvý pohľad veľmi stroho. Tabuľa, štátny znak, orientácia katedry i lavíc voči tabuli, lavice vždy dvojmiestne a zväčša usporiadané do vzorného trojradia. Ale ja viem, že každá má vlastnú tvár. Je ako nestuhnutá hruda hliny, ktorej sa pravidelne dotýka každý jej obyvateľ.

             Lavice sú natreté farbou akú sme si samy vybrali, spôsobom aký sme si samy zvolili a počmárané ako sa nám zachcelo. Na našich sú, zvlášť a hrdo, pripevnené zelené stuhy. Myslím, že hoci som len obyčajný človek, bez ohromujúcich schopností Adriana Monka, dokázala by som z každej lavice vytĺcť pocit jej majiteľa. Aspoň niečo. Možno nie charakterovú vlastnosť, ale aspoň emóciu.

              Tabuľa prezradí kvalitu týždenníckej práce. Alebo nekvalitu. V tom prípade obsahuje záblesky blízkej minulosti. Tabuľky, grafy, slovné spojenia, neologizmy. Spleť informácií, ktoré by som videla radšej vo vlastnej hlave ako na tabuli.

              Po stenách visia fotografie našich usmiatých tvárí zo školských výletov a výroky tých, na ktorých by som sa raz chcela podobať. V čase keď už by som to radšej vzdala, keď je všetkého priveľa a keď mám pociť, že škola mi skracuje život sú hnacím motorom môjho bytia.

                     Nemalý zlomok života, strávený medzi múrmi školy, ma naučil budovu školy vnímať ako mozaiku z malých farebných sklíčok tvoriacich svet, pričom práve v jednom z nich zanechám kúsok svojho ja.