.priestorovo neobmedzený.../lovesong/

“Ahoj.”

“Ahoj.”

“Ako sa voláš?”

“Volám sa Katka, ale môžeš ma volať aj Katuška.”

“Dobre Katuška, nebude ti vadiť keď zapneme zopár svetielok?”

“Hm, nie.”

“Okej.” Zapol reflektory.

“Ták, Katuška, povedz, aký si mala deň?”

“Výýbornýýý, dnes sa toho udialo preveľa.”

“Áno?” Spýtal sa s hraným záujmom.

“No. Napríklad som stretla čarodejníka.”

“Ale?”

Usmiala sa.

“Sedel tam sám na lavičke v parku, holuby mu posedávali na hlave, na pleciach, proste tak všade. Pýtam sa ho – pane, a vy ich poznáte všetkých po mene? Prikývol......”

 

Na lavičke, niekde v brezovom hájiku, sedel Cyril a kŕmil holuby. Vždy keď z vrecka vytiahol za hrsť vtáčieho zobu, kŕdeľ sa vzniesol a nad hlavou mu rozvíril prach a pierka.

“Pomaly.” Potichu prehovoril, skôr pre seba ako pre vtáky. Riedke a mastné vlasy mu padali na plecia.

Zrazu pri ňom stálo dievča. Bol mrzutý a unavený, na dôvažok ho malé dievčatká dostávali do rozpakov.

“Haló pane! Dobrý deň.”

Neodpovedal.

“Je slušné odzdraviť, pane, to ste sa v škole neučili?”

Pousmial sa.

“Nie.” Zamumlal.

“Smiem sa niečo opýtať?”

Cyril sa naozaj necítil dobre. Nech ho nechajú všetci na pokoji. Na pokoji so svojimi holubmi. Škaredo na ňu zazrel.

“Nie, pane, na mňa to neplatí, takto sa len snažíte zamaskovať. Vy ste určite dobrý čarodej.”

Zaujala ho.

“Poznáte ich po mene?” Ukázala na vtáky.

“Prečo ťa to zaujíma?”

“Len tak, napríklad tento.” Podišla ku krívajúcemu holubovi stojacemu osamote, mimo kŕdľa.

Páčila sa mu. Mala kvietkované šatočky, biele podkolienky, odhalené útle ramená. Zapýril sa. “Choď preč!” Nechcel aby odišla.

“Tak napríklad tento, tento by sa mohol volať Kubo.” Bola vo svojom živle. “A henten,” ukázala na holuba s vytrhaným perím na krídlach, “henten bude Hastroš.” Pokračovala. “Počula som, že holuby prenášajú hocijaké svinstvá.”

“To nie je pravda.” Samého ho prekvapilo, ako zaliečavo sa jej prihovoril.

“Nie?”

“Nie!”

Pokrčila ramenami. Pôvabne. Nemohol od nej odtrhnúť oči.

Ochladilo sa a ona sa triasla už hodnú chvíľu.

“Je ti zima, poď, sadni si ku mne. Obaja budeme pod mojim čarovným plášťom.”

“Dobre.” Pristala.

Začalo mu búšiť srdce. Zacítil jej detskú rúčku na stehne. Nohy jej viseli vo vzduchu, veselo nimi pohupovala. Uprene sa díval na špičky svojich topánok. Smrdím, pomyslel si ľútostivo. Niečo sa ho spýtala.

“Prosím?”

“Ale ty ma vôbec nepočúvaš.”

“Počúvam.”

“Pýtam sa čo dokáže.”

“Kto?”

“Nie kto, ale čo! Predsa plášť.”

Úplne zabudol, že plášť je čarovný.

“Keď si ho človek prehodí cez hlavu, dostane sa do krajiny škriatkov.” Načúvala mu s otvorenými ústami. “Tí škriatkovia sa z ničoho nič vynárajú zo zeme, musíš si dávať pozor aby si náhodou nejakého nepristúpila. To by bolo zlé. Majú pekné červené čiapočky, a keď na nich budeš dobrá, sú aj veľmi prítulní.

“A majú dlhé fúzy.” Prerušila ho vzrušene.

“Áno aj to.”

Počúvala ho s utajeným dychom, pevne k nemu pritisnutá. Voňala detským mydlom.

Začalo mrholiť.

 

Boleli ho nohy, topánky úplne premočené. Oprel si hlavu o strom, zopár ťahov, telom mu prešla chvíľková triaška. Pár pľuvancov mazľavej mliečnej hmoty na kmeni. Cítil sa tak špinavý, tak vystrašený. Stále pršalo.

 

“...a mal čarovný plášť.”

Fotograf z povinnosti prikyvoval. Bolela ho hlava. Doma už čakala nervózna žena. Deti nemali. Táto je posledná.

“No dobre Katuška, ešte posledný raz, tuto sa mi dívaj.” Ukázal na vztýčenú ruku. “Nežmurkaj chvíľku.”

“Super.”

“Ďakujem.” Obrátil sa na ženu sediacu v kúte ateliéra. “Tak, na dnes by to už bolo všetko, po fotobook sa zastavte niekedy v priebehu budúceho týždňa.”

 

Matka s dieťaťom vyšli na ulicu. Pozabudnutá neónová lampa ľahostajne bliká, vzduch je svieži a ľahký po daždi.

---