Vrazda

uprimne vrazdenie ako vysledok vysokoskolskeho stresu

Vražda

A zase sa ozvalo to strašné pískanie - a pritom bez toho, že by som sa do toho započúval, alebo aby som to hľadal v zvukoch bytu. "Prichádza to vždy ku mne, keď to najmenej čakám." - ako keby to tá sprcha odštartovala. Vrátil som sa späť nahý do postele, prikryl sa perinou, vytiahol knihu, zaťal zuby a začal čítať. Nepustil som si hudbu, lebo to by ma teraz výnimočne príliš rušilo - inokedy, pri učení, alebo pri hocičom inom už by tam fičal nejaký punk. Aj keď - na druhú stranu - možno by sa práve v hudbe to pískanie stratilo. "Niečo tu je, v byte so mnou, žije to tu a dýcha a takto sa asi prejavuje môj strach z toho." A už som zase na polke strany, bez toho, aby som si pamätal viac ako tri prvé slová. "Kľud, nerozmýšľaj nad ničím iným - sústreď sa na čítanie." A tak, zas a znova, oči vyleteli na hornú časť strany a zase začali odznova. Táto je druhá z minimálne desiatich, ktorú musím na tú prácu (na svoju prvú vedeckú prácu!) prečítať. A tá prvá bolo strašne jednoduchá, mala možno sto strán napísaních dvanástkou alebo štrnástkou písmom. Zostávajú ešte tri týždne a to ešte budem musieť písať. Dostal som sa možno zase tak na druhú stranu, keď tu doľahli hlasy zdola cez otvorené okno dovnútra - a to na desiate poschodie. Bola to banda hlúpich jednobunkovcov, prezývaných aj deti - hrali futbal. Mohli mať tak asi 10 rokov a boli veľmi zažraný do svojej hry: "Hej, dávaj pozor!" "Ruka!" "Bráň, ty debil!" kričali a do toho bolo počuť kopanie do lopty. Okno som zavrieť nechcel, izbu som nevysal asi dobré tri mesiace, preto bol v nej strašný vzduch a kúsok O2 ma v nej určite ešte zachraňoval pred zadusením. Ale už som bol zase vyrušený, a už som zase čítal ďalej s tým, že som ich počúval a už som sa nesústredil - a potom som si zase uvedomil, že som akurát prečítal 15 minút sprostej vedeckej literatúry bez toho, aby som vedel, o čom som čítal. "Kurva!" nasral som sa - "Čas beží a ja stále čítam len tak na sucho!", odhodil som knihu a nekoncentrovaný, nahý, len tak, aký som bol, som podišiel k oknu a pozrel sa na tých faganov dole. Boli naozaj strašne zažraný do tej svojej hry, kričali. A vtedy začalo zase aj to pískanie - bolesť - červená farba - hukot v hlave - od bolesti som musel zavrieť oči...
Chlapci boli strašne zažraný do svojej hry, kričali. Kopali do lopty a častovali sa rôznymi nadávkami a posmeškami, keď si zrazu uvedomili, že už na futbalovom ihrisku pod jedným veľkým panelákom nie sú sami - že ich obďaleč niekto pozoruje. Ten, ktorý mal akúrat loptu zastal ako prvý a pozrel sa smerom, kde cítil cudziu osobu - a zmeravel. Na druhom konci ihriska stál človek, celý odetý v čiernom - čierne nohavice, čierny sveter, z pod ktorého vyčnievala čierna košeľa, čierne gladiátory - a na tom všetkom dlhý čierny kabát a veľký čierny klobúk. "Čo stojíš?" okríkol jeden svojho libera, no aj on sa zastavil a pozrel tým smerom. Postupne sa všetci zastavili a pozreli smerom ku mne.
A skôr ako prvý z nich stihol niečo povedať, držiteľa lopty trafil do tváre patrón. Zasiahol ho do ľavej polovice tváre - zopár milimetrov nad okom. Guľka sa nerozbila na tisíc kusov, nebol to dum-dum, ale reakcia bola podobná, pretože nárazom obeti skoro celá koža z ľavej polky tváre odpadla, až mu bolo vidieť zuby a lísne a lebečné kosti - medzi ktorými sa ako najväčší klenot výnimala diera a v nej guľka. Ľavé oko mu, samozrejme, prasklo. To druhé mu však zaklipkalo, ťažko povedať, či tikom, alebo sa ešte dotyčný v poslednej svojej stotine začudoval svojej smrti - a jeho telo sa bezvládne znieslo k zemi. Ostatní chalani - boli ešte traja - sledovali doterajšie dianie (takže také dve-tri sekundy) s otvorenými ústami - keď ich spoluhráča strela trafila do tváre, tak sa pozreli smerom ku nemu, keď sa zviezol na zem, ich zraky skĺzly tiež. Pozreli sa ku mne, nevediac, čo