In the wonderland

Nad plameňom sviečky sa biely prášok roztopil a začal pomaličky bublať. Strieborná lyžička zo spodnej strany úplne sčernala a miestami do svetla ďalších sviečok vypúšťala jemné prúžky čierneho dymu. Kdesi z ulice bolo počuť rachotajúce železné kolesá jednej z milióna električiek prevážajúce ponuré tváre nedeľnej noci. Nabral som horúcu smrť do striekačky a začal zohrievať ďalšiu dávku, trochu vypadlo na malý stolík z masívu i do rozpusteného vosku. Bolo toho dosť. Václav bol spoľahlivý, nepredal by len tak nejakú omietku. Heroín krásne zožltol, keď sa premenil na tekutinu. A ďalšia električka. Svet sa začal zastavovať. Uši počuli zvuky, ktoré predtým boli skryté, oči videli veci, ktoré boli tak dlho mŕtve. Všetko bolo tak mäkké, jemné a cenné. Všetko malo svoj zmysel. Vytočil som kolieskom hlasitosti na maximum, elégie boli aj tak dosť jemné a na chodbe mojej izby aj tak nikto iný nebýval. Všetko bolo pripravené, zopár listov na ručne vyrobenom papieri. Čerstvo zaschnutý atrament sa leskol na žltastom papieri obálok, ktoré som len dnes kúpil niekde v malom papiernictve za rohom. Pán za pultom mal na sebe už nie celkom bežný plášť v akom sa premávali po skladoch vedúci prevádzok v starých českých filmoch. Pripomenul mi starého otca, ktorý sa nikdy nevedel spýtať nič podnetné. Nadišiel čas, čas na koniec. Bol ten správny čas. Flauty a hlboký ženský hlas, ktorý miestami zachádzal až do hlbokého mužského baritónu. Na kľučku z vonkajšej strany som jemne zavesil nápis: 'Clean the room, please' a zamkol som. Skontroloval som všetko ešte raz, každý detail. Pre istotu som sa posadil na toaletu a skúšal ešte niečo zo seba vytlačiť – netúžil som aby ma ráno našla upratovačka posratého. Včerajšia terapia všemožným aj tak zo mňa dostala totálne všetko. Potom som na strieborný podnos uložil plnú striekačku, fľašku starej a drahej whisky, krišťáľový pohár, misku s ľadom a škrtidlo. Nezabudol som na blister diazepamu a poslednú cigaru. Vypol som lampu, nechal horieť len sviečky, ktorých plamene sa v jemnom vánku od okna hýbali po stenách sem a tam. Vystlal som si stenu vankúšmi a uložil sa do sedu. Zapálil som si cigaru a pozoroval posledné obláčiky dymu, tvoril som krúžky, bubliny a bavil som sa. Bolo to také infantilné. Nebál som sa. Bol to koniec. Bolo to posledné zúčtovanie a na záver som si toho užil viac ako som mal nárok. Nonšalantne som zahasil cigaru, vylúpal z blistra 10 bielych sladkých tabliet, ktoré mi už nespočetnekrát pomohli premôcť vlastnú vrodenú neschopnosť existovať s ľuďmi. Single malted sa krásne rozliala do krištáľu, ľad do nej len ľahúčko vkĺzol a potom vyplával na hladinu, ako opäť oživený Titanic. Nahádzal som do seba tablety lásky a zapil ich jačmenným krásavcom. Pálil na hrdle, ale potešil vnútornosti. Nalial som si ešte a ešte a ešte. Vyhrnul som si košeľu na ľavej ruke, naposledy pohladil nežný ľan a chcel som si pamätať jeho chuť na končekoch prstov. Obviazal som si rameno tesne nad lakťom škrtidlom a zašportoval si s ľavačkou. Ukázala sa krásne vystupujúca žila. Nacvičoval som si to už asi desaťkrát s fyziologickým roztokom, takže šlo to ľahko. Rozlialo sa neskutočné teplo a milióny orgazmov transgalaktickou rýchlosťou do každej bunky. Každý milimeter tela prijímal nestráviteľnú dávku čohosi. Ani som si nestihol vytiahnuť ihlu z ruky, oprel som sa a začal snívať. Opustil som tento svet šťastný a na vrchole, plný síl a plný spokojnosti. Týždeň v Prahe, v hoteli kde rozprávkové bytosti ťa ráno a večer vďačne vítajú. Milióny krokov po starých chodníkoch v kožených poltopánkach. Obedy pod Orlojom a neskoré večere v malých pivniciach. Napísal som zopár posledných veršov, rozlúčil sa s okolím a uzavrel to. Ďalej to nemá zmysel, ďalej by to bol len pád do melanchólie a trápenia a postupného rozkladu na nemenné a spätne nespojiteľné čiastočky. Počul som vlastný dych, ako sa spomaľuje čoraz viac a viac. Spomínal som na stovky chvíľ, na detaily, na dotyky, na momenty pri ktorých som mal pocit, že som ľudská bytosť. Odpustil som a veril som že vlastný prach dokáže prinútiť i ostatných odpustiť. Neveril som ani na svet po, tak veľmi ako na svet v ktorom som žil a nútil sa existovať. Vystúpil som na vlastný Everest a naspäť nebolo kam ísť, chcel som z posledných síl vydržať hore a užívať si výhľad tak dlho ako sa len dalo. Cítil som, že hrudník sa už nedvíha a neklesá. Necítil som nič, len odpútanie, uvoľnilo sa množstvo reťazí, lán, zámky povolili, konečne.