Jedna noc

Jedna noc

Bolesť sa ozývala v celom jeho tele. Prechádzala cez prsty na nohách, vlievala sa do lýtok, drala sa do žalúdka a dusila na prsiach. Pokúsil sa otvoriť oči. Zachveli sa mu viečka. Roztvoril ich. Ležal na chladnom asfalte uprostred chodníka, povedľa ktorého sa tiahol nočný cintorín.

                „Úžasné miesto,“ pomyslel si.

                Otočil hlavu a sykol pomedzi zuby. Krkom mu prebehla ostrá bolesť. Musel zavrieť oči. Znovu ich otvoril. Kľačalo pri ňom dievčatko a so záujmom si ho prezeralo. Pokúsil sa zdvihnúť, no iba sa mu podarilo oprieť o lakte. Ozvali sa tvoriace sa modriny. Zaskučal. Bolo to podvedomé, nechcel znieť ako... pes.

                Dieťa z neho nespúšťalo oči. Nevedel, čo má robiť. Očami sa ešte raz rozhliadol po okolí. Boli tam len oni dvaja. O pár krokov ďalej zablikala autobusová zastávka.

                Dievča sa znenazdania postavilo a podišlo za jeho hlavu. Chytilo ho za tričko na pleciach. Potiahlo. S porovnaním s dospelou osobou to bolo nič, ale ono do toho dávalo všetko svoje sústredenie. On len ležal a hľadel na ňu zospodu. Nepokúšal sa pomôcť.

                „Postav sa, lebo prechladneš!“ rozkázalo nakoniec, keď mu sily odišli. Malo ruky v bok a nepekne naňho hľadelo.

                „Ako sa voláš?“ spýtal sa od zeme.

                „Najprv sa postav!“

                Pokúsil sa nadvihnúť obočie, ale oko mu už opuchlo, tak sa to nepodarilo.

                „V poriadku,“ vyhlásil nakoniec.

                S bolestnými vzdychmi sa otočil na bok. Odtiaľ mu to na ubolené nohy išlo ľahšie. Keď konečne stál, trochu sa zakýval. Viacej rozkročil nohy, aby pocítil stabilitu. Dievčatko spokojne pokývalo hlavou.

                „Tak, aké je tvoje meno?“ spýtal sa do vetra, pretože ona odkráčala skôr, než si to stihol uvedomiť.

                Prišla k autobusovej zastávke, kde si sadla na lavičku. Nasledoval ju. Vyčkával odpoveď.

                „Prečo ťa zbili?“ spýtala sa ho miesto toho, aby mu odvetila.

                Zvraštil čelo a odvrátil sa od nej.

                „Takže to videla. No pekne,“ prebleslo mu mysľou.

                „Čo je zlé na tom, že si vlkolak?“

                Nadskočil a neveriacky sa na ňu pozrel. Otvoril ústa a znova ich zavrel.

                „Vyzeráš skôr ako ryba, než ako vlk,“ povedala a napodobila jeho otváranie a zatváranie úst. Zasmiala sa.

„Ako vieš, čo som?“ spýtal sa po chvíli.

                „Počula som, ako ti tí muži nadávali.“

                „Aha.“

                „Aha? To je jediné, čo jej povieš?“ pokarhal sa následne v duchu. „Kde máš rodičov?“

                Mykla plecami. Pozrela si na topánky, ktoré sa vo vzduchu húpali spolu s jej nohami. Pošúchal sa dlaňou na temene hlavy.

                „Máš kam ísť?“

                Odmietavo pokrútila hlavou. Začal si ťahať zubami spodnú peru a opätovne si zaryl prsty do vlasov.

                „Pozývam ťa na čaj. Ideš?“

                Pozrela naňho pohľadom z ktorého nevedel nič vyčítať, ale potom sa usmiala a prikývla. Zoskočila z lavičky. On sa zdvihol za hlasného stonu. Celé telo mu trnulo. Pocítil bolesť na stehne. Dievčatko sa ho chytilo za nohavice. Zjavne ho chcelo podoprieť, ale podľa toho, čo cítil... vyšlo to naopak.

***

                Kráčali vedľa seba po ceste a mierili do najbližšej krčmy. V duchu dúfal, že budú mať čaj, alebo čosi podobné.

***

                Uspokojila sa s kofolou. Sedeli v kúte a bolo dosť plno. Položil si ruku na čelo a dúfal, že sa o nich nik nebude zaujímať.

                O chvíľu mala prázdny pohár. Jemu sa pivo do hrdla dostávalo len veľmi ťažko.

              „Boli to zlí ľudia,“ oznámila mu do ticha, ktoré vôkol seba utvorili. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, o čom hovorí.

                „To sa stáva často.“

                „Prečo teda chodíš sám, keď vieš, že sa ti to môže stať? Mal by si vždy s niekým chodiť.“

                „Nemám s kým. Ľudia ako ja nemajú veľa priateľov.“

                „Tak sa skamaráť s takými, ako si ty.“

                Boli to tak rozumné reči, že sa nedokázal utvrdiť v tom, že pochádzajú od toho dievčatka.

                „Neviem, kto je taký istý ako ja. My... neupozorňujeme na seba.“

                „Tak sa opýtaj.“

                Pozrel na ňu. Tentoraz naozaj nevedel, čo tým myslí. Než sa jej ale stihol opýtať, už sa štverala na stôl. Rýchlo sa postavil a istil ju rukami. Nevedel, čo robiť. Priložila si ruky k ústam, aby sa jej slová šírili, čo najďalej.

                „Prosím vás, nepozná niekto z vás nejakého vlkolaka?!“ zakričala do zadymeného priestoru.

***

                Držal ju na rukách a utekal, čo mu sily stačili. Triasol sa na celom tele, hoci vedel, že nik za nimi nebežal. Siahol ju zo stola skôr, ako si stihli niečo uvedomiť. Ona bola prekvapená a našťastie nekládla odpor. Keď si bol stopercentne istý, že sa nemôže nič stať, udýchane zastavil. Položil ju na zem a rukami sa oprel o kolená.

                „Bože! Čo ti to napadlo? Niečo také kričať na celý šenk?“

                „Bolo na tom niečo zlé?“

                Sršala z nej detská nevinnosť. Nedokázal sa na ňu hnevať. Sťažka si povzdychol a chytil ju za ruku.

                „Nie nebolo, len to prosím ťa, už nikdy v živote neurob.“

                „Možnože by vedeli niečo o nejakom vlkolakovi.“

                „Hej. O takom, ktorého naposledy dobili na smrť.“

                Šli cez námestie. Ani si to neuvedomoval, ale viedol ju priamo k sebe domov.

***

                Zastrčil kľúč do zámku a pootočil ním. Dvere sa otvorili a oni mohli vstúpiť dnu. Bola tam chabo zariadená miestnosť bez akýchokoľvek vymožeností. Všetko vyzeralo, ako v polovici rozkladu. Jej to zjavne neprekážalo. Hneď si ľahla do jeho postele a nechala, nech sa jej zatvoria oči.

***

                Sedel na stoličke a pozoroval, ako spí. Niežeby ho to nejako bavilo, ale zabrala celú posteľ. V spánku po nej nepretržite cestovala. Musel ju každú chvíľu prikrývať.

***

                Zobudil sa. Cítil hroznú ťarchu na nohách. Nadskočil. Sedela na ňom a bola veľmi blízko jeho tváre. Opätovne si ho prezerala.

                „Čo je?“

                „Vrhneš sa na mňa a strhneš ma bezmocnú na posteľ?“

                „Prosím?“ vôbec nerozumel jej otázke, „samozrejme, že nie.“

                „Škoda,“ oznámila mu sklamane.

                „Čože? Čo tým myslíš?“ začal habkať.

                „Chcela by som byť vlkolak. Nemusela by som sa báť, že mi niekto ublíži,“ vysvetlila mu.

                „Ale mne stále niekto ubližuje. Nie je dobré byť taký ako ja. Veď si to videla.“

                „Ale oni to urobili iba preto, lebo sa ťa báli.“

                „To je hlúposť.“

                Zložil ju zo seba a začal chodiť po izbe. Občas sa na ňu pozrel.

                „Ako na niečo také prišla? To dievča potrebuje pomoc,“ myslel si.

                Pošúchal si rukou unavené oči. Zívol. Podišiel k stolu a pozrel na budík. Boli ešte len dve hodiny ráno.

                „Idem cikať,“ oznámila mu a odišla na záchod.

***

                Keď vyšla, ešte počul splachujúcu vodu. Sedel na posteli a ona sa k nemu pridružila. Boli ticho keď sa ozvala

                „Si ešte panic?“

                „Prosím?“ spýtal sa neprirodzene vysokým hlasom.

                „Vieš, či si už mal s niekým to... sex?“

                „Veď môže mať ledva desať rokov!“ skríkol v duchu.

                „Prečo sa pýtaš?“ hlas sa mu triasol.

                „Ja len tak. Keď si vlkolak a zjavne sa brániš vzťahom...“

                Radšej nechcel vedieť, čo sa jej mihá hlavou. Bol si istý, že to predbieha jej vek. Pozrel na ňu. Spýtavo naňho hľadela. Chcela dostať odpoveď.

                „Nie...“ hovoril pomaly, „ešte som s nikým nespal, ani som sa s nikým nebozkával.“

                Po jeho odpovedi chvíľu rozmýšľala. Potom sa postavila na posteľ a dala mu pusu na líce.

                „Už si sa bozkával,“ vyhlásila šťastne.

                Musel sa zasmiať. Tak predsa je to stále dieťa. Nakoniec sa rozhodli, že sa spolu vyspia. Ľahli si vedľa seba do postele. Ešte jej požičal sveter, pretože sa v izbe nekúrilo. Zaspal s úsmevom na perách.