bude ešte nasledovať. A ich koniec nedal na seba dlho čakať - skôr ako by prišli na nejakú hlúpu myšlienku, ako napríklad ujsť, alebo kričať o pomoc, vyleteli z mojej zbrane ďalšie štyri čierne "koláče" a traja z nich sa zviezli k zemi, zasiahnutí buď do hlavy, alebo do srdca. Nie štyria? Nie, ten jeden posledný ostal stáť, a strela ho netrafila. Zasiahla stojace auto za ním do predného skla a to sa s veľkým hukotom rozbilo. "Nevadí!" - pomyslel som si, zamieril som ešte raz a stisol spúšť. No zbraň nevystrelila, iba cvakla - patrón sa v nej zasekol. "Doriti - ja som vedel, že som ju mal prečistiť!" a stisol som ju ešte rýchlo päťkráť, no patrón nevyletel. Ten posledný futbalista mal určite z nich všetkých najdlhší čas na únik, ale namiesto úniku sa len pozeral smerom do hlavne, skamenený od strachu. Teraz bolo treba rýchlo zareagovať.
Brokovnicu som v momente odhodil stranou a vyšprintoval smerom k nemu. Myslím, že teraz definitívne pochopil, že mu naozaj ide o život, a že najlepšie bude utiecť, lebo sa už začal pomaly otáčať. Ale to som už k nemu pribehol ja, chytil som ho svojimi čiernymi rukavicami za golier, zdvihol toho 10-ročného fagana asi meter do vzduchu a celou silou, ktorú som v sebe vďaka rozbehu mal, som ho hodil smerom na auto, ktoré som pár sekúnd predtým trafil. Chlapec letel asi tri metre vyduchom a dopadol šijou na prednú časť strechy. Strašne to zapraskalo a jeho telo sa zviezlo cez dieru po skle do auta dovnútra. Nemohol to prežiť, to je jasné! Spokojne som si trel ruky jednu o druhú - dielo bolo dokonané. Vrátil som sa teda späť k svojej zbrani a zdvihol ju zo zeme. A vtom som si aj uvedomil, kde som urobil chybu. V zápale boja sa mi podarilo zatlačiť istič na pištoli - preto nevystrelila. Istič som okamžite povolil. No, rušičky už boli vyradené z prevádzky, a teraz sa kľudne môžem vrátiť k svojej práci... Svojej?... Práci?... Ja som zabil štyroch ľudí kvôli svojej práci?... Kvôli tomu, že ma rušili?... Čo som to vlastne urobil?... Bol som toto vôbec JA?... Však ja som úplne šibnutý!... A oni vlastne za nič nemohli... A určite som narobil veľa hluku!... Bolesť... Hukot... Red in my head...
Všetci to videli a počuli. Úplne všetci na sýdlisku! Pozrel som sa na všetky svetové strany a videl len zhrozené tváre za oknami v panelákoch. A tam, za jedným oknom, bola aj Sylvia, kamarátka z paneláku, jedna z mála, ktorá ma ešte brala ako super chalana - totálne prekvapená a zhrozená. A na jedenástom ten kokot Pavlech, ktorý tentokrát určite zase má dôvod volať políciu. Tentokrát naposledy. A na treťom KOBRA, ten BRAdatý a fúzatý KOkot, ktorý vždy trieskal dverami výťahu, keď so mnou v ňom išiel a na treťom poschodí vystupoval. Čurák jeden vyjebaný. Ten sa len chvíľu na mňa zhrozene pozeral, a hneď odbehol od okna. Možno sa len zľakol, aby posledná guľka (ak to vôbec celé sledoval) nezasiahla aj jeho. Alebo aj on išiel volať políciu. A políciu už bolo aj počuť - nie jedno, ale hneď päť áut dorazilo na naše sýdlisko, a fízli už pomaly začali vybiehať zo svojích áut. Zatočila sa mi strašne hlava. Teraz som si uvedomil, že stojím úplne nahý so zbraňou v ruke v špinavej, zablatenej jame pod naším panelákom, pri mne mŕtvoly štyroch mladých chlapcov. Takže týmto som sa definitívne u všetkých odpísal. Aj u tých, ktorý ma nepoznajú - u všetkých tých, bývajúcich v panelákoch poblíž, ktorých oči to sledovali. A nebolo ich málo, to mi verte. Zajtra budú v novinách strašné správy o detskej vražde. Budú mať na dlhšiu dobu zase o niečom písať. A polícia bude mať zas konečne veľa roboty. No keď už som naozaj spravil niečo hrozné v agresívnom ošiali, nenechám ich, aby ma len tak zabásli. Skôr ako stihli zakričať: "Odhoďte zbraň!", alebo sa vôbec dostať nejako blízko, v zlomku sekundy som si priložil zbraň k spánku a potiahol kohútik. Však načo žiť na tomto svete, keď môžeš žiť vo vlastnej hlave?

